Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi Sedmičkami Tomáša Kuťku: Paradoxy Generačných Stretov

Pravidelná rubrika hádzanárskeho odborníka Tomáša Kuťku
27.03.2017, Autor: Tomáš Kuťka

Pred pár rokmi sa zväzový tréner Jiří Tkadlec rozhodol porovnať testy telesnej pripravenosti českých reprezentantiek s československým výberom spred 30 rokov, ktorý pod vedením Jirku Zerzáňa získal v Holandsku strieborné medaily. Výsledky boli priam šokujúce. Ukázalo sa, že strieborné Češky a Slovenky boli vo všetkých ukazovateľoch lepšie pripravené. Niekto by mohol namietať, že vtedy bola starostlivosť štátu o šport na oveľa vyššej úrovni a nebol by ďaleko od pravdy. Faktom ale je, že hráčky neboli žiadne profesionálky. Základnú zostavu Zerzáňových dievčat tvorili hráčky z Prešova a bratislavského Štartu. „Koňarky“ síce mali svoju halu, ale chodili normálne do práce a do školy, rovnako ako „Štarťáčky,“ ktoré mali denne len jeden tréning v hale na Pasienkoch (o 13,00 hod.), stihli si pred ním dať v Póle akurát tak ruské vajce a po ňom pelášili späť do práce či do školy. Výsledky testov pohybovej pripravenosti ukazujú, že mlaď na školách je telesne stále menej zdatná a podľa porovnávacích ukazovateľov PISA sa aj vo vedomostiach prepadávame vo svetových rebríčkoch čoraz hlbšie. Je pravdou, že socialistické školstvo bolo síce bohato obťažkané ideologickým nánosom, ale jeho vzdelávacia a výchovná podstata bola na oveľa vyššej úrovni ako je tomu dnes. Športoviská boli dostupné každému v každom čase a kondícia mládeže bola určite lepšia ako dnes. 

Spomínam si, ako nás – osemnásťročných brancov z okresu Nitra – nechali v Jelenci bežať 10 km. Z tridsiatichštyroch to nezabehli iba dvaja. Jeden malý tučko sa držal vyše 7 km, kým to vzdal a jeden s papierom od lekára (bol to ťažký kardiak) nebežal vôbec. Ktovie, koľkí mladíci, náhodne vybratí z ulice, by to zabehli dnes?! O čo lepšia bola kondícia mládeže, o to ľahšie bolo vybrať najväčšie talenty do športových klubov. Dnes sa robia nábory namiesto výberov a tak to aj vyzerá. Nebyť obetavých rodičov, čoskoro by nebolo koho trénovať. Múdri rodičia sa snažia, aby ich ratolesti nesedeli iba za počítačmi, ale aby sa hýbali. Nevypisujú im ospravedlnenky z hodín telesnej výchovy, ale vedú ich v duchu gréckeho ideálu kalokagathie ku kultivovaniu tela i duše. Mladí nemajú radi mentorujúcich samoľúbych vševedov. Nemajú to dnes vôbec ľahké. Všade treba za všetko platiť a priestor na sebarealizáciu sa rastom populácie stále zužuje. Malý príklad : Keď boli ženy Československa v roku 1957 majsterkami sveta, na Tašmajdane v Juhoslávii sa na MS stretli všetky celky, kde sa vtedy hádzaná hrala, presnejšie všetkých deväť celkov. Tým – božechráň – nijako neznižujem hodnotu majstrovského titulu, len podotýkam, že dnes má IHF vyše dvesto členov a dostať sa systémom kvalifikácií na vrcholové podujatia je stále ťažšie. Preto ani žiadne porovnania neobstoja. Navyše v dobe, o ktorej píšem, bola štartovná čiara pre všetkých rovnaká. Dnes nemajú deti zo sociálne slabších rodín ani zďaleka také možnosti ako kedysi. Je preto ťažké, hovoriť o nejakej férovosti v neférovom svete, svete oligarchov a ich politických lokajov, svete exekútorov a úžerníkov, podvodníkov, ktorí premieňajú športoviská na bizniscentrá...

V takýchto pomeroch má zväz hádzanej ambiciózny plán – zvýšiť počty hráčov a hráčok hádzanej na 15 000 a tomu je treba úprimne fandiť. Pri realizácii projektu Regionálnych tréningových centier pribudol k dánskym odborníkom Jensenovi a Poulsenovi aj sympatický španielsky tréner Fernando Gurich. Tento borec je z okolia Pamplony a pre úspešnú profesionálnu realizáciu na Slovensku má okrem skúseností z hádzanárskych centier v rodnej krajine aj skvelý tréning. Nebudem čitateľa viacej napínať – áno, aj Fernando bol jedným zo šialencov, ktorí ulicami Pamplony utekali pred stádom vystresovaných býkov. „Vy všetci nás máte za bláznov, ale u nás je to vecou srdca a cti“ – úprimne vraví Fernando a doloží, že to absolvoval už niekoľkokrát a je to vraj skvelý adrenalín. Okrem zopár drobných škrabancov sa mu zatiaľ nič vážnejšieho nestalo. Šéf krajského zväzu hádzanej v Bratislave Ľubomír Orosz už Fernanda uviedol do rámca jeho budúceho pôsobiska a Španiela už je na mládežníckych tréningoch a zápasoch vidno. Chlapík, ktorý sa nebojí ani stáda býkov, nemôže byť u nás neúspešný...

Kedysi sme mali pohybovo lepšie pripravenú mládež. Bola však zakríknutá a často si neverila. Pripisovalo sa to na vrub kolektivistickej výchove, ktorá potierala individuality. Ako keby z času na čas obrovská kosačka prebehla cez nás a všetko, čo vytŕčalo, zrovnala, čiže „zglajchšaltovala“ ako sa tomu vravelo. Dnes síce mládež nie je tak dobre pripravená, zato sebavedomia má habadej. Hovorí sa tomu asertivita. Mentálne už mladí vedia ako na to, ešte chýba to hlavné – v pote, krvi a slzách prekonať samého seba. A to je oveľa ľahšie vo virtuálnom svete digitálnej techniky, ako v skutočnom živote. Hovorí sa, že mládež je drzá. To sa ale hovorí už po stáročia. Mládež je len taká, akú sme ju vychovali. Často skúša, kam až môže zájsť. 

Ako istý drzáň v Banskej Bystrici, kde som trénoval na sklonku minulého storočia. Vybrali sme sa raz so šéfom klubu Viktorom Kovaľovom na večeru do bystrického centra. Viktor počkal, kým sa uvoľní miesto na parkovisku, lenže v okamihu, keď chcel na uvoľnenom fleku zaparkovať, sa odkiaľsi prirútil frajer na peknom „tátošovi“ a na hranici stretu dvoch áut drzo Viktorovi miesto obsadil. Viktor si pokojne našiel iné miesto a keď zaparkoval, frajer práve okolo nás prechádzal, s dievčaťom okolo krku. Viktor ho slušne upozornil na nevhodnosť jeho rizikového manévru, odpoveďou však bol len zdvihnutý mladíkov prostredník. Viktorove modré oči sa podliali krvou. Tento „kukuč“ dobre poznám, mali sme doma huskyho. Vo chvíli mi došlo, že je piatok trinásteho a pre drzého mladíka to nedopadne dobre. Skôr než sme s Viktorovou manželkou mohli zasiahnuť, mladíka zodvihol do výšky dobre mierený Viktorov kopanec. Vzniesol sa aj s frajerkou do vzduchu, ako koncom osemnásteho storočia bratia Montgolfierovci v teplovzdušnom balóne. Rozdiel bol len v tom, že francúzski bratia boli v eufórii a nebolel ich zadok. Po treťom mohutnom kopanci frajerka svojho „hrdinu“ opustila, z čoho som usúdil, že to asi nebola vážna známosť, ale iba pokus o „one night stand.“ Alebo to možno vážna známosť mala byť, ale ukončil ju rozdrapovačný „srab.“ Posledný kopanec už možno tak necítil, zato „airbag,“ ktorý vypustil, sme cítili všetci.  Paradoxy generačných konfrontácií sú večné, tak, ako konfrontácia sama. 

Jeden z mojich vzácnych učiteľov, legendárny športový novinár Janko Novák, mi zavše vravieval: “Po šesťdesiatke sa všetko ukáže. Z toho, u koho dominujú pozitívne ľudské vlastnosti a optimistické zmýšľanie, sa stane dobromyseľný o obľúbený deduško. U toho, kto má nástojčivý pocit z premárneného a nenaplneného života v kombinácii s negativistickými postojmi ku všetkému, sa stane na staré kolená uhundraný, zamindrákovaný starec, ktorému sa každý radšej veľkým oblúkom zdiaľky vyhne.“ O myšlienkových pochodoch budúcich generácií čo – to napovedá výrok môjho päťročného vnuka Marcela Martanoviča: “Predstav si mama, že dedo príde po mňa do škôlky a zomrie tam. Ty kokso, veď ma tým totálne strápni!“ 

Nikto nevie, kedy, kde a ako zomrie. Ja však viem, že za žiadnych okolností nesmiem naposledy vydýchnuť v škôlke, aby som nestrápnil svojho vnuka. My všetci a najmä tí, ktorí najviac na mladú generáciu nadávajú, by sme občas mali myslieť aj na to, čo tu po nás zostane a či sa za to nebudú naši potomkovia občas cítiť trápne. Je toho mnoho, čo majú dnes mladí ťažšie, ako sme to mali my. A tak im to skúsme uľahčiť. Dajme im zo seba nezištne to najlepšie, čo v sebe máme. Nerobme sa najmúdrejší a neomylní. Nájdime v sebe dostatok síl priznať si aj chyby. Buďme užitoční a nenápadní. Ponechajme našim nástupcom ich výsostné právo dopúšťať sa svojich vlastných chýb.

Na záver si dovolím odcitovať zväzového šéftrénera mládeže Heineho Ernsta Jensena: “Slovensko je pekná krajina, plná šikovných ľudí. Stretol som tu však na môj vkus priveľa pesimistov. A pesimista vždy vidí problém tam, kde naopak optimista vidí veľkú výzvu.“

Svätá pravda. 


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner