Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Skanzen písaného slova

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
Foto: Keď začala éra voľby rôznych Miss, v porotách sa často objavovali športovci i novinári. V jednej takejto porote sa takto stretli aj Tomáš Kuťka s Karolom Polákom, vľavo Ján Čomaj.
03.04.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Archív TK

Tento diel "Medzi sedmičkami" je venovaný všetkým novinárom, ktorí propagovali a propagujú hádzanú.


„Mladí tie tvoje články aj tak nečítajú, je to pre nich príliš dlhé“ – podpichol ma nedávno Dušan Poloz. „Škoda, že tie tvoje články nie sú dlhšie“ – opáčil zasa prezident SZH Jaroslav Holeša z opačnej strany. Proti gustu žiaden dišputát. Chcel by som len pripomenúť, že moje glosy nemajú žiadnu ambíciu suplovať odborné dizertačné práce, ani hrať sa na mentorské poúčania starých bardov. Ich zmysel je číro jednoduchý – majú prosto len pobaviť. Dnešná komunikácia býva strohá. Stručné odkazy na komunikačných sieťach, ktoré ultramoderná technika neustále  zdokonaľuje, zjednodušený slovník, plný prevzatých cudzích výrazov a úbytok slovnej zásoby. Z médií sa vytráca ľubozvučná slovenčina, opis vecí a javov je neustále chudobnejší na slovné zvraty a košaté vetné spojenia, ktoré rozvíjajú fantáziu čitateľa a precvičujú mozgovú činnosť. Majstri slova, ktorí aj dnes – v dobe, keď sa už skoro vôbec nečíta – vydávajú knihy, si musia pripadať ako priadka morušová  na holom rúbanisku. Nuž teda vitaj, môj, navzdory všetkému ešte verný, čitateľ, v skanzene písaného slova emeritného trénera Tomáša Kuťku.                       

Tento, na môj naturel azda až príliš pesimistický úvod, má svoj istý vyrovnávací zmysel. Keď sa totiž v našich zemepisných šírkach prejavíte ako optimista, hneď ste podozrivý a hrozí, že budete označený za slniečkára alebo iného magora. Na druhej strane nášho čierno-bieleho spektra platí to isté. Keď americký prezident Donald Trump vyhlási „America first“ je to podľa všetkých super, ale keď Slovák prejaví svoje vlastenectvo, tak je hneď nacionalista, xenofób a fašista.A tak nám vari ešte dovolia aspoň na športových podujatiach prejaviť lásku k vlasti...     

Vráťme sa však k téme písaného slova. V histórii slovenskej hádzanej povedali vážne slová aj mnohí páni a mnohé dámy z mediálneho prostredia. Majstrovsky vedeli perom narábať významní hráči,hráčky,tréneri,funkcionári i rozhodcovia. Niektorí priamo ovplyvňovali dianie nielen svojimi fundovanými článkami,ale aj svojou osobnou angažovanosťou priamo na palubovkách, lavičkách či vážnych funkcionárskych postoch. Boli tréneri,ktorí aj pískali a boli rozhodcovia,ktorí aj trénovali.Ale žiaden z týchto „obojživelníkov“ to nedotiahol tak ďaleko ako Laco Gross. Ako tréner získal päť majstrovských titulov a bol asistentom českého kolegu Karla Hošťálka pri historickom titule majsteriek sveta žien v roku 1957. Ako rozhodca bol jedným z prvých Slovákov, ktorí boli na medzinárodnej scéne ocenení zlatou píšťaľkou. Tento dlhoročný športový redaktor odborárskeho denníka Práca si ale za svoju najväčšiu zásluhu pre slovenskú hádzanú pokladá svoju angažovanosť pri presadzovaní hádzanej o siedmych hráčoch. Po zmene z „jedenástok“ na „sedmičky“ vraj česká strana otáľala s uznaním tohto športu a napojením na medzinárodnú federáciu kvôli českej „národnej“ hádzanej.Táto mala svoju tradíciu a českí funkcionári ju chceli pretlačiť aj na medzinárodnú scénu. Celý svet však už prešiel na „sedmičky“ a pri rozhodujúcom rokovaní vraj Laco osobne bol a údajne sa významne zasadil o pozitívne rozhodnutie, ktoré zdôvodňoval branným charakterom. Hádzaná je kolektívny šport s tvrdými stretmi a na tento argument v čase začínajúcej studenej vojny športoví politruci počúvali. 

Laco rád preháňal pri spomienkach na česko-slovenskú rivalitu a rôzne doťahovanie sa. Keď sme spolu viedli federálnu reprezentáciu, raz v Prahe na jednej tlačovke vytiahol na nebohého Hošťálka, že vraj nemal rád Slovákov a dokumentoval to Karlovou hláškou „koukáš jak Slovák na hodinky.“ Tomuto fóru sa zasmial z českých novinárov jedine Jarda Velíšek, ktorý Laca dlho poznal a vedel, že rád preháňa. Takému Pavlovi Kovářovi alebo Jardovi Cíchovi to už také vtipné nepripadalo. Velíšek bol veselá kopa a do histórie českej hádzanej sa nezmazateľne zapísal ako zakladateľ mládežníckych turnajov o novinársky kalamár. Na slávnom chebskom turnaji bol šéfom novinárskej poroty, ktorá vyberala Miss turnaja. Aj tu predbehol dnešnú dobu genderovej agendy, keď raz za turnajovú „missku“ vybral hráčku s odlišnou sexuálnou orientáciou. Keď s ňou tancoval sólo (to bola výsada predsedu poroty), vyhadzoval nohami takmer do výšky hlavy (Jarda bol skvelý tanečník) a zamotal sa topánkou do zle odhrnutej siete za bránkou. Nebyť jeho pohotovej partnerky, mocnej ľavorukej nemeckej spojky Dagmar Stellbergovej, bol by škaredo padol na parket. 

Okrem Laca Grossa sa medzi špičkovými novinármi etablovalo viacero zaujímavých ľudí od hádzanárskych ihrísk. Sotvakto dnes už vie, že otcom idey predchodcu Ligy majstrov, Pohára európskych majstrov, bol bývalý šéfredaktor Športu Ľubomír Zeman. Túto súťaž nielenže založil, ale počas prvých rokov jej existencie sa finále hralo v Bratislave! Aj dnešný šéfredaktor Športu je plnokrvný hádzanár. Asi už málokto vie, že Zdeno Simonides je bývalý juniorský reprezentant ČSSR. Zo súčasných hádzanárskych novinárov je služobne najstarší. Prežil s hádzanou množstvo zmien a rôznych peripetií a má k nej čo povedať. Je známy svojimi rigoróznymi, nekompromisnými postojmi a mnohými kritickými článkami sa postaral o to, že o nepriateľov a oponentov nemá núdzu. Nie vždy s ním vo všetkom súhlasím, ale Zdeno ma vždy donúti sa nad vecami seriózne zamyslieť. Hádzanárski redaktori Športu patrili v hádzanej vždy k najsledovanejším a dá sa bez nadsázky povedať, že aj k mienkotvorným. Taký Štefan Hradecký sa počas celého týždňa venoval mnohým funkcionárom a pomáhal im zariaďovať celú agendu okolo výjazdov do zahraničia, čo kedysi nebolo také jednoduché, ako dnes. Nezriedka s klubmi aj vycestoval a pomáhal im svojimi komunikačnými schopnosťami. 

Do problematiky hádzanej sa rýchlo adaptovali aj ďalší schopní borci ako Tono Pňaček, Gabo Bogdányi či Klaudo Slančo. Vo vtedy vychytenom a na tú dobu graficky skvelom časopise Štart ste mohli čítať fundované články z pera popredného trénera Zdena Jašeka, alebo špičkovej ligovej hráčky Dariny Žoldošovej. V bratislavskom Večerníku mala hádzaná bohaté zastúpenie, o čo sa postarali najmä Petrovia – Buček a Škultéty. Peťo Buček spropagoval veľa hádzanárskych akcií aj v rozhlase. Hádzaná vďačí za veľa aj ďalším pohotovým novinárom ako boli, resp. ešte sú Ivan Danihel, Karol Tóth, Miško Zeman, Zuzka Wisterová, Karol Ježík, Jožo Klačka, Marian Šimo, Ivan Klč, Peter Fukatsch, Tomi Vincze, Števo Žilka, Paľko Zavarský, Rasťo Hríbik,Ľuboš Bogdányi, Maroš Korbel, Jožko Kšiňan či Hubert Vávro – nech mi odpustia všetci kolegovia, na ktorých som si rýchlo nespomenul. 

A aj keď je reč o slove písanom, treba tu spomenúť aj ľudí z elektronických médií. Hviezdny Karol Polák bol všetkým známy najmä z futbalu, pre hádzanú však vždy rád urobil slávnostné vyhlasovanie najlepších. Raz v Partizánskom sme sedeli pri stole s tabuľou zo silného oloveného skla,keď si vtedajšia čiperná zväzová ekonómka odskočila s vtedajším sekretárom zväzu Mirom Jursíkom k barovému pultu. Miro vravel, že nikdy nepije, len keď si sám udelí výnimku. Bolo to v čase, keď mal výnimku, podporenú riadnou slinou a do sympatickej ekonómky nalial vari šesť alebo sedem becheroviek. Medzitým si Karol Polák chcel sadnúť na jej miesto, ale povedali sme mu, že tam sedí jedna dáma a tak si sadol o stoličku vedľa. Vtom prišla rozjarená dáma a celá „hin“ že vidí fešáka Poláka, zakopla na  mierne pokrčenom koberci a letela hlavou rovno na roh stola. Mala šťastie, že vtedajší riaditeľ kúpeľov v Bieliciach, fyzioterapeut  hádzanárok Jaspolu Vlado Čierny, zachoval duchaprítomnosť a v poslednej sekunde stačil ťažký stôl odtiahnuť, čím jej bezpochyby zachránil život. Natiahla sa na zem a zostalo trápne ticho. Vtom zaznel sonorný barytón Karola Poláka: “Ale veď Tomáš vravel, že sem príde dáma.“ Zahanbená „dáma“ vstala a rýchlo sa kamsi stratila.

Azda najznámejšími a hádzanej najvernejšími reprezentantmi elektronických médií boli rozhlasová moderátorka Marienka Zavarská a televízny komentátor Dušan Klčo, ktorý v istom období aj funkcionárčil v bratislavskej ČH. Marienka Zavarská dávala, podobne ako Darina Žoldošová, svojim reportážam nielen ženský element, ale obrovskú dávku „človečiny“ najmä v situáciách, keď sa čosi nepodarilo a sklamanie by sa dalo krájať. Dnešná žurnalistika si z tých, ktorí nečakane sklamali, robí len srandu. Dnes sú zaujímaví len víťazi a majstri sveta. Hľadať v dnešnej novinárčine človečinu, je ako hľadať ihlu v kope sena. Hádzaná bola často v televízii a v šľapajach Dušana Klča úspešne pokračovali Stano Pavlík a bývalý ligový basketbalista Janko Plesník. Dnes sú jednými z mála, ktorí ju ešte propagujú, Peter Štefanec a moja dcéra, bývalá prvoligová hráčka Petra Ázacis, ktorú pre moderátorskú kariéru objavil jeden z najuznávanejších športových komentátorov Dušan Gabányi. 

Je to hriešne málo, keď sa hádzanej venuje len jeden športový denník a jedna spravodajská televízia. Občas sa objavia výnimky v regionálnych médiách, aj to zásluhou mladých elévov, ktorí sú s hráčmi alebo hráčkami v priateľskom alebo príbuzenskom vzťahu, alebo od starých ,známych  spravodajcov. V bulvárnej tlači sa hráčky objavia len vtedy, keď sú sporo odeté, alebo sú účastníčkami nejakej tragédie. Je to škoda. Tlač má nezastupiteľné miesto v reflektovaní diania a nemalo by to byť inak ani v hádzanej. Funkcionári by aj v časoch „hojnosti“ vždy mali dostávať  spätnú väzbu od erudovaných ľudí, ktorí hádzanej rozumejú a nebrániť sa ani sami prípadne do médií fundovane prispievať. Verme, že ak nová zväzová línia prinesie svoje prvé ovocie, zväčší sa aj záujem médií o hádzanú, čo prispeje k napĺňaniu smelej ambície – rapídne zvýšiť členskú základňu o aktívnych hráčov a hráčky. Jožko Balaj má pravdu v tom, že všetci nemôžeme byť optimisti. Všetci ale môžeme prispieť k výrazne lepšej klíme, zlepšením medziľudských vzťahov v našom milovanom športe. A potom budú možno o hádzanej písať aj tí zástupcovia siedmej veľmoci, ktorí v nej zatiaľ pozitívne zmeny nevidia.


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner