Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Pohľad do histórie hádzanej v Pezinku

Historický dokument o histórií pezinskej hádzanej od Rudolfa Kindera
20.10.2017, Napísal: Rudolf Kinder, od r. 2014-2017

Kompletný text nájdete v priloženom pdf dokumente:

Pohľad do histórie hádzanej v Pezinku.

Napísal: Rudolf Kinder, od r. 2014-2017.


Úvod


Na to aby sme sa zaoberali udalosťami ktoré sa stali pred 65 rokmi v Pezinku v

oblasti športu, konkrétne hádzanej, dala podnet fotografia z 1952, ktorú

doc. Ing Rudolf Kinder, PhD. našiel vo svojom archíve. Začal sa zaoberať

okolnosťami, ktoré podnietili vznik hádzanej v Pezinku. Vyhľadal ľudí, ktorí v

tomto období pôsobili ako hráči alebo funkcionári, Eva Baďurová,

Ing. Jozef Sandtner, MUDr. Gustav Voda, Martin Starna. Ďalej, boli oslovené

Jiřina Jerglová rod. Otřísalová, Eva Salingerová, rod. Otřísalová, Jozef a

Ladislav Pukančíkovi a ďalšie osoby o napísanie alebo poslanie fotografií.

Detailný postup získavania informácií je opísaný v texte. Táto informatívna práca

nevyčerpáva do podrobnosti históriu hádzanej v Pezinku, najmä keď mnohí

aktívni účastníci už nie sú medzi nami a písomných dokumentov z tohoto

obdobia je málo.


Začiatky hádzanej v Pezinku


História hádzanej na Slovensku ako aj v Pezinku je úzko

spätá s pánom Emilom Otřísalom (*1907- †1999,

Pezinok-Cajla). Bol jeden zo zakladateľov hádzanej na

Slovensku. Po roku 1946 bol prvý predseda Slovenského

zväzu hádzanej. Od roku 1950 aj tréner žien Slovana

Bratislava. Za propagáciu hádzanej na Slovensku a úspešnú

celoživotnú trénerskú a funkcionársku činnosť bol dňa

4.1.2011 uvedený do Siene slávy slovenskej hádzanej [1].

Emil Otřísal, na obr. 1, sa narodil 4.11. 1907 v

Třebomysliciach, na Morave. Po ukončení ZŠ v

Třebomysliciach išiel do učenia za kožušníka, k svojmu

strýkovi Krupicovi do Vilachu v Rakúsku. Po ukončení

štúdia v roku 1926 začal pracovať v Bratislave, kde si založil kožušnícku firmu.

Bol otcom syna a 4 dcér. V roku 1951 po skonfiškovaní majetku bol Emil

Otřisal nútený presťahovať sa s rodinou z Bratislavy do Pezinka. Po skončení

podnikania (v Luxorke mal Kožušníctvo) sa začal aktívne venovať svojej rodine a

hlavne hádzanej, ktorá bola od malička jeho srdcovou záležitosťou. Do hádzanej

zasvätil aj svoju manželku Karolínu, ktorá sa venovala hádzanej najskôr v

Bratislave a po príchode do Pezinka svoj voľný čas strávila so svojimi dcérami a

ich spolužiačkam na ihrisku, kde ich učila základy hádzanej [2] .


V roku 1952 pri Základnej škole na Seneckej ulici v Pezinku bola založená

Športová škola dorastu (ŠŠD). Jej vedúcim bol pán učiteľ Ucký. Spolu s pánom

Kalmanom Grancom boli trénermi žiakov ľahkej atletiky žiakov. Žiaci a žiačky

dosahovali priemerné ľahkoatletické výsledky v šprintoch, v behu na 800 a1000

metrov, v skokoch do diaľky a výšky, ako aj v hode diskom a guľou. Za najväčší

úspech možno považovať to, že sa prebojovali na Slovenskú súťaž v ľahkej

atletike, ktorá sa konala v Starej Turej.


V rámci ŠŠD bol založený hádzanársky oddiel, ktorého trénerom sa stal pán Emil

Otřísal st.. V škole bola k dispozícii telocvičňa. Telocvičňa bola pomerne malá,

ale pre nácvik základných pravidiel hádzanej postačujúca. Nevýhodou boli okná

nechránené pletivom, čím sme zaťažovali naše vreckové platením ich

zasklievania. Do telocvične chodila celá trénerova rodina, dcéry: Jiřina, Eva,

Viera a Vlasta. Občas nás prišla pozrieť aj jeho manželka Karolína. 


V roku 1952 pán Emil Otřísal st. dostal od mesta povolenie urobiť

hádzanárske ihrisko pri Rozálke, na mieste niekdajšieho letiska. Ihrisko bolo pred

kaplnkou medzi hangárom a cestou idúcou vedľa kasární. Spolu s ďalšími

nadšencami vybudovali hádzanárske ihrisko a položil základy hádzanej [3].

Najskôr museli vykopať v tráve ryhy, do ktorých nasypali vápno. Hranie

hádzanej na tráve umožnili pravidlá hádzanej. Vtedy nebolo dovolené driblovať

ako v basketbale, len prihrávky a strieľanie na bránku. V tomto období družstvo

absolvovalo prvé zápasy. Prvý priateľský zápas absolvovalo družstvo

v Šenkviciach na trávnatom ihrisku, kde vyhrali 2:1. Ďalšie priateľské zápasy boli

s mužstvami ZŠ alebo v rámci klubov, Báhoňa, Cífera, Senca, Svätého Jura,

Modra, atď.


Družstvo žiakov ľahkej atletiky pri ŠŠD, využívalo v zimných mesiacoch k

tréningu školskú telocvičňu a pri dobrom počasí, funkcionári školy vybavili

možnosť tréningu na futbalovom štadióne TJ Slovan NV Pezinok. V období rokov

1952-1953 sa z členov ľahkej atletiky vyčlenila skupina dorastencov, ktorí sa

začali zaujímať o nový šport- o hádzanú (Jozef Korytár, Jozef Stanček, František

Nagy, Ladislav a Jozef Sandtnerovci Jozef Svrček a ďalší). Táto skupina aktívne

pokračovala v hádzanej aj v neskoršom období, vrátane účasti v druhej slovenskej

lige. Na trénovanie tejto skupiny sa podujal Emil Otřísal ml., ktorý vybavil s

funkcionármi futbalového oddielu TJ Slovan NV Pezinok hranie hádzanej na

rovnej ploche štadióna. Na hranie hádzanej pred každým zápasom bolo

svojpomocne realizované ihrisko na zatrávnenom futbalovom ihrisku (Na pažiti,

terajšie tréningové ihrisko) Najprv, so špagátom si naznačili čiary, krompáčom

vyryli jarok a do jarku ručne nasypali trochu vápna, aby lajny bolo vidieť. Vápno

nosili vedrami z vápennej jamy, z rodičovského domu Sandtnerovcov, ktoré tam

zostalo po stavbe domu. Nikto ich nesponzoroval, nemali žiadne finančné fondy.

Zápasy sa hrali v nedeľu, na rozhodcu čakali na železničnej stanici, po zápase ho

pozvali do rodičovského domu, na nedeľný obed a odprevadili na nádražie. Po

zápase museli vápno z ihriska odstrániť, aby nerušilo pri futbalových zápasoch. V

tomto období odohrali priateľské zápasy s družstvami ZŠ z okolitých miest [4].

Takto sa pričinili, najskôr Emil Otřísal st. a neskôr Emil Otřísal ml. v rámci

ŠŠD pri ZŠ na Seneckej ulici o propagáciu hádzanej v Pezinku. Zanietenosť

rodiny pre hádzanú sa prejavila aj v mieste bydliska, Cajle (miestna časť

Pezinka), kde na futbalovom ihrisku Otřísalovci, vrátane Karoliny, manželky

Emil Otřísala st. učili deti hádzanej. Na ihrisku kde vyrastal československý

futbalový reprezentant Vladimír Kinder.


V rámci telesnej výchovy na Základnej škole (ZŠ), Senecká cesta, v

Pezinku (z obdobia r. 1955-6), sa hrala aj hádzaná. Bolo vytvorené družstvo

hádzanej žiačok, ktoré reprezentovali školu na turnajoch alebo priateľských

zápasoch. 


Po skončení ZŠ, Eva Otřisalová pokračovala v hádzanej, najskôr hrala od

roku 1957, ako dorastenka a neskôr ako staršia dorastenka za Slovan NV Častá,

potom za Štart Bratislava, Vinohrady Bratislava, a z Vinohradov odišla do Nitry.

Ženy TJ Plastika Nitra sa v roku 1972 stali majsterkami ČSR. Eva Salingerová,

rod. Otřísalova, je majsterkou športu a bola československou reprezentantkou [2].

Podstatná zmena v pravidlách hádzanej nastala v roku 1956. Na kongrese

IHF vo Švédsku, ktorý sa konal v dňoch 30.8 až 2.9. 1956, prijali úpravu

pravidiel, podľa ktorej sa dovoľoval v hre s loptou basketbalový driblink. Nové

pravidlá boli na Slovensku akceptované v roku 1957 [5]. Táto zmena pravidiel

spôsobila, že hádzanú nebolo možné hrať na tráve. Z toho dôvodu sa hľadal

v Pezinku pozemok, kde by bolo možné pri hre uplatňovať nové pravidlá.

Táto možnosť nastala v roku 1957. Po dohovore s predstaviteľmi ľadového

hokeja a mesta, bolo ihrisko ľadového hokeja nachádzajúce sa v areáli mestského

kúpaliska, uvolnené pre hádzanársky oddiel. Dôvodom ukončenia činnosti

hokejistov boli teplé zimy.


Hádzanari a nadšenci pre hádzanú aj z iných oddielov, či už basketbalu, ako

Edo Drescher, futbalu ako Arpád Polák a ďalší, svojpomocne upravili ihrisko. Zo

začiatku tam boli ponechané mantinely. Na týchto aktivitách sa podieľali najmä

Emil Otřísal st. a vedúca oddielu Eva Baďurová, rod. Horníková.

V roku 1956 Emil Otřísal so synom Emilom založili v Pezinku

hádzanársky oddiel TJ Slovan NV Pezinok. Emil Otřísal ml. pôsobil v oddieli aj

ako tréner. Obaja boli aj rozhodcami. Pre rýchlosť, dynamičnosť, mužné súboje sa

hádzaná uchytila a zapustila pevné korene. Hádzanárska činnosť sa rozrástla do

viacerých kategórií [3, 6]. Družstvo mužov prihlásili do mestskej súťaže, v ktorej

boli družstva, Báhon, Cífer, Slovan Modra, Svätý Jur, Šenkvice, Bratislava,

Stupava, atď. S prihláškou do súťaže nastali veľké finančné problémy. Družstvo

nemalo od TJ žiadnu finančnú dotáciu. Lopty zakúpili hráči, ktorí už boli

zárobkovo činní. Dresy si požičiavali od futbalistov. Po zápase ich bolo treba čisté

vrátiť a tak vďaka rodičom Evy Baďurovej, ktorí vždy mali pochopenie pre šport,

ich prali u nich doma. Evin otec sa stal vedúcim družstva, takže celá rodina

pracovala pre hádzanú.


Neskôr nastal problém, ihrisko nezodpovedalo predpisom a tým bolo

nespôsobilé na zápasy a hrozilo, že nám zatvoria ihrisko a bude po hádzanej.

Vďaka ochote a pochopeniu hráčov a ich rodičov, ktorí pracovali v Pezinskej

tehelni sa podarilo bezplatne vybaviť škváru, ktorú večer o desiatej po druhej

smene ešte žeravú priamo z pece naložili na traktor a doviezli na ihrisko. Hráči po

tréningu čakali a ešte ju hneď rozhŕňali po ihrisku, to trvalo 5 dní a v nedeľu bolo

ihrisko spôsobilé a pripravené na zápas. V ďalšej etape rozobrali hokejové

mantinely. Evin otec pracoval v TATRA-REGENE, kde sa vykonávali generálne

opravy TATRY 111. Z demontovaných mantinelov sa robili lavice okolo celého

ihriska. Na zápasy sa cestovalo za vlastné financie [7].


V tomto období si zvlášť úspešne počínalo družstvo mužov, ktoré sa v roku

1958 stalo víťazom krajskej súťaže. Rozhodujúci zápas sa hral v Modre (za mesto

Modra hral aj Jozef Zápražný, jeden zo zakladateľov hádzanej v Modre. Dňa

4.1.2011 bol uvedený do Siene slávy slovenskej hádzanej, ako významný

rozhodca a funkcionár [1]). 


V roku 1958 bolo založené hádzanárske družstvo žien Slovan NV Pezinok,

ktorého trénerom bol Ľudovit (Lajo) Pukančík (obr. 5). V Krajskej súťaži hrali

družstvá: Pezinok, Myjava, Galanta, MDŽ Bratislava, atď. Žiaľ, súťaž sa hrala len

v roku 1958/59-jeseň/jar. V dôsledku odhlásenia, teda nedostatku družstiev bola

súťaž zrušená [8] .


V roku 1959 bol premiestnený vojenský útvar (VÚ-5949) z Bratislavy do

Pezinka a s ním aj vypadnutý hádzanársky oddiel z I. ligy do II. ligy. Hádzanársky

oddiel pôsobil v novozaloženej VTJ Dukla Pezinok. S oddielom prišiel do

Pezinka aj kpt. Opletal, tréner družstva, ktorý sa začal zaujímať aj o pezinskú

hádzanú. Uňho sa našlo pochopenie a pomoc pri riešení problémov pezinskej

hádzanej. Zariadil niekoľko krát požičanie auta VR3S, na ktorom cestovali hráči

na zápasy, napr. do Stupavy. Tam zápas vyhrali, čo domáci nevedeli zniesť a tak

pezinčanov vyprevadili zo Stupavského parku s kameňmi [7].


Družstvu sa darilo a v roku 1960 postúpilo do II ligy. Aby si nemuseli

požičiavať dresy, urobili Silvestrovskú zábavu v Sokolovni. Za peniaze zo zábavy

si konečne zakúpili vlastnú výstroj dresy a športovú obuv.

V roku 1961 na žiadosť pezinských športovcov sa TJ Slovan NV Pezinok

premenovala na TJ Lokomotíva Pezinok, čo veľmi pomohlo oddielom, na zápasy

cestovali zadarmo, najmä keď náklady na cestovanie v II. lige boli vysoké.

Naďalej oddiel veľmi dobre spolupracoval s Duklou a kpt. Opletalom. Po

odchode niektorých hráčov na základnú vojenskú službu (ZVS) oddiel nemal

dostatok hráčov a tak Pezinčanom nezaradených hráčov, VTJ Dukla Pezinok,

prepožičali na hosťovanie. V tomto období už vykonával trénera Štefan Juhás. V

roku 1962 sa Eva Baďurová vydala. Keďže ju čakali materské povinnosti musela

svoju funkciu zanechať. Hľadala vhodnú náhradu, kto by pokračoval v rozvoji

hádzanej v Pezinku. Oslovila pána Martina Starnu st., ktorého syn hral v družstve,

či by nemohol prevziať funkciu predsedu oddielu. Bola to šťastná myšlienka, pán

Starna st. v tom čase zastával funkciu vedúceho finančného odboru na ONV

Pezinok. Za jeho vedenia sa podarilo vytvoriť veľké dielo. Vybudovalo sa

asfaltové ihrisko, s umelým osvetlením, vybudovala sa krytá tribúna so šatňami a

sociálnymi zariadeniami [7].


Ihrisko ešte s mantinelmi vidieť na nasledujúcom, obr. 6 a bez mantinelov, obr.7.

Obr.6 Hádzanárske ihrisko v areáli mestského kúpaliska, pokryté škvárou a

ešte s mantinelmi. Na obrázku, Lajo Pukančík zahráva 7 metrový hod.


Záver

Začiatky hádzanej na Slovensku ako aj v Pezinku neboli doteraz spracované. Táto

práca iste nie je ľahká, zvlášť keď je málo podkladového materiálu. Preto patrí

vďaka všetkým, ktorí či už slovom alebo písomným materiálom prispeli k

obohateniu a prehĺbeniu dokumentácie. Táto informatívna práca nevyčerpáva do

podrobnosti históriu hádzanej v Pezinku, ktorá by si zaslúžila hlbšie

rozpracovanie, doplnenie správami ďalších priamych organizátorov,

propagátorov, kronikárov hádzanej [9, 10]. Z tohto obdobia sa nám nepodarilo

získať informácie o hádzanárskom dorasteneckom družstve v Pezinku, len

fotografie.


Použitá literatúra a informácie:

[1] Uvedenie Emila Otřísala st. do siene slávy, 2011

(http://www.slovakhandball.sk/)

[2] Informácie od Jiřiny Jerglovej, rod. Otřísalová, Pezinok a Evy

Salingerovej, rod. Otřísalová, Bratislava.

[3] Gába Vladimír, DP – Športové kluby a telovýchovné jednoty po roku 1945 v

Pezinku, FTVŠ UK, Bratislava 1989.

[4] Informácie od Ing. Jozefa Sandtnera, Pezinok.

[5] Informácie od Ing. Miroslava Jursíka, SZH.

[6] Adriana Miškovská, DP – Telovýchovné hnutie v Pezinku, FTVŠ UK,

Bratislava 1995.

[7] Informácie od Evy Baďurovej, Pezinok.

[8] Informácie od Ľudovita Pukančíka, Nová Dubnica.

[9] Miroslav Rovný, Hádzaná, Vysokoškolské učebné texty, VŠP v Bratislave,

1956.

[10] Jozef Greguš, Športy na Slovensku v rokoch 1945 – 1965, SV ČSTV

Bratislava, Šport 1967.


Poznámka:

Pripomienky k textu, nové informácie, oznámte na:

adresu: Rudolf Kinder,Valachovej 1, 841 01 Bratislava,

alebo:

Mobil: 00421 904012136

Tel.: 00421 2 64365162

E-mail: rudolf.kinder@gmail.com


Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner