Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

S litovskou reprezentantkou o hádzanárskej exotike v Japonsku

Litovská reprezentantka Daiva Aleksandravičiūtė v rozhovore o hádzanárskom pôsobení v Japonsku
27.11.2016, Autor: redakcia, Fotky: Archív DA

V tíme Litvy proti ktorému dnes o 17:45 v Šali nastúpia slovenské reprezentantky pôsobí niekoľko legionárok, ktoré hrajú v zaujímavých hádzanárskych destináciách. Okrem klasických hádzanárskych krajín ako je Nemecko, Maďarsko alebo Island, kde hrávajú najväčšie opory litovského tímu (Živile Jurgutyte – Bayer Leverkusen, Marija Gedroit – Kisvarda, Diana Šatkauskaite – Valur), pôsobia hráčky aj v Belgicku, Izraeli alebo Japonsku. Práve o pôsobení v krajine vychádzajúceho slnka sa slovakhandball.sk porozprával s Daivou  Aleksandravičiūtė (28), ktorá v reprezentácii nastupuje s číslom 66 a od novej sezóny hráva za japonský tím Blue Sakuya/SONY, kde je po 16 rokoch prvou legionárkou v japonskej ženskej lige. 

Ako prišlo k tomu, že ste sa vybrali za hádzanou až do ďalekého Japonska?

Po 4 rokoch v Nemecku, jednom v bundesligovom Bietigheime a troch v druholigovom Zwickau som potrebovala novú výzvu, aj napriek tomu, že som už v Nemecku začala študovať. Keď som hrávala v Litve, tak som vždy snívala o tom, že budem hrávať hádzanú v Nemecku a to sa mi podarilo. Výzva ísť hrať hádzanú do Japonska však bola natoľko zaujímavá, že som ju musela prijať. K ponuke prišlo naozaj nečakane, keď ma oslovil japonský kamarát z Zwickau, ktorého známy je asistentom trénera v mojom japonskom tíme.

V Japonsku ste boli aj dva týždne na skúške. Čo Vás počas nich presvedčilo, že sa rozhodnete ponuku prijať?

Počas prvého týždňa som bola na skúške v tíme a druhý týždeň som ešte išla trochu spoznať hlavné mesto Tokio. Neuveriteľne ma očarila mentalita miestnych ľudí, je to niečo úplne iné ako v západnom svete. Na prvom mieste u ľudí je spoločnosť a nie individualita, tak ako to je v Európe a inde na západe, kde vládne priveľa egoizmu. Jedna z vecí, ktorá ma presvedčila je, že stále myslia na druhých ľudí a rešpektujú ich. A to je niečo pri čom si hovorím, že to ani nemôže byť pravda. Zaujímavé na tom je práve to, že oni si to ani príliš neuvedomujú, lebo je to pre nich úplne prirodzené.

 Zažili ste aj nejaké kultúrne šoky, čo sa týka hádzanej? Aké sú najväčšie rozdiely?

Najväčším je asi čas tréningov, keďže v Japonsku trvá tréning 4 hodiny. Samozrejme, v Európe sa cez deň tiež dokopy trénuje 4 hodiny, doobeda a poobede. Ale je to úplne niečo iné, keď je to v jednom celku, keďže koncentrácia sa musí udržať počas celých 4 hodín. Tréning začínajú všetky hráčky dobrovoľne polhodinovým strečingom a to je čas, ktorý ešte nepatrí medzi tie 4 hodiny. Po skončení tréningu im ešte nerobí problém precvičiť si individuálnu streľbu. Toto bol pre mňa asi najväčší šok, potom čo som od malička trénovala vždy maximálne dve hodiny, bolo veľmi ťažké nastaviť sa na to. Ďalšou zaujímavosťou je, že Japonci veľmi veľa pracujú na rýchlosti a práci nôh. Už počas rozcvičky je možné vidieť, že takpovediac zanedbávajú hornú časť tela a oveľa viac sa sústreďujú na nohy. V podstate ale skladba tréningu vyzerá rovnako ako v Európe, akurát že to trvá dvakrát dlhšie.   

Ako Japonci zdôvodňujú takéto dlhé tréningy?

Za tie 4 mesiace, ktoré tam som, som sa na to ešte nestihla opýtať, ale myslím, že to súvisí s ich kultúrou. V Japonsku pracujú ľudia veľmi dlho, veľmi záleží na čase, ako dlho ľudia pracujú. Je takým nepísaným pravidlom, že zamestnanci by nemali odísť z práce skôr, ako ich šéf. Nie preto, že by nemohli, jednoducho to je v ich mentalite. V metre alebo na ulici môžete vidieť veľmi veľa spiacich ľudí, to bol pre mňa jeden z kultúrnych šokov.  

V japonskej ženskej lige ste prvou legionárkou po 16 rokoch. Ako na Vás reagujú spoluhráčky alebo fanúšikovia?

Ako som už spomínala, kvôli ich mentalite sú všetci Japonci plní úcty a rešpektu. Niekedy to je až príliš idylické, ako keby v paralelnom svete, ale napriek tomu to nie je hrané, ale naozaj úprimné. Taktiež sú navonok všetci veľmi emocionálne stabilní a absolútne nedávajú najavo negatívne emócie. Táto kultúra sa z bežného života prenáša aj na ihrisko. Nejaké diskutovanie s rozhodcami, filmovanie alebo roztržky so súperkami, toto v Japonsku vôbec neexistuje. Čo sa týka emócií, počas rozcvičky, ktorá mimochodom tiež trvá dvakrát dlhšie sú hráčky veľmi nabudené a kričia aj rôzne bojové pokriky, ale keď začne zápas, tak sú hráčky veľmi pokojné. 

Aká je úroveň ženskej hádzanej v Japonsku?

Japonskí hráči sa veľmi držia systému, veľmi zriedka sa tu dajú vidieť nejaké nepripravené streľby ako v Európe. Hráčky sú veľmi dobré a rýchle pri krížení alebo výmene pozícií, horšie je to však s kolmým ťahom na bránu.  Taktiež sú vzrastom menšie, o to rýchlejšie sú však na nohách. 

Máte aj nejaké skúsenosti so slovenskými hráčkami alebo klubmi?

Áno, v príprave v Nemecku sme hrali s českým Mostom a aj teraz na turnaji tu máte niekoľko ich hráčok, ktoré som si pamätala. V Zwickau bola mojou spoluhráčkou Silvia Bachratá, taktiež veľmi dobrá na nohách. V podstate sa dá povedať, že hra Sloveniek je v niečom podobná tej japonskej. Menšie hráčky, no zato sú veľmi rýchle, s dobrými a rýchlymi prihrávkami a šikovné v súbojoch 1 na 1. 

ROK 2016: 1 252 600,- EUR
Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner