Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi Sedmičkami Tomáša Kuťku: Keď Chýba Gólik

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
09.05.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: SITA

Poznám ten pocit. Niekedy je to len o jednom góle a všetko je iné. Pamätám si na svoj najsmutnejší hádzanársky príbeh z Dánska. Na šampionát sme odišli s torzom predošlého úspešného družstva a niektoré hráčky sa nám rozhodli pomôcť aj napriek tomu, že po operáciách ešte neboli úplne fit. Niektoré sa už s reprezentáciou rozlúčili, ale keď videli, že nemá kto hrať, obetavo sa vrátili. Jednoznačne najviac chýbala kvôli materskej prestávke Lenka Černá, ktorú neskúsené gólmanky nedokázali nahradiť. Družstvo bojovalo, keď okrem jasnej prehry s Rumunkami prehrávalo iba veľmi tesne. O všetkom rozhodovala dráma s Francúzkami. Celý zápas sme viedli. Pár sekúnd pred koncom vyskočila Maja Ďurišinová (robila to často tak, že sa pritom vykrokovala a potom sa musela zbaviť lopty). Videla voľnú Trandžíkovú na pivote, lenže do trochu priehľadnej prihrávky skočila brániaca „dvojka“ a loptu získala. Dana Trandžíková skúsila ešte získať „deviatku“ prifilmovaním faulu na ňu, ale nepískalo sa. Francúzky z protiútoku pred záverečnou sirénou vyrovnali. Nasledovali dve predĺženia a dve série sedmičiek. V predĺžení je psychicky vždy na tom lepšie celok, ktorý ušiel „hrobárovi“ z lopaty a vyrovnával. Stále bolo nerozhodne a rozhodovali sedmičky. To je vždy lotéria. Nepremenili sme iba dve sedmičky. Vždy poslednú v sérii. Obe boli dobre hodené, brankárka vždy skočila do opačnej strany, žiaľ obe skončili na žrdi. Realizovali ich najskúsenejšie hráčky, ktoré sme tam mali – Labayová a Mažgútová. Boli to obrovské nervy, prvý a poslednýkrát som videl Ing. Jozefa Zápražného fajčiť, zapálil si rovno za lavičkou(!). Zavládol strašný smútok a sklamanie. Výsledkom bola postupná kompletná generačná výmena a spanilá jazda nového družstva cez „céčko“ a „béčko“ späť na MS „áčka“ do Nórska. Tam už z pôvodného kvalitného družstva, ktoré pod vedením Jirku Zerzáňa získavalo úspechy, zostala už len jediná Lenka Černá. Hráčky ako Stašová, Ďurišinová, Damitšová, Mažgútová či Trandžíková boli nahradené Čumplovou, Prekopovou, Šalatovou, Korandovou, Pospíšilovou, Braunovou či Hlavatou. Toto družstvo na svetovej kvalifikácii v Litve (MS B), kde si vybojovalo účasť na MS A v Nórsku, hralo skvelú hádzanú, zastavili nás až vo finále výborne hrajúce Maďarky. Spomínam si na statočnú Darinu Braunovú, ktorá odohrala všetky zápasy, pretože druhá pivotka Marka Hoczová mala seknuté kríže (ako sa neskôr ukázalo, vraj na šampionát už odcestovala tehotná). Darina sa nielenže skvele bila na pivote, ale veľmi dobre dirigovala celú obranu. Útok organizovala Zuzka Pospíšilová a výbornými individálnymi výkonmi sa prezentovali geniálna Čumplová, ale aj Šalatová, Prekopová, či tvrdá a nekompromisná obranárka Korandová. Postúpili sme na MS, ale medzitým sa republika rozdelila a ja som na základe rozhodnutia SZH nesmel družstvo, ktoré som štyri roky pripravoval, na MS viesť. Ale to už je iný príbeh, o tom hádam niekedy inokedy.

Jeden jediný gólik chýbal aj slovenskej reprezentácii, ktorú som viedol dvakrát. V konfrontácii s Češkami a Juhoslovankami mala na postupe Češiek najväčšiu zásluhu Lenka Černá. Nielenže znamenite využila dokonalú znalosť slovenských hráčok, keď pri odvetnom zápase v Olomouci mala 65-percentnú úspešnosť zásahov, ale využila aj znalosť francúzskeho jazyka. Keď hrali Češky v Juhoslávii, mohli si tam dovoliť prehrať o štyri góly. Keď v závere zápasu hrozilo, že to bude viac, vybehla Lenka z bránky až na deviatku a francúzskym rozhodcom v rýchlosti vysvetlila, že Juhoslovanky už postúpiť nemôžu (v tom prípade by postupovalo Slovensko). Je zaujímavé, že toto stretnutie skončilo presne o štyri góly, čo rozhodlo o postupe českého družstva... My sme o postup prišli práve nezvládnutou odvetou proti Češkám, ktoré sme v Šali vysoko zdolali. Lenka je obrovský fenomén. Bola majsterkou Česka (so Zlínom, Olomoucom a Veselím), Slovenska (so Šaľou a Michalovcami), Francúzska (s Metzom), aj  Nemecka (s Lützellindenom). Pri tomto „nepostupe“ so Slovenskom som zažil zaujímavý paradox, taký typický pre Slovač. Keď som totiž do funkcie nastupoval, všade sa písalo, že naša ženská hádzaná je v podpalubí európskej hádzanej a že skrátka nemáme šancu. Prostredníctvom priateľov a kolegov novinárov som sa snažil presvedčiť verejnosť, že také zlé to s nami nie je, že určite nájdeme najmenej dvanásť až pätnásť hráčok, schopných merať sa so svetom. No a spomínaný paradox sa potom prejavil tak, že tí istí, čo tvrdili, že sme v podpalubí európskej hádzanej, ma potom vehementne kritizovali za to, že som s takým kvalitným družstvom na MS nepostúpil...

Niečo podobné registrujem aj teraz, po kvalifikačnom dvojzápase našich mužov proti Čiernej Hore. A to sa ešte nedeje žiadna tragédia, žiadne vypadnutie, ani strata postupovej šance. Stále žije reálna šanca na postup z druhého alebo hoci  tretieho miesta! Naše čiernobiele videnie dominuje. Fanúšik je už skrátka taký. Vždy je to buď „hosana“ alebo „ukrižuj ho!“ Naši chlapci odohrali dva zápasy so štyrmi úplne odlišnými polčasmi. V Hlohovci som to videl tak, že polčas možno vyhrať tak o dva góly a celkove zápas o dva až štyri góly. Napokon sme už po prvom polčase viedli o štyri. Druhý polčas bol však z nášho pohľadu veľmi zlý a úplne znegoval vynikajúci dojem z prvého. Chlapci strácali zbytočne loptu po hektických útokoch a v obrane na môj vkus mali príliš pomalé nohy. A nielen to. Keď Ľubo Ďuriš pri našom prečíslení bránil osobne Borozana, stál pri deviatkach súpera zo strany Borozanovej nestreleckej ruky a nemal ho šancu pri jeho nábehoch na stred chytiť. „Bejby“ skrátka nesmie stáť v kúte! Možno by stála za reč aj niekoľkominútová alternácia na poste strednej spojky iným hráčom. Lenže Martinovi Stráňovskému v rozlete bránil vyvrtnutý členok a do zápasu nastúpil s veľkým sebazaprením. Urban s Krokom možno mali byť utajenými „žolíkmi“ trénera Liptáka pre odvetný zápas. Každý zápas má svoju vlastnú históriu, nikdy nie je odveta priamym pokračovaním dejovej línie z prvého stretnutia. Osobka na Olivera Rábeka nás tiež trochu zaskočila. Po boji je však každý generálom a mnohí sú dodnes presvedčení o tom, že by to na mieste reprezentačného trénera riešili lepšie. Poznám Martina Liptáka ako trénera z „čeľade“ tých, ktorí sú sami sebe najprísnejšími kritikmi. Preto som sa po jednogólovej prehre v Bijelom Polji nevŕtal v „otvorených ranách“, len som sa ho spýtal, aké dôsledky vyvodil z nevydareného druhého polčasu v Hlohovci. Povedal mi, že to bola kľúčová téma pri hodnotení zápasu: “Ak chceme uspieť, nemôžeme si dovoliť takto zblbnúť.“ Znie to možno lakonicky, ale presne to vystihuje podstatu. Navyše Martin Lipták nepatrí k trénerom, ktorí prehnane zdôrazňujú nedostatky, skôr sa snaží pre správnu motiváciu chlapcov do ďalšieho stretnutia vyzdvihnúť pozitívne veci. Odvetný zápas sa vyznačoval tiež dvoma rozdielnymi polčasmi. V prvom naši chlapci nechali súpera trochu zbytočne ujsť až na štvorgólový náskok, ktorý potom v druhom polčase prácne doťahovali. Ich prístup k obrane však bol znateľne dôraznejší ako v druhom polčase zápasu v Hlohovci a domáci môžu hovoriť o šťastí, že zápas netrval o pár minút dlhšie. Martin Lipták: “Spolu sme v oboch zápasoch vystriedali štyri obranné systémy. Škoda, že sme súpera nechali v prvom polčase odskočiť, zmazávať jeho náskok stálo chlapcov veľa síl. Samozrejme ešte väčšia škoda je, že sme nevyhrali doma.“

Ako to už v našich zemepisných šírkach býva, na rôznych weboch sa hneď vyrojila spústa „vševedov“ čo v živote neodkoučovali ani jeden zápas, ale dobre poznajú príčiny všetkého. Títo „znalci“ sa držia filozofie Georgea Bernarda Shawa: „Nemusím byť kuchárom, aby som poznal, že polievka je presolená.“ Proti gustu žiaden dišputát. Každý má právo na svoj názor. Žijeme ešte zatiaľ v demokratickej spoločnosti, kde sa každý môže slobodne vyjadriť. Je ale veľmi zaujímavé, že som nikde nečítal kritiku reprezentácie od kompetentných ľudí, za akých pokladám pánov Trtíka, Hatalčíka, Šulca st. a zopár ďalších, ktorí sú v tejto problematike doma a ich názor by ľudí úprimne zaujímal. Namiesto toho čítame fanúšikovské výlevy a čo teda vyslovene neznášam, tak to sú namiesto serióznej argumentácie útoky „ad hominem.“ Ak sa niekto zmôže len na úbohú argumentáciu typu „lebo Lipták“, to nie je partner na odbornú, ba ani len pivnú diskusiu. Zajace sa vždy budú počítať až po skončení honu a namiesto „honu na Liptáka“ by skutoční fanúšikovia našej hádzanej mali teraz myslieť na to, ako do posledného miestečka zaplniť 14.júna Arénu Ondreja Nepelu a vytvoriť tam naším chlapcom i dievčatám skvelú atmosféru a súperom pravé peklo, v ktorom Rusi i Maďarky zhoria plameňom. Martin Lipták: “Pokiaľ naša šanca žije, tak sa o ňu zo všetkých síl poruveme. Mám ale „ciťák“, že pôjde o každý gól a možno tesné víťazstvo nebude stačiť. Pokúsime sa teda presadiť výraznejšie, ale bude to veľmi ťažké.“

Pri sledovaní zápasu na tribúne v Hlohovci sedel vedľa mňa šéftréner mládeže SZH Heine Ernst Jensen. Z jeho postrehov bolo zrejmé, že pozerá za horizont tohto zápasu a namiesto krátkodobých cieľov myslí už na tie dlhodobé. Príklad – po jednom z útokov súpera, zostali dvaja Čiernohorci v našom bránkovisku. Jeden zotrvačnosťou prebehol cez bránkovisko a zastavila ho až sieť za bránou, druhý zostal v našom bránkovisku ležať. Dobre chytajúci Teo Paul chcel loptu rýchlo rozohrať, ale nemal komu. Heine rozhorčene pokrútil hlavou: “Toto je situácia, kedy sa musí rýchlo hrať dopredu, pretože za takýchto okolností tam musí prísť k prečísleniu!“ Bolo to v čase, keď sa naše družstvo v útoku trápilo a súper naše vedenie likvidoval. Mentalita našinca nabáda skôr k opatrnosti a nedobrý vývoj rozširuje poplachovú indukciu. Hráč si verí stále menej a chce sa vyhnúť kumulovaniu individuálnych chýb. „Je jedno, aký je stav a koľko je do konca zápasu, keď zostali dvaja hráči súpera v našom bránkovisku, tak musíme šprintovať do útoku a nebojácne prejaviť killer-instinkt“ – velí Heine Jensen a má pravdu. Ak chceme náš herný prejav modernizovať a zachytiť svetový trend, musíme jazdiť hore – dolu, tak, ako nám to pri francúzskych MS ukázali hbití Nóri. Spomenul som si, ako som už na sklonku svojej kariéry viackrát svojím hráčkam prízvukoval – dievčatá, to musí byť všetko naopak. Nie ja, starý dedko, vás mám ako dráb naháňať do pohybu, vy ma musíte vyzývať: “Poďme tréner, chceme hrať rýchlejšie a modernejšie!“ 

Realizácia hry pri uplatňovaní nových zmien v pravidlách kladie väčšie nároky na telesnú prípravu hráča, ako na jeho hráčsky intelekt. To je z kvantitatívneho hľadiska výhodnejšie, ako keby tomu bolo naopak. Zmysluplný, intenzívny a pestrý tréning môže už v relatívne krátkom čase priniesť svoje sladké ovocie. Jedine touto cestou sa môžeme znovu vrátiť na stratené pozície v rámci širšej svetovej špičky.

Ak sa prehrá o gól, všetko je zlé, ak sa naopak o gól vyhrá, všetko je dobré a zlé prestáva existovať. Toto ale nemôže byť filozofia, ktorou by sme sa mali riadiť. Tento pohľad prenechajme fanúšikom. My všetci, ktorí hádzanú aktívne robíme, musíme vidieť aspoň kúsok ďalej od špičky svojho nosa a mali by sme si všetci vzájomne oveľa viac úprimne fandiť.


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner