Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Deti za to nemôžu

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
09.10.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Kristián Molnár

Reči o slabšej fyzickej kondícii dnešných detí sa už stávajú pomaly otrepanými. Aj ja som sa už v tejto rubrike niekoľkokrát k tejto téme vyjadril. Nedávno som čítal výsledky porovnania úrovne telesnej pripravenosti žiakov druhého stupňa základnej školy J.G.Tajovského v Senci z vlaňajšieho roku, s populáciou z r.1987. Patrik Súlovský a Viktor Bielik testovali 274 žiakov športových aj nešportových tried a zistili, že súčasná mládež zaostáva najmä vo vytrvalosti. Beh na 12 min., známy ako Cooperov test, ukázal, že súčasní chlapci mali horšie výsledky ako dievčatá v roku 1987! Súčasní žiaci športových tried dosiahli také výsledky, ako v roku 1987 dosahovala bežná, aj pravidelne nešportujúca populácia! Dnešné deviatačky v priemere zaostávajú za hranicou 2000 metrov, ktorú v roku 1987 prekonávali už piatačky! Naproti tomu sú dnešné deti v porovnaní s deťmi z osemdesiatych rokov vyššie a ťažšie (čo – do istej miery – súvisí s výsledkami vytrvalostných testov). Pokrok v ich somatickom vývoji zasa priamo súvisí s tým, že dnešné deti majú lepšie silové parametre. Argumentácia, že deti celý čas len vysedávajú pri počítačoch, namiesto toho, aby behali na čerstvom vzduchu, síce má racionálne jadro, ale je príliš zjednodušená a kontextuálne vytrhnutá zo širších spoločenských súvislostí. Skúsme pomenovať najsymtomatickejšie fenomény dnešnej doby, ktoré priamo determinujú stav telesnej pripravenosti dnešných detí.                                                                                                                

Všetko je o peniazoch

Klaňanie sa kultu zlatého teľaťa, tomuto novodobému fetišu, sa stalo národným športom. Zaujímavé je len to, čo sa dá predať, akoby človek už totálne osprostel a zabudol, že existujú veci, ktorých hodnota sa nedá vôbec finančne vyčísliť. Napríklad zdravie človeka. Chorá je spoločnosť, ktorá chce aj zo zdravotníctva vytĺkať kapitál. Výsledkom je rozdiel v determinovaní človeka, ktorý zdravotnú pomoc potrebuje. Kedysi to bol pacient, ktorého bolo treba čo najskôr  vyliečiť a poslať do pracovného procesu, aby spoluvytváral hodnoty, z ktorých budú mať úžitok všetci. Dnes sa stal z pacienta „klient“, ktorého treba „liečiť“ čo najdlhšie, aby sa peniaze v zdravotníctve točili. Na to je brutálne naviazaná celá tá farmaceutická mašinéria so zazmluvnenými lekármi a celé tie zástupy šarlatánov a politických trafikantov, ktorí na nej parazitujú. Skutočné umenie, ktoré zušľachťuje a kultivuje dušu človeka, často musí ustúpiť bezduchému, pozlátenému, protekčnému gýču a umelec, ktorý nedrží „basu“ s mainstreamom, má skrátka smolu. Legislatíva stále neumožňuje mecenášom kultúry a športu veľkorysejšie daňové odpisy a stále viacej slúži „barbarom“.      Možnosti „vyžitia“ detí. Bolo by nanajvýš nekorektné kritizovať deti za afinitu k najmodernejším výdobytkom vedy a techniky, najmä v oblasti komunikácie. Položme si ruku na srdce – koľkí z nás starších by v dobách našej mladosti odmietli mobily, tablety, resp. všetky tie „ajfóny“ či „ajpody“? Iste, dalo by sa diskutovať o tom, že naši rodičia by nám toľko času stráviť pri tabletoch určite nedovolili. Vedeli, že dieťa musí vnímať isté mantinely, aby sa v budúcnosti vedelo samostatne správne rozhodovať. Všetci tí „hypermoderní“ rodičia, ktorí deťom dovolia všetko (vraj, aby z nich vyrástli sebavedomé osobnosti) a často im dokonca vypisujú ospravedlnenky z hodín telesnej výchovy, im škodia viac ako si len dokážu predstaviť. V tom lepšom prípade sa to v konečnom dôsledku neobráti voči nim samotným. Okrem výdobytkov techniky (čo je pri rozumnom zaobchádzaní len výhoda) má dnešná doba aj nevýhodu – kedysi bolo oveľa viac športovísk a tieto boli dostupné pre každého. Dnes je treba za všetko platiť a deti z horších sociálnych pomerov majú tak obrovský handicap.                      

Výchova k individualizmu, až egoizmu

Zakiaľčo v dobách reálneho socializmu bola zdôrazňovaná idea kolektivizmu – niekedy až ad absurdum, keď mal človek pocit, že keď nejakým spôsobom z davu vytŕča, objaví sa obrovská „kosačka“, ktorá ho „zrovná“ s ostatným priemerom – dnes je úplne naopak preferovaný individualizmus, ba púhy egoizmus, takpovediac až cez mŕtvoly. Uznávaní sú len víťazi, porazení nikoho nezaujímajú a často sú označovaní za „lúzrov.“ Ťažiť  zo strát ostatných, autori asertívnych teórií vôbec nepovažujú za prehrešok proti dobrým mravom a doba praje úžerníkom a exekútorom. Je veľkým paradoxom, že spústa hercov, ktorí sú „za vodou“ aj vďaka úžerníckym reklamám, chodí na „revolučné“ tribúny kritizovať politikov za to, že kradnú.Niežeby nemali pravdu, ale od ľudí, ktorí sú súčasťou „oblbovacieho“ mainstreamu, ktorý nabáda ľudí zadlžovať sa a často sa stať korisťou exekútorov, takéto „plamenné“ prejavy nevyznievajú práve úprimne a vieryhodne. Medzi deťmi z rôznych materiálnych pomerov často vidno nielen nedostatok zmyslu pre solidaritu, ale často aj nebývalú zlomyseľnosť, až krutosť. Práve pôsobenie v tímovom športe, akým je aj hádzaná, pomáha deťom nielen zvládať rôzne ťažkosti, ale buduje v nich základy pozitívnych vlastností, ako sú vzájomná pomoc, schopnosť obetovať sa pre tím a s radosťou a nadšením odohrať – keď je to treba – aj tzv. druhé husle. Veď Oscara udeľujú aj za dobre zvládnuté vedľajšie úlohy...Je to paradox, ale propagáciu týchto ušľachtilých vlastností vidno len v limonádových amerických filmoch, pri reálnom výchovnom procese dominuje tvrdý individualizmus.       Forma sa stáva dôležitejšou, než obsah. Brachiálnou prapodstatou úspešného marketingu je brilantná schopnosť zabaliť akýkoľvek exkrement do žiarivého pozlátka a vydávať ho za svetový produkt. Doba praje najrôznejším šarlatánom a podvodníkom s pochybnými licenciami. Voluntaristická kombinácia týchto „existencií“ s príštipkármi a potrimiskármi, ktorí majú kontakty na štátne zdroje je priam utilitárne vražedná. Mainstream dnes dokáže bez problémov „vyrobiť“ z bezohľadného úžerníka etalón mravnosti a morálky a naopak, mravne čistú a bezúhonnú osobnosť pošpiniť a spoločensky znemožniť. Vymývaniu mozgov sú systematicky vystavované už deti v školách a tento fakt spolu s výchovou k individualizmu a s tým spojeným tlakom na výkon aj od rodičov dostáva často deti do neúmerne veľkých a pre deti zbytočných stresov.Kto za týchto okolností vidí pre dieťa v športovej činnosti tú najlepšiu možnosť sebarealizácie, ten vidí dobre, pretože šport naučí dieťa tvrdosti, odolnosti, vytrvalosti a schopnosti prekonávať prekážky, čo sa mu v tristnej karikatúre kapitalistického systému, ktorú tu dnes prežívame, nesmierne zíde.                                                           

Osobnosti a celebrity

Mladí ľudia už od malička vyhľadávajú vo svojom okolí svoje vzory, s ktorými sa radi identifikujú a radi ich napodobňujú. Zakiaľčo dlhé desaťročia sme boli zvyknutí za skutočné osobnosti považovať významných vedcov, lekárov, objavovateľov,cestovateľov i politikov, ktorí boli spravidla aj morálne na výške, dnes sú „celebritami“ často morálne zdegenerovaní a tými najrôznejšími závislosťami zdravotne zhumpľovaní, bezduchí pseudoumelci, termálni kaderníci, pochybní podnikatelia a iná háveď (česť výnimkám). Vždy, keď ukazujú staré „smotánkové“ programy spred niekoľkých rokov, zakaždým  tam nájdete aj ľudí, ktorí mávali za svoje nemorálne aktivity vážne problémy s orgánmi, činnými v trestnom konaní. Ak majú byť toto skutočné vzory pre naše deti a mládež, potom poteš pán Boh. Každý rodič by sa mal snažiť celým svojím bytím a životnými postojmi, byť pre svoje deti tým najlepším vzorom.

Ľudí na svete pribúda, na každý „flek“ je stále väčšia konkurencia. Okrem všeobecného chaotického huriavku a spústy digitálneho smogu modernej doby číhajú na dieťa nástrahy civilizačných chorôb z nedostatku aktívneho pohybu. Školstvo namiesto pridania tretej hodiny telesnej výchovy na školách v týždni dokonca uvažuje, že zruší aj tú druhú. Mládežnícke trénerky hádzanej, bývalé hráčky a skúsené pedagogičky hovoria o tom, že prvé dva roky trénerskej činnosti s novými adeptami strávia len kompenzáciou pohybových nedostatkov a až po ich odstránení môžu začať s koncepčnou, systematickou tréningovou prácou. Často zo všetkých strán „ohučané“ deti majú veľké problémy najmä s koncentráciou a pozornosťou. Skúsený, uznávaný kondičný tréner Rudi Pátek hovorí:“Stále rozprávam, rozprávam a rozprávam. A často mám pritom pocit, ako keď človek v zime v byte kúri a pritom má okná otvorené. Všetko teplo uteká preč. Ale ja stále na tréningu kúrim a kúrim, s nádejou, že aspoň jedno dieťa ma pozorne počúva a urobí všetko ako treba.“ Empatický Rudi dobre vie, že tieto dnešné deti nemôžu za to, ako mentálne a najmä fyzicky „vyzerajú.“ Nie, tieto deti za nič nemôžu. Tieto deti nie sú o nič horšie, ako sme boli my. Možno sú len opomínané a touto dnešnou spoločnosťou trochu zanedbané. Meteorológovia predpovedajú tuhú zimu. Mali by sme si dať sakramentský pozor, aby sme teplo zbytočne nevypúšťali von oknom...


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner