Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

MEDZI SEDMIČKAMI TOMÁŠA KUŤKU: HÁDZANÁ - FENOMÉN SPOLUPATRIČNOSTI

Pravidelná rubrika hádzanárskeho odborníka Tomáša Kuťku
13.03.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Noviny Zemplína

Už je to dávno, keď boli len v Bratislave štyri ženské prvoligové družstvá žien a jeden špičkový mužský hádzanársky celok. Ženy Interu, Štartu, Vinohradov a ZMDŽ sa nespoliehali len na posilnenie študentkami z vidieka, ale v hlavnom meste mali aj v nižších súťažiach ďalšie súce dievčatá, ktoré snívali o tom, raz si zahrať aj v prvej lige (Spoje, Vajnory, Nepočujúci atď.). Mužov ČH pravidelne  dopĺňali aj odchovanci z Rapidu, študenti zasa holdovali tomuto športu v Slávii Prírodovedec. Hádzanárska rodina bola nielenže početnejšia -  čo je prvoradý predpoklad k tomu, aby vygenerovala kvalitnejšiu špičku  –  ale žila aj čulým spoločenským životom. 

Keďže v tom čase sme o internete ani len nechyrovali, mobily alebo tablety boli  hudbou budúcnosti, museli sme sa teda namiesto „fejsbúkového“ vajatania stretávať osobne. Malo to minimálne jednu výhodu – partnerom a spolubesedníkom sme vždy hľadeli  priamo do očí. Nepísaným hádzanárskym centrom Bratislavy bola reštaurácia a kaviareň „Pólo“, ktorej dôstojným nástupcom sa stala „Kolkáreň.“ Tu to žilo hádzanou, tu sa končili debaty, ktoré začali na rôznych komisiách, či výboroch. Neraz sa tu doriešili prestupy či hosťovania, preskakovali iskry medzi odvekými rivalmi, ale aj medzi pohlaviami. Medzi rivalmi občas padla i nejaká facka a nasledovali náročné „udobrovačky“, iskry medzi pohlaviami často už na inom mieste vzbĺkli naplno  v intímnejšom prostredí. Personál toleroval „stoličkové rošády,“ keď si hostia odsadali a prisadali z jednej partie do druhej. Nechýbalo hecovanie pred derby zápasmi, ani zmierovanie a bratanie sa po nich. Predčasne šedivému arbitrovi Cyrilovi Cichému tu po množstve vínnych strikov nepovedal Fero Bako inak len „môj vzácny biely brat.“ Tu neraz zadunelo aj mohutné „Goráálu czy ci nie žáál“ v nezabudnuteľnom podaní krásneho basbarytónu vedúceho družstva Štartu Milanka Brišša, či “ ostrovtipné“ podpichovanie Paľa Gécza. Tu si východniari dávali „kapurkovú“ pred náročnou cestou domov po vyhratých i prehratých zápasoch, tu odzneli najlepšie bonmoty Laca Grossa, Zola Végha i Dušana Klča. Sem často zabŕdli novinári, píšúci o hádzanej, lebo vedeli, koho a kedy tu môžu stretnúť. Panoptikum čarovných hádzanárskych bytostí by sa dnes vari mohlo porovnať len s výberom toho najlepšieho z kastingov Quentina Tarantina.   Tendencie pestovať hádzanársku družbu boli odjakživa aj súčasťou turnajov starých pánov a „starých“ dám. Dá sa povedať, že samotná hádzaná bola pritom len akousi povinnou kulisou. Ale aj tu čoraz viac cítiť nostalgiu za starými časmi, ako o tom svedčí aj výrok dámy  –  pomenujme ju trebárs Mel X. -  ku svojej kámoške Majči Sajanovej na jednom takomto turnaji : “Tieto akcie bohužiaľ už nie sú, čo bývali. O takomto čase som sa už dávno s niekým vášnivo bozkávala.“ 

Neboli by to však hádzanári a hádzanárky, keby prirodzenú potrebu ľudskej blízkosti nechávali ladom. S príchodom plážovej hádzanej sa dostavili aj briskné hádzanárske mítingy na piesku. Svojské pravidlá i nároky na špeciálnu obratnosť urobili z plážovky nielen vítané spestrenie letnej prípravy, ale aj nové odvetvie športu, ktorý má mať onedlho svoju olympijskú premiéru. Turnaje v plážovej hádzanej sú neoddeliteľnou súčasťou hádzanárskeho kalendára a ponúkajú atraktívne defilé krásnych mladých tiel, hodnotné športové výkony, kvalitnú hudbu, miešané drinky a pravú, nefalšovanú letnú pohodu. Mnohí sa v plážovke našli a patria medzi tých, ktorí budú tvoriť nové slovenské reprezentácie zbrusu nového olympijského športu. Aj tu budeme samozrejme spočiatku v nevýhode v porovnaní napríklad so škandinávskymi krajinami, kde majú tisícky hráčov, špecialistov na plážovú hádzanú, ktorú hrajú počas celého roku v na ten účel upravených halách...

S fenoménom zbližovania sa športovcov som sa stretol aj počas pôsobenia v zahraničí. Hráčky môjho prvého bundesligového celku TV Mainzlar sa vždy po zápase ponáhľali do Giessenu na hádzanársku diskotéku vo vychýrenom podniku Classic. Tu ste mohli stretnúť hráčky vtedy majstra z Lützellindenu, či mužov z Wetzlaru a spústu iných známych i menej známych hráčov z celkov prvej a druhej bundesligy z celého Hessenska. Hádzanármi a hádzanárkami sa to len tak hemžilo aj na často poriadaných akciách sponzorov ako boli pivovary či výrobcovia áut. Vo Frankfurte nad Odrou usporadúvali honosné akcie za účasti športovcov a umelcov v novovybudovaných obchodných centrách. S mojimi hráčkami sa často zabávali cyklisti a boxeri Henry Maske a Axel Schulz. Axela som stretával často, pretože než dobudoval svoj“ baráčisko“, bývali sme v jednom dome na Zehme Platzi 10. Denne som stretával aj trénerov boxerov Fritza Sduneka a cyklistov Klausa Amplera, ktorí mali kancelárie tesne vedľa mojej. Víťaz Pretekov mieru Klaus Ampler si užíval úctu veľkej celebrity a Fritz Sdunek sa neskôr stal trénerom bratov Kličkovcov. Počas pôsobenia na mojej tretej bundesligovej „štácii“ v Borussii Dortmund som sa vďaka môjmu lekárovi Georgovi Sondernovi, inak bývalému obávanému ľavorukému kanonierovi Bayeru Dormagen, zoznámil so spústou zaujímavých ľudí, od Brazílčana Amorosa po kontroverzného brankára Jensa Lehmanna. Bývalá nemecká hviezda Aki Schmidt mal vo futbalových štruktúrach na starosti fanúšikov a zariadil, že kto po futbalovom zápase navštívi aj náš hádzanársky, môže prísť s lístkom z futbalu a nemusí platiť znovu. Týmto opatrením nám priateľ Aki zabezpečil v priemere tisícku divákov navyše. Z hráčov som na našich zápasoch často vídal fešáka Christopha Metzeldera, ktorý neskôr z Borussie prestúpil do slávneho Realu Madrid, elegána s na mieru šitými modernými baloniakmi a veselého naturalizovaného Nemca, narodeného v Maribore, Frediho Bobiča. Fredi bol neskôr športovým riaditeľom VfB Stuttgart a teraz pôsobí v tejto funkcii v Eintrachte Frankfurt. Beťára Bobiča som istú dobu podozrieval, že družbu s mojimi hráčkami, berie príliš dôsledne, až takpovediac na mikrobiologickej báze. Na šťastie ho Borussia často niekde požičiavala na hosťovanie, takže mi v družstve nestihol narobiť žiadnu paseku. Navyše moderné genderové trendy, ktoré nám relatívne nedávno začali motať hlavy, už boli na západe bežné. Keďže časť mojich dievčat kráčala s dobou, nemal u nich žiaden fešák šancu... 

Pri svojom pôsobení v Poľsku som úprimne obdivoval svoje hráčky najmä za dve veci : dokázali sa na tréningoch – aj najlepšie kamarátky – neskutočne tvrdo brániť (to som nikde inde nevidel) a druhá vec, ktorá si zaslúži rešpekt je ich profesionálny prístup napriek tomu, že vyše osem mesiacov nevideli z výplaty ani halier! Žiadne vyhrážanie, žiadne štrajky, žiadne vypúšťanie z nasadenia! Všetky chodili do kostola (na výjazdoch vonku som chodieval s nimi) a pri domácich zápasoch nás chodieval do kabíny požehnať aj kňaz – ojtec Klobaska. „Máš dobrú auru, chlapče“ – vravel mi – „želám ti šťastnú ruku pri koučingu.“ Keď sme vyrážali na výjazd každá hráčka so sebou priniesla napečené koláče a rôzne vlastnoručne pripravené dobroty, vzájomne sa ponúkali, priniesli aj nám chlapom. Boli to skromné, ale sebavedomé dievčatá. Ich prístup k zábave mal hierarchiu – rodina, práca, resp. štúdium, povinnosti v klube až potom všetko ostatné. Ak sa však bavili, robili to s takým nasadením a vehemenciou ako vedeli na ihrisku zmlátiť súpera. Bolo to kuriózne – účasť v hlavnej časti Ligy majstrov a žiadne výplaty – ale veľmi poučné a ľudsky obohacujúce angažmán. 

Roky strávené v českých kluboch nepokladám za zahraničné pôsobenie a rád spomínam na všetky pôsobiská. Niekde sa mi darilo viac, inde menej, vždy som sa však snažil odviesť dobrú prácu. A české hráčky nemajú konkurenciu v tom, ako vedia urobiť skvelú partiu, ktorá ťahá za jeden povraz. V ČR mi zostalo veľa  dobrých priateľov a na tom sa už nič nezmení. Poučné je aj rakúske angažmán, ku ktorému som sa dostal na sklonku svojej trénerskej kariéry. S manželkou Janou pracujeme v amatérskych podmienkach, ale úprimne sa domnievam, že Rakúšania by ľahko mohli so svojím ekonomickým a spoločenským potenciálom prehovoriť v hádzanej aj výraznejšie slovo, vládne tam ale totálny amatérizmus. Hráčky sa však v rámci skromných možností snažia vydať zo seba to najlepšie a samozrejme sa to týka aj všetkých aktivít spoločenského vyžitia.                                                                                                                    

Hádzaná je kolektívny šport. Nemajú v ňom miesto egoisti, prešpekulovaní sebci a vôbec ľudia s absenciou empatie. Popri tvrdej drine sa vždy musí nájsť priestor aj na mimoihriskové  aktivity, duchovné  súznenie a ako sa dnes zvykne  moderne hovoriť „teambuilding.“ Nech sa darí nám všetkým, ale predovšetkým tým, ktorí nemyslia len na seba, nech sa nám darí skvalitňovať nielen hru, ale aj medziľudské vzťahy, nech je nás stále viac a nech naša slovenská hádzaná opäť povstane z popola ako bájny Fénix!


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner