Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Echo ukrivdených

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
11.12.2017, Autor: Tomáš Kuťka

Vraví sa, že cesta do pekla býva vydláždená samými dobrými úmyslami. Netajím sa podporovaním nového mládežníckeho projektu SZH s regionálnymi centrami prípravy dorasteneckých celkov. Napokon, spolu s manželkou v jednom tomto centre aj pôsobím. Ani vo sne by ma však nenapadlo, že na svoj minulotýždňový príspevok v tejto pravidelnej rubrike na zväzovej stránke obdržím takú spústu  nesúhlasných reakcií. Ozvali sa mi nielen rodičia michalovských hráčok, ale aj množstvo rodičov mladých adeptov hádzanej z celého Slovenska, dostal som aj dva maily priamo od dorasteniek Iuventy. Nečakal som takúto záplavu výčitiek a úprimného rozhorčenia a mal som pocit, že potrebujem obrovský virtuálny „parazól,“ aby ma ten príval nespláchol priamo do kanála. Najviac mi vyčítali, že nepoznám pomery v Iuvente a neviem, ako sa tam s hráčkami jedná. Rodičia z celého Slovenska zasa poukazovali na veľké rozdiely v podmienkach v Dánsku a na Slovensku. Dáni majú 110 000 registrovaných hráčov a hráčok v hádzanej, z toho je 35 000 adolescentov. Každá obec nad 2 500 obyvateľov MUSÍ mať športovú halu. Čo v Dánsku kontinuálne funguje od detí až po dospelých, ťažko takpovediac zo dňa na deň transplantujeme do slovenských pomerov s tristnou infranštruktúrou, stavom a počtom športových objektov a so školstvom, ktoré sa vracia do doby kamennej. 

Jeden otec mladej adeptky hádzanej, sám bývalý hádzanár:“Moja dcéra nie je žiadnou profesionálkou, aby ju niekto sústavne komandoval a ponižoval. Dievča postupne stráca záujem o hádzanú a začína poškuľovať po florbale.“ Iný otecko:“Kde je napísané, že z každej dorastenky musí vyrásť reprezentantka? Moja dcéra hrá hádzanú z „pasie“ a je dobrá aj v basketbale a v lyžovaní. Ak ju budú aj naďalej takto šikanovať až buzerovať, nebudem sa jej čudovať, keď s hádzanou skončí.“ Je veľmi zaujímavé, že keď slovenským trénerom na FTVŠ prednášal dánsky odborník Claus Dalgaard Hansen o dánskom systéme hádzanej, tvrdil, že v práci s mlaďou zdôrazňujú dva princípy: 1. Škola má prednosť, 2. Ku každému jednotlivcovi treba citlivo individuálne pristupovať. 

Citát ďalšieho rozhorčeného otecka: “Pán Kuťka, nie každý Dán je Wilbek a to by ste vy ako bývalý bundesligový tréner mali vedieť najlepšie!“ Som z toho smutný. Ale vari najhlbšie ma zasiahli slová aj mnou kritizovaných michalovských dorasteniek: “Pán Kuťka, urobili ste z nás úplné hlupane! Veď my sa nebránime tvrdému, koncepčnému tréningu. Mnohé z nás sú v oddieli už viac ako desať rokov a za ten čas sme na Slovensku vyhrali všetko čo sa dalo – niekoľko majstrovských titulov, Slovenský pohár aj prestížny česko-slovenský pohár. Na MS stredných škôl sme hrali o medaily. Sme mladé, chceme  žiť, tvrdo trénovať a - vyhrávať. Mali sme vynikajúceho trénera, ktorý nás vedel pútavo motivovať, výborne trénovať a koučovať. Pokojne napíšte, že my všetky chceme pánovi Vikartovskému z celého srdca poďakovať za všetko, čo pre nás urobil a ako sme sa pod jeho vedením zlepšili. Oficiálna verzia je, že odchádza sám, ale my veľmi dobre vieme, že musí. A len tak mimochodom – tá skvelá teplá strava na výjazdoch, o ktorej ste písali, pozostáva len z rybacej polievky o deviatej ráno a o ďalšom škoda reči.“ Rozhorčené dievčatá zdôrazňujú, že nechcú nikoho dirigovať a nechcú ani rebelovať. Chcú len jediné – slušné ľudské zaobchádzanie a rešpekt. A predovšetkým chcú mať z hádzanej radosť, akú mali pred inštalovaním nového mládežníckeho konceptu v Michalovciach. Nuž, toto „odpinkať“ lakonickým konštatovaním, že dnešná slovenská mládež skoro nič nevydrží, je drzá a lenivá (prípadne neurotická), by bolo príliš jednoduché a na druhej strane by to nevypovedalo nič lichotivé o motivačných a pedagogických schopnostiach nás všetkých, ktorí s ňou pracujeme.

Keď som začal uverejňovať svoje glosy na webe SZH povedal som, že  nemajú ambíciu riešiť nejaké problémy, ale viac- menej čitateľa pobaviť. Zdá sa, že tentoraz som nechtiac pichol do osieho hniezda a z dobrého úmyslu urobiť niečo pre propagáciu významného klubu v hierarchii slovenskej ženskej hádzanej, deväťnásobného majstra SR Iuventy Michalovce, sa stal „džber“ pre pranie kontroverzného „prádla“. Vedeniu Iuventy a zrejme aj vedeniu zväzu možno pribudne zopár vrások, ale ja som pri všetkej mojej lojalite k slovenskej hádzanej musel dať priestor na vyjadrenie aj druhej strane. Patrí to jednak k prirodzeným princípom novinárskej etiky a okrem toho sa pri všetkých mojich nedostatkoch pokladám za férového chlapa. Nedávno som písal o potrebe vychytať všetky „muchy“ mladého projektu pri jeho začiatkoch. Neraz som pri dorasteneckých zápasoch zaznamenal „blbú náladu“ u mnohých mládežníckych trénerov i funkcionárov v súvislosti s novými opatreniami. Možno je tu teraz ten správny čas zahodiť politickú pseudokorektnosť a vyčistiť vzduch úprimnosťou. Počas celého historického vývoja ľudstva to bol práve generačný konflikt, čo prinášal živnú pôdu pre pokrok. Na novembrových námestiach sa štrngalo aj za to, aby ľudia mohli hovoriť aj svoju pravdu. Ak sa mladí ľudia so svojimi, neraz oprávnenými, pripomienkami ozvú, dospelí by ich nemali zahriakovať, ale viesť s nimi zmysluplný dialóg. Ak tréner nedokáže svojich zverencov presvedčiť o správnosti zvolenej cesty a vzbudiť v nich záujem svojou fortieľnou prácou a vľúdnou, ľudskou komunikáciou, buď je na nesprávnej adrese, alebo musí hľadať chybu aj v sebe...

Zriadenie regionálnych centier pre koordinovanú prípravu mládeže bol od zväzu určite správny krok, o tom som presvedčený. Ak chceme znovu získať kontakt so svetovou špičkou, bol na to najvyšší čas. Verím aj potrebe identifikovať sa s novou filozofiou a ťahať za jeden povraz.Tu však zaznamenávame príliš veľa komunikačných zádrheľov – zdola nepochopenie a zhora niekedy arogantnú direktívnosť. O potrebe presvedčivejšej komunikácie a osvety ma utvrdzujú aj vyčítavé slová jednej z nešťastných mamičiek, ktoré mi stále rezonujú v ušiach: „To budete teraz, pán Kuťka, kritizovať každého, koho zväzová koncepcia nenadchla? A čo samotný zväz? Potrestá nás, alebo priamo zruší..?“

Na Slovensku máme sotva desatinu aktívnych hádzanárov v porovnaní s hádzanárskou veľmocou, akou je Dánsko. Musíme si vážiť každého a mali by sme  spolu viac konštruktívne komunikovať. Pri vymieňaní názorov je treba  pristupovať ku každému partnerovi s rešpektom a úctou. Ak to nedokážeme, onedlho nebudeme mať koho trénovať. Je to smutná pravda. Ale pravdu treba vravieť, aj keď občas ide proti prúdu. Lebo pravda oslobodzuje.


Autor je člen trénerskometodickej komisie SZH

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner