Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi Sedmičkami Tomáša Kuťku: Čaro komunikácie

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
01.05.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: sport1.de

Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha (Evanjelium podľa Jána, kapitola 1). Podľa serióznych výskumov mohol približne pred 70 000 rokmi už existovať artikulovaný jazyk ako prejav druhej signálnej sústavy. Týmto prostriedkom dorozumievania vládne iba človek.

V hádzanej často zdôrazňujeme potrebu vzájomnej zmysluplnej komunikácie. Hráčom často prízvukujeme, aby si „hovorili“ v obrane, tréneri s rétorickými kvalitami sú v istej výhode, najmä pri motivovaní svojich zverencov a Jóbové zvesti od funkcionárov posielajú bossovia väčšinou prostredníctvom „médií,“ ktoré aspoň vyzerajú ako slušní ľudia a ktorí vedia s hráčmi, trénermi, prípadne s ďalšími členmi realizačných tímov prijateľne komunikovať...

Bývalý hráč bratislavskej ČH a neskorší klubový i zväzový funkcionár Mikuláš Čanda si rád spomína na „menšíkovskú“ výrečnosť svojho niekdajšieho trénera, nebohého Ferka Baka: “Na Ferove taktické porady sme sa všetci dopredu tešili. Fero vedel sugestívne hovoriť, pričom používal biblické podobenstvá i výjavy z gréckej mytológie. Málokedy sa opakoval a vždy si pripravil strhujúce výstupy. Počas jednej sezóny, v ktorej to s nami vôbec nevyzeralo dobre, nám v kabíne pred rozhodujúcim zápasom „vsugeroval“, že sme v bieloruských močiaroch a cesta vedie jedine vpred proti ohromnej presile, cez ktorú sa musíme prebiť. Začal hovoriť tichým hlasom, postupne jeho hlas silnel a my sme všetci cítili na tele zimomriavky. Porada skončila hlasným revom všetkých a na nášho súpera sme vybehli vyhecovaní ako nikdy.“ Vynikajúca ľaváčka Ľudka Boltenková bola pri svojom prvom zápase za Šaľu Ferovou prednáškou nemálo zaskočená: “Pri svojej premiére som bola v riadnom strese, nerozumela som ešte po slovensky a nepoznala som hráčky ani trénera. Napínala som uši, aby mi neušlo ani slovo  z taktickej prípravy. Keď tréner začal – babenky, ak chceme pripraviť chutnú mäsovú polievku, nestačí nám k tomu len dobré mäsko. Potrebujeme do nej v správnej miere  pridať aj ďalšie ingrediencie – myslela som si, že buď som hlúpa, keď nerozumiem najnovšej hádzanárskej terminológii, alebo stretnutie nebodaj odložili a namiesto toho ideme variť...“

S komunikáciou sú často problémy, keď človek musí hovoriť cudzou rečou. Keď som pôsobil v bratislavskom Interi, vtedajší metodik Horáček poriadal pre všetkých trénerov monotématické stretnutia, na ktorých sme sa často dostali aj k zaujímavým nacyklostylovaným odborným publikáciám. Internet ešte nebol a každý preklad zo zahraničnej literatúry bol vzácny. Na jedno takéto stretnutie priniesol cyklistický tréner Kamil Haťapka fľašu vína na rozlúčku, vraj odchádza na zahraničné angažmán do Csepelu Budapešť. „Ale Kamil, veď ty nevieš po maďarsky ani slovo“ – vraví mu basketbalový tréner Rudo Stanček. Kamil hneď zakontroval: “A načo? Schmatnem pumpu, pretiahnem ňou borca po krížoch a ten pofičí ako guľa... "V hádzanej to ale takto, žiaľ, nemôže fungovať.

Zložitú dikciu Hviezdoslavových veršov prirovnal spisovateľ Štefan Moravčík k makovým slížom. Čo aj krkolomná, ale predsa len slovenčina, hoci pri jej vnímaní môžu u ľudí rôznej mentálnej výbavy vzniknúť komunikačné šumy, nepatrné bariéry, ktoré skresľujú obraz skutočného významu daného slova. A čo potom čeština. Už počas svojho prvého českého angažmán som pochopil, že ak čo len jeden jediný hráč stopercentne nerozumie trénerovmu výkladu, musí z toho tréner vyvodiť konzekvencie pre seba samého. Som presvedčený o tom, že tréner má hovoriť rečou svojich zverencov! V tomto smere by som za vzor označil Lubomira Vranjesa, ktorý sa na každom svojom trénerskom ale aj  hráčskom pôsobisku naučil reč a považuje to za púhy prejav profesionálneho prístupu ku svojmu džobu. Teraz sa s plnou vervou učí po maďarsky a stavím sa, že už onedlho bude plynule komunikovať aj touto rečou. V rakúskej lige sa stretávam s jeho bratancom Goranom, ktorý vytiahol ženy Trofaiachu z pásma zostupu medzi päť najlepších rakúskych celkov. Je symptomatické, že v rodine Vranjesovcov sa snúbi charizmatický zjav s veľkým fortieľom a profesionalitou. 

Ale späť k češtine. Stretol som sa s prejavmi rozhorčenia, keď som niekde na Slovensku koučoval Sláviu, Veselí, alebo Most po česky. Spočiatku ma to aj trochu mrzelo, no nebol to môj problém, ale problém pokrikujúcich hlupákov. V duchu som im posielal Kristove slová – odpusť im Bože, nevedia, čo činia. Poznal som české hádzanárky, ktoré na Slovensku hovorili po slovensky. A to nielen tie, ktoré sa za Slovákov vydali (Alena Katušáková, Petra Krbová, Renáta Tarhaiová, Zdenka Péková), ale aj hrdé Češky (Jana Kernerová z Prahy či Alena Horalová z Plzne), ktoré sa po skončení slovenskej misie vrátili domov. Tieto hráčky pokladali úplne za prirodzené, dorozumievať sa so spoluhráčkami ich rečou. Bol to prejav nielen ich inteligencie, ale najmä vysokej profesionality a charakteru. Alena Horalová bola kapitánkou bratislavského Štartu a nik ju hovoriť po slovensky nemusel nútiť. To isté platí o kanonierke nitrianskej Plastiky Jane Kernerovej, podľa mňa najkomplexnejšej hádzanárke, aká kedy po českých a slovenských hádzanárskych ihriskách behala. Jej ľubozvučná, krásna slovenčina by asi jej pražských priateľov veľmi prekvapila. V každom prípade hovorili všetky na Slovensku pôsobiace české hráčky po slovensky lepšie, ako súčasný predseda slovenského parlamentu. Nuž, horkýže slíže...

Keď som viedol poľského majstra z Lublinu v Lige majstrov, hovoril som poľsky. Už som mal malú predprípravu v rámci výberového konania na trénera poľskej reprezentácie. Pripravoval som sa seriózne a moju písomnú koncepciu dokonca označili ako najlepšiu. Napokon som zpomedzi ôsmich uchádzačov skončil na druhom mieste, keď vedenie zväzu dalo prednosť poľskej hádzanárskej ikone Zygfridovi Kuchtovi. Zakiaľčo poľskí fanúšikovia moju poľštinu ocenili, slovenské krídlo budapeštianskeho Ferencvárosu Katka Mravíková dostala veľký záchvat smiechu, keď bežala okolo našej lavičky a počula ma rozprávať po poľsky. Samozrejme, že v Nemecku a aj teraz v Rakúsku komunikujem v nemčine, počas mojich bundesligových angažmán som aj prednášal na trénerských sympóziách a seminároch. Ako tréner Borussie Dortmund som robil ukážky tréningových jednotiek pre poslucháčov štúdia telesnej kultúry univerzity v Bochume a vlani som v Stockerau dvakrát prednášal mládežníckym trénerom. Som úprimne rád, že viacerí slovenskí hádzanárski tréneri sa presadzujú v zahraničí, sú odborne aj komunikatívne na výške a robia tak Slovensku dobré meno.

Po zmene spoločenských pomerov sa na scéne objavila spústa najrôznejších „koučov“ v oblasti kondičnej, mentálnej, psychologickej i psychickej prípravy, manažérov pre marketing a rôzne PR aktivity. Záplava týchto novodobých mesiášov športu je taká veľká, že je potrebný lokatívny odstup na preosiatie zrna a plevelu, čiže užitočných a potrebných bude treba odlíšiť od šarlatánov a na športe parazitujúcich príštipkárov a potrimiskárov. Mnohí z nich sú ultra trieda v sebaprezentácii a asertivite, charakterizuje ich „humblebrag“  čiže akoby skromné chvastanie. Podaktorí parazitujú na športovcoch z viacerých odvetví a robia si imidž prostredníctvom cudzích úspechov. A mnohí v tomto  nepoznajú žiadne zábrany. Ani etické. Nedávno si v Česku vzal život špičkový futbalista. Aj takáto tragédia je pre dnešné zglobalizované korporátne médiá „vhodná“ na to, aby do televízie zavolali „hodnotiť“ samovraždu tohto mladého športovca športového psychológa a mentálneho kouča. Toto je už podľa mňa ďaleko za hranicou vkusu a dobrých mravov. Nepáči sa mi ani stále vzrastajúca tendencia globalizovať všetky metodické postupy, je to v rozpore s originalitou a zdravou súťaživosťou škôl a štýlov. S nevôľou sa pozerám aj na trend, keď sa na reprezentačných zrazoch uprednostňujú marketingové a PR aktivity, ako aj „teambilding“ pred samotnou športovou prípravou. Už len čakám, kedy sa na scéne objaví nejaký „bog-house coach“, ktorý bude športovcom vysvetľovať, ako majú správne zaobchádzať s toaletným papierom. Ale ber to, milý čitateľ, láskavo, s porozumením, od „dinosaura“, ktorý už patrí do starého železa.

Alebo, že by som mal trochu pravdy? Proti súčasnému trendu teambildingu s násilným preferovaním pozitívneho nastavenia a úsmevov za každú cenu sa priam revolučne postavil vysoko uznávaný profesor všeobecnej psychológie  a kvalitatívnych metód dánskej Univerzity v Aalborgu Svend Brinkmann. Kniha „Stojte – zúčtovanie s vývojom nátlakov“, ktorú vydal v šesťdesiattisícovom náklade, vzbudila veľký rozruch a na knižnom trhu sa po nej bleskurýchle len zaprášilo.Neustály tlak na pozitívne sebazdokonaľovanie a pozitívne pôsobenie nielenže predčasne vyčerpáva limity každého človeka, ale pestuje v ňom pokrytecký narcizmus a pokrytecké sebectvo. Peniaze, ktoré mali byť len prostriedkom na uspokojovanie  potrieb, sa stali cieľom, ktorému je podriadené všetko. Len na zamyslenie niekoľko myšlienok profesora Svenda Brinkmanna: „Sme schopní zmerať aj zvážiť svet, ale nie sme schopní posúdiť hodnotu toho, čo meriame a vážime.“ Alebo toto: “Nahrádzame kresťanské myslenie, kde všetko živé pristupuje k Bohu ako centru všetkého. Nahrádzame Boha sebou. Nechceme kňaza, chceme kouča, terapeuta alebo psychológa a nebudeme čítať Bibliu, ale naše „pozitívne“ knihy. Nechceme ísť na spoveď, nemáme nádej na spásu, ale spoliehame na sebarealizáciu a pritom sme sa stali menej schopní odhaliť naše skutočné potreby.“ Na margo duševného striptízu na Facebooku Brinkmann hovorí: “Naše pocity majú tendenciu stať sa tovarom. Dnes sa od vás očakáva, že so svojimi pocitmi budete obchodovať ako s tovarom, že ich budete stále odhaľovať a zdieľať na verejnosti. Robíme to, čo si želajú iní.“ V záplave mainstreamových splaškov znejú Brinkmannove slová ako nádej na návrat k zdravému sedliackemu rozumu. Ešte Brinkmann: “V premiere negatívnych javov ako sú nedobrá ekonomická situácia, nezamestnanosť, alebo vojny, je najvyšší čas, znovu sa naučiť častejšie používať slovo NIE. Trochu pokory tvárou v tvár prírode môže viesť k zdravej skepse k našej tendencii byť posadnutí sami sebou a svojimi pocitmi.“

Toto už trochu zaváňa filozofiou, ale aj keď som odjakživa tvrdil, že moje glosy majú v prvom rade zabaviť, nezaškodí, keď občas prinútia k zamysleniu nad problémami dneška, lebo problémy spoločenskej základne priamo ovplyvňujú aj kultúrnospoločenskú nadstavbu, ktorej súčasťou je aj šport a samozrejme aj hádzaná. Osloviť som chcel v prvom rade mladých, lebo ich špecifikom je všetko spoločenské dianie podrobiť zdravej kritike a svojím pohľadom istým spôsobom predznamenať ďalší, nielen spoločenský vývoj. Bolo by chybou len pasívne prijímať všetko, čo nám prináša mainstream. Ako hovorí americký spisovateľ Thornton Wilder: “Život má len taký význam, aký mu prisúdime my sami.“         

Na počiatku bolo slovo a slovo bude – možno – aj na konci.

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner