Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

MEDZI SEDMIČKAMI TOMÁŠA KUŤKU: Leporelo  pražské

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
26.06.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: http://www.hvezdyprolegendy.cz/1947-2/
Čo na začiatok. Asi jediný nedostatok celej krásnej akcie „Hvězdy pro legendy“ v drvivej prevahe superlatívov na jej adresu – Štvanica mala praskať vo švíkoch! Ani šikovní organizátori a ani hviezdy svetového rangu si nezaslúžili „poloplné“ hľadisko. Tam mal byť z našich zemepisných šírok každý, kto spojil časť svojho života, alebo ho obetoval celý hádzanej. Tohoto nádherného, dynamického a kontaktného športu, ktorý učí prekonávaniu prekážok, disciplíne a vytrvalosti, prináša priateľstvá na celý život, pomáha znášať veľkú bolesť i odpúšťať...   Organizátorom sa vskutku podarilo uskutočniť podujatie, aké nemá v našich končinách obdobu. Okolo trojice Radek Bendl – predseda ČSH, Karel Nocar – manažér českej hádzanárskej reprezentácie a Filip Jícha, najlepší hádzanár planéty v roku 2010 a dvojnásobný víťaz Ligy majstrov a nemenovanej trojice významných sponzorov sa zoskupili obetaví činovníci, ktorí zorganizovali úchvatné predstavenie, prelínanie hádzanárskych generácií v priamom prenose a skutočný hádzanársky festival. Pripomenutie výročí skvelých úspechov mužov a žien Československa – tituly majstrov a majsteriek sveta, strieborné medaily z olympiády i z MS, či 60. výročie zisku Pohára majstrov Duklou Praha sa dialo za účasti majstrov sveta, olympijských víťazov či najlepších hráčov tejto planéty. Hráči ako Narcisse, Omeyer, Fritz, Gille, Richardson, Nagy, Ilič alebo Andersson by bez osobných kontaktov Karla Nocařa a najmä Filipa Jíchu, asi len ťažko po namáhavej sezóne navštívili takúto akciu. Veď taký Daniel Narcisse obyčajnému smrteľníkovi ani nezodvihne telefón (niežeby bol taký namyslený, naopak je to pohodový chlapík, ale keby každému záujemcovi dvíhal telefón, celý deň by nemohol robiť nič iného...). Výber týchto hviezd viedli aj hviezdni tréneri – architekt francúzskej dlhoročnej nadvlády Claude Onesta a úspešný mág z THW Kiel Alfred Gislason. Chlapci zabávali publikum a bavili sa aj sami. Nezriedka zapojili do realizácie štandardných situácií aj divákov z radov detí, pre ktoré je to určite zážitok na celý život. Výsledok nie je dôležitý, je isté, že keby sa hralo naplno, sympatický spoločný výber Čechov a Slovákov by nemal šancu. Je milé, že v tomto výbere sa predstavili aj hráči, ktorí už nereprezentujú. Na slovenskej strane to boli veľké osobnosti našej hádzanej Šulc, Valo, Polakovič a dnes už úspešný tréner Kukučka (títo borci, keby ešte naplno trénovali, mohli by za nás hrávať pokojne aj dnes) a  na českej strane zasa obaja tréneri súčasnej českej reprezentácie Filip a Kubeš. Tréner našej reprezentácie Martin Lipták by možno aj rád nastúpil, ale podlomené zdravie mu to nedovolí. A tak pôsobil ako kouč. Filip Jícha nastúpil symbolicky na oboch stranách a na „pľaci“  sa objavil aj sympatický Karel Nocar ktorý má na vydarenom hviezdnom „matiné“ asi tú  najväčšiu zásluhu. Autor viacerých exhibičných kúskov Dominik Klein nikdy pri stretnutí so Slovákmi nezabudne s čistou pokorou vysloviť veľkú vďaku svojmu dlhoročnému trénerovi, nedávno zosnulému Ferkovi Fabianovi, ktorý ho učil v škole a taktiež viedol v mládežníckych celkoch  Tuspo Obernburg, odkiaľ ako v tom čase najväčší talent v širokom okolí prestúpil do slávneho Kielu. Exhibíciu s citom viedla čerstvo ocenená najlepšia česká rozhodcovská dvojica Horáček – Novotný, podobne ako tomu bolo v stretnutí žien v podaní našich arbitrov Brunovský – Čanda. Títo to mali o niečo „ľahšie,“ lebo ich pri pískaní občas vymenil niekto z aktérov (Woltering, Cvijičová, alebo niekto z trénerskej dvojice Morten Soubak – Heine Jensen, či na strane zmiešaného družstva žien ČR a SR Honza Bašný, ktorého partnermi na lavičke boli Dušan Poloz a legenda  Jirka Zerzáň). Najvšestrannejšou sa ukázala srbská pivotka Cvijičová, ktorá to vedela na všetkých postoch, vrátane brány, kde mala veľmi solídnu úspešnosť. Naopak, do poľa sa neustále „ponúkali“ brankárky Woltering a jej brazílska kolegyňa Pesoa, ktoré permanentne divákov zabávali. Celkove som mal dojem, že ženy si to viac užívali a počínali si pritom spontánnejšie. Na tom majú zrejme najväčšiu zásluhu „hračičky“ akou bola počas celej svojej kariéry čiperná Petra Čumplová. Nikdy nezabudnem, ako sa chopila svojej šance v reprezentácii žien, kde som jej dal šancu ešte ako dorastenke. Na kvalifikačnom turnaji MS v Taliansku bola s pirátskou šatkou na hlave okamžite miláčkom publika a denník Corriere dello Sport jej venoval pol novinovej strany v krásnom článku s názvom „Una picola Bambina.“ V hľadisku na Štvanici sme sa dobre bavili s jej mamou Olinou,svojho času spoluhráčkou mojej manželky Jany v čs. reprezentácii a jej partnerom, mojím niekoľkoročným trénerským spolubojovníkom v juniorskej a neskôr aj ženskej čs. reprezentácii, Česťom Preclíkom. Ako vravím, ženy išli do toho skôr uvoľnenejšie a práve české a slovenské dievčatá dávali tomu správny šmrnc. V šľapajách Peťy Čumplovej kráčajú ďalšie šikovné dievčatá ako Salčáková alebo Mikulčík, ktorá na “naskakovačky“ permanentne skákala ako pružné dynamo, aj keď nik neposlal dobrú, časovanú prihrávku do vzduchu. Akcenty v hre kládli aj moje bývalé juniorky Vítková a Fabíková, dnes už trénerky. Rád som sa stretol aj so Simonou Roubínkovou, ktorej otec mi vo Veselí robil vedúceho družstva. Keď som dobre počítal, tak v celom tom výbere boli len štyri dievčatá, ktoré som nikdy nikde netrénoval. Bolo to príjemné konštatovanie. Bolo dojemné, s akým citom a rešpektom sa svetové hviezdy chovali k legendárnej Maji Ďurišinovej, ktorá svojho času nastrieľala v reprezentácii nemenej ako 1557 gólov. Maja keď hrá, zabúda, že je zranená (mala veľké problémy s ramenom streleckej ruky) a vždy to hrozí vážnejším úrazom. Napriek tomu, že hrala vo dvoch zápasoch a zakaždým „zakončovala“ pádom, už sa nezranila (paradoxne som jej takmer najväčší úraz spôsobil nechtiac ja v metre ťažkým kufrom). Slovensko v tejto exhibícii zastupovali ešte ďalšie výrazné postavy ako Dubajová, Halásová, Jakubisová a brankárka Tóthová, ktorá – verím – že sa ešte do súčasnej zostavy Dušana Poloza vráti. V českej strane spoločného výberu sa predstavili aj hráčky, ktoré boli v uplynulej sezóne vyhlásené za najlepšie v nemeckej bundeslige – Hrbková a Luzumová. Najmä na Hrbkovej bolo vidno, že urobila ďalší pokrok vo svojej výkonnosti. V súboji legiend minulosti nastúpili proti sebe zmiešané celky  mužov a žien, červení proti modrým. Borci ako Kotrč, či Štika sa snažili hrať veľmi ohľaduplne, takže ak boli „protesty“, tak len kvôli tomu, že malo ísť o „Walkinghandball“ a niekto si tam z času na čas dovolil aj pobehnúť, prirodzene na vlastné „riziko“. Dámy ako Černá, Ďurišinová, Kuťková, Hradská, Pösová, Kolečániová, Ladicsová, Braunová, Šalatová, Hejtmánková, Stašová, Baloghová a Budayová si to v slnečnej páľave celkom pekne užili.(Prišla aj Damitšová, ale hrať už nestihla). „Teraz by im pomohlo spoločné sprchovanie“ – žartujem. Na to vtipne zareagoval Jirka Zerzáň: “Kedysi sa tomu vehementne bránili najmä ženy, ale tipujem, že v tomto veku by to asi viac prekážalo chlapom.“
Predošlý program bol starostlivo pripravený a veľmi náročný. Hral sa dokonca aj „maratón“, zápas dlhý toľko hodín, koľko je v atletickom maratóne kilometrov. Teda presne 42, 195. Atrakciou bol zápas celebrít, z ktorých niekoľkí „dali“ slušný hádzanársky talent. Popri futbalistoch Šmicerovi a jeho svokrovi Vízkovi sa zaskveli aj herci Hampl a zabávač Kohák a ťahákom na pivote bol hviezdny basketbalista Welsch. V zápase vozíčkárov boli diváci prekvapení, že hádzaná je aj v podaní zdravotne postihnutých hráčov veľmi tvrdý a kontaktný šport.
Na tribúne som stretol množstvo priateľov, kolegov, súperov i rozhodcov. Srdečne sme sa privítali s Konečným, Jaroňom, či Kastnerom. Legendárny „sudí“ Václav Formánek sa vždy poteší a súčasne posmutnie. My, Slováci, mu vždy nechtiac pripomenieme jeho zosnulého partnera Jozefa Ambruša, s ktorým dlhé roky tvoril asi historicky najlepšiu čs. rozhodcovskú dvojicu. To boli skrátka chlapi, ktorí vedeli "sakramentsky" dobre pískať, vyzerali ako chlapi a pôsobili veľmi presvedčivo. V dnešnej dobe agendy LGBT by už boli nemoderní. Veď nemali ani žiadne tetovanie! V oku vždy dobre naladeného Vencu, sa náhle objaví slza: „Možno tomu Tome neuveríš, ale niekedy sa zobudím v noci o druhej s pocitom mučivej bolesti zo smútku za Bubom.“ Tak hovorí chlap, ktorý má aj vo veku starého otca stále „železný“ stisk ruky...
Srdečne som sa zvítal aj s mojimi obľúbenými Slávistkami, s ktorými som presne pred desiatimi rokmi získal svoj posledný majstrovský titul. Výborne vyzerajúca maminka Hanka Kutlvašrová, môj „liebling“ Klára Černá i Martina Jonášová mi pripomenuli pekné chvíle v „stovežatej.“ Škoda, že som medzi prítomnými nenašiel môjho najlepšieho technického vedúceho Jindru Kočárka, či Richarda „lví srdce“ Tomana. Už by to potom bolo dokonalé. Potešila ma aj moja bývala zverenkyňa z Baníku Most Karin Schererová i niekoľko fanúšikov zo všetkých českých klubov, nielen tých, v ktorých som pôsobil.
Večera v záhrade letenského zámku bola vskutku parádna a bola viac ako len dôstojným ukončením celej akcie. Bolo pekné vidieť, ako si starí českí a naši hráči, niektorí aj s manželkami pri večeri a dobrom vínku pospomínali na staré časy. Vojta Mareš, Rudo Horváth, Andrej Lukošík, či stále čiperná majsterka sveta Věra Dvořáková, ktorej v hádzanárskej rodine nik nepovie inak ako Lóra. A ďalší borci ako Laco Šesták, Vláďa Haber, Jindra Krepindl, brankár Škarvan či česká odborná aj morálna autorita nielen v ČR či SR, ale aj v IHFa EHF František Táborský, ktorý bol v reprezentácii tiež mojím vzácnym partnerom. Výstižne to ohodnotil môj dobrý priateľ, majster sveta Láďa Beneš: “Klobúk dole pred organizátormi. Za tie roky sa nikto nikdy takto o nás nestaral!“
A najvzácnejších hostí som si ponechal nakoniec. Perfektne pripravenú akciu svojou prítomnosťou ozdobili prezidenti IHF, EHF, SZH a ČSH – Hassan Moustafa (IHF), Michael Wiederer (EHF), Jaroslav Holeša (SZH) a Radek Bendl (ČSH). Že takéto podujatia sú aj vhodným prostredím pre rôzne rokovania a diplomatické aktivity, to je snáď každému jasné. Svedčí o tom aj pregnantný signál z reči Hassana Moustafu: “Verím, že česká hádzaná sa už skoro vráti na svoje staré pozície medzi najlepšími.“ Prezidenta IHF som videl v čulom rozhovore aj s  naším viceprezidentom Ernöm Kelecsényim a verím, že aj naše vedenie zväzu v Prahe svoju diplomatickú „misiu“ určite splnilo.
Čo na záver? Niečo prostého a menej bombastického. Odkaz pre Martu Pösovú: „Martulka, už sa konečne poriadne najedz! Nech sa k tebe opäť vráti poctivý ženský zadok." Nebohý Laco Gross vždy dohováral vychudnutej Anke Wolfovej: „Sedieť na kostrči nie je pohodlné ani zdravé!“


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner