Načítavanie údajov ...

Aj ja som hádzaná! Spevák Bystrík Červený: S reprezentantom Milošom Puterom drali rovnakú školskú lavicu, hádzanárske skúsenosti využíva aj v kapele, spolupracoval s Rózsom, Smatanovou či Ďuricom

Už od útleho detstva bolo jasné, že šport mu v nejakej miere nepochybne ovplyvní život. Syn otca hádzanára a matky basketbalistky to mal predurčené už len tým, že už ako maličký trávil celé dni na ihriskách, palubovkách, v pohybe pri športe. Dnes patrí spevák a hudobník Bystrík Červený medzi stálice slovenskej populárnej hudby, ešte než našiel svoju hudobnícku cestu si však odmakal svoje aj v drese trnavskej Lokomotívy.

 Hádzaná bola pre neho kvôli otcovi športom číslo 1. Patril medzi živšie deti, mnohé hodiny denne strávené na športoviskách s rodičmi i s bratmi Tomášom (neskôr futbalistom i trénerom) a Marekom (bývalý reprezentant v bejzbale, dnes tréner) mu dávali výborný základ. Zodraté kolená a lakte sa nedali spočítať, ale ani tie neboli na škodu. “Otec ma inšpiroval, takže hrávať som začal už na prvom stupni základnej školy. Len z mojej triedy sa hádzanej venovalo aj 5-6 chalanov, čo mi v začiatkoch určite pomohlo. Nepatril som medzi najvyšších, takže som začínal na strednej spojke, neskôr som sa výškovo “vyšvihol” a hrával som skôr ľavú spojku. Vyskúšal som si aj krídlo, ale tam sme mali v tíme šikovnejších.” 

Otec Dušan hral hádzanú, mama Helena zasa basketbal, takže Bystrík s bratom trávili celé dni na športoviskách.
V detstve s bratom Tomášom.

 

Roky patril v tíme skôr medzi opory. V dorasteneckom veku už na najlepších trocha strácal, začal sa totiž aktívnejšie venovať aj basketbalu. “Trochu som povyrástol, vplyv mala samozrejme aj mama, bola to éra Michaela Jordana. Dokonca som mal plán, že pôjdem študovať na vysokú školy do Žiliny, kde by som sa popri škole mohol venovať aj basketbalu na vyššej úrovni. Napokon ma však opantala gitara, ktorá ma bavila čoraz viac a hudba napokon vyhrala nad všetkým.” V roku 2005 sa stal víťazom prestížnej súťaže Coca-Cola Popstar a jeho život už nabral úplne iný smer. 

Poďme však po poriadku. 

S reprezentantom Puterom v jednom tíme aj v školskej lavici, v zápase vedel aj vypeniť 

Bystrík Červený hrával v trnavskej mládeži so zaujímavou a šikovnou generáciou, prepracovať sa do tímu sa vtedy nepodarilo hocikomu. S Milošom Puterom, neskôr skvelým reprezentačným gólmanom, dnes asistentom trénera v slovenskej reprezentácii i v nemeckom SC DHfK Lipsko, boli spolužiakmi na základnej i strednej škole, drali spolu aj rovnakú lavicu. “Rovnaké frajerky sme s Miloškom nemávali, na to sme boli ešte príliš malí… Ale musím priznať, že na písomkách som skôr odpisoval ja od neho, pálilo mu to trochu lepšie,“ smeje sa 38-ročný Bystrík. 

„Vytvoril sa vynikajúci kolektív, ako partia sme držali spolu na ihrisku aj v “civile”. Okrem Miloša si spomínam na vynikajúce výkony Stana Kankaru, Bystra Ružičku, či Laca Mareca – ten mal takú ranu, že sme všetci boli presvedčení, že to dotiahne ďaleko. Veľa času sme spolu trávili v škole, a popoludní zasa na tréningoch vonku. Nedá sa zabudnúť na tréningy v Orolskej záhrade v centre Trnavy, s rodinou sme bývali neďaleko. Je mi do plaču, keď to tam dnes všetko vidím zničené, zbúrané,” nostalgicky zaspomínal na nádherné útulné ihrisko priamo v srdci starobylého mesta, kde sa striedali mnohé športy a fungovalo dlhé desaťročia. Dnes z neho ostala len mrzká ruina… 

Na palubovke nepatril medzi najtvrdších hráčov, vedel však aj vypeniť. “Keď už išlo do tuhého, nebál som sa konfliktu, nenechal som sa otĺkať. Boli sme mladí, prchkí, rozvaha často chýbala. Ale ako spojka som musel aj komunikovať s celým tímom, takže som sa väčšinou snažil upokojovať spoluhráčov.” 

Hádzanárski tréneri v ňom zanechali veľkú stopu. Raz na turnaji skončil aj s prilepeným toaletným papierom… 

Trnavská Lokomotíva mala v 90. rokoch stále silné meno v meste i na Slovensku. V klube dbali na výchovu mládeže, práve pri mládežníkoch v malom Ríme začínali s trénerstvom mnohé neskôr uznávané mená (Hargaš, Matušek,…) Aj Bystrík mal šťastie na skvelých hádzanárskych patrónov. “Musím povedať, že tréneri vo mne zanechali veľkú stopu, všetci ostali môjmu srdcu blízki. Dodnes spomínam na pána Teplanského, úžasného človeka i trénera. Aj na pána Valenta – tiež krásny človek. Každý mi dal niečo – Richard Matušek bol tvrdší a priamejší, Valent zasa viac výchovný, tréner Teplanský bol výborný mentor, veľmi pokorný. To všetko sa na nás lepilo, učili a pripravovali nás aj pre život, nielen pre šport. Dodnes ich stretávam v meste, s pánom Valentom som sa zhováral aj nedávno, pán Teplanský si ma zasa prišiel pozrieť na mojom koncerte.” 

Zážitkov z hádzanárskeho života mu zostalo mnoho. S najväčším úsmevom však spomína na turnaj v Hlohovci. “Nestávalo sa mi to, no odrazu som musel rýchlo odbehnúť na záchod. Asi som sa príliš sústredil na zápas a tak som si neuvedomil, že prsty mám celé od lepivého vosku. No a potom som sa chytil toaletného papiera… Mal som ho všade a za toho pána ho dostať dolu z rúk! Čím viac som bojoval, tým viac som ho mal na rukách. Tréner ma riadne “spucoval”, kde som sa toľko motal. Dodnes sa na tom rehocem.” 

Najväčší trest? Keď dostal “zaracha” a nemohol ísť na zápas mužov. Raz si pýtal potítko od slávneho Richardsona 

Futbal v Trnave začiatkom 90.-tych rokoch za veľa nestál, hádzaná teda pútala v meste i okolí veľkú pozornosť. Na zápasoch seniorov, ktorí patrili k ligovej špičke, samozrejme nechýbali ani mládežníci z klubu. “Neexistoval víkend alebo zápas, ktorý by som si nechal ujsť. To bol pre mňa vždy sviatok. Dodnes si pamätám mnoho detailov – hymnu, ktorú púšťali hráčom pri nástupe na zápas, reklamné logá nápoja Afri Cola, alebo vôňu pripravenej palubovky… A hráči – to boli naše idoly, neskutoční hádzanári. Bombardéri ako Žgančík, Gregůrek, Sakár, v bráne skvelý Voroncov. Keď v roku 1994 získali titul, bolo to niečo ohromné. Hala praskala vo švíkoch, neskutočná atmosféra, na to sa nedá zabudnúť,” tvrdí Bystrík. Doplnil, že doma pre neho neexistoval horší a väčší trest, než keď dostal “zaracha” a nemohol sa ísť pozrieť na zápas mužov. 

Skvelý vzor si našiel aj vo svetovom meradle, obdivoval Jacksona Richardsona. Francúzska legenda s unikátnym herným štýlom priviedla národný tím k dvom titulom majstrov sveta i k bronzu na olympiáde, v roku 1995 sa stal aj najlepším hráčom sveta. A v sezóne 1993/94 sa zhodou okolností objavil práve v Trnave. Jeho Olympique Marseille, obhajca prvenstva v Pohári víťazov pohárov, nastúpil v rovnakej súťaži proti Lokomotíve. “Bol to fantastický hráč a pre mnohých aj trochu exotický – hádzanár tmavej pleti s dredami. Myslím, že najskôr začínal s basketbalom, možno aj preto mal taký neskutočný výskok. Pozeral som naňho ako na boha, aj na ostatných Francúzov, pre dieťa ohromný zážitok. A Trnava si počínala skvele, odohrala s týmto jasným favoritom vyrovnané zápasy, žiadne debakle. Pokiaľ som to dobre vyhrabal na internete, doma prehrala len o tri góly a vo Francúzsku o sedem,” doplnil Bystrík Červený a pridal aj úsmevnú príhodu: “Ako dieťa som v trnavskej hale poznal každý kút, po zápase som preto utekal priamo k šatniam. Trochu naivne som veril, že Richardson mi daruje potítko… Žiaľ, k tomu cennému suveníru som sa nedostal.” Mimochodom, cesta Marseille v spomínanom ročníku PVP sa skončila až vo finále. 

V debate sa nedal obísť ani krach trnavskej hádzanej. “Dodnes je mi veľmi ľúto, že to takto dopadlo, nechápem… Z hudobnej brandže viem, aké ťažké je budovať si meno, značku, koľko driny je za tým a aké ťažké je udržať si to. A to ma mrzí najviac, ako na Slovensku vieme zničiť vybudovanú značku, len tak zo dňa na deň, a zďaleka sa to netýka len športu. Lebo Lokomotíva Trnava, to bola jednoznačne silná značka. Mená ako Šulc, Hirner, Mesiarik, Brestovanský, neskôr David či Žgančík… Keď sa aj dnes po rokoch zhováram s bývalými hráčmi, je mi smutno.” 

Zahral si aj za starých pánov, čo sa naučil pri hádzanej využíva dodnes v kapele 

V debate Bystrík Červený viackrát zdôraznil výrazný vplyv rodičov. Mama Helena sa venuje basketbalovému trénovaniu dodnes. O otca Dušana žiaľ prišiel už vo svojich 15 rokoch, po problémoch so srdcom, ktoré mu predtým zahatalo aj hádzanársku kariéru. “Je dôležité, keď sú rodičia pre vás aj vzormi, ja som mal to šťastie, dostal som úžasný dar. Šport v deťoch rozvíja aj kreativitu, čo som neskôr ocenil pri gitare. Hádzaná je navyše kontaktný, živý šport, učila ma aj práci v kolektíve, formovala naše správanie v tíme. Práve ten kolektív považujem za najpodstatnejší a čo som sa v ňom naučil, z toho čerpám v podstate dodnes: Aj v kapele nás je totiž viac, každý má svoju náturu a predstavy, ale ja musím vedieť komunikovať s každým z nich, nájsť cestu ku každému. Tak ako som na strednej spojke musel viesť celú hru, pochopiť aj ostatných spoluhráčov a ťahať s nimi za jeden špagát, presne tak to mám teraz pri hraní v kapele. V tomto mi hádzaná veľa dala.” Bystrík má dve deti, po vlastných skúsenostiach hovorí, že by nemal problém dať ich na hádzanú. “Ak by ich to bavilo, určite by som ich podporil. Výber však nechávam na nich, držím sa toho, že deti nemožno do aktivít nasilu tlačiť.” 

So ženou Michaelou a dcérami Amálkou a Terezkou.

 

Občas sa mu šport pripomenie aj vo forme starých šrámov a boľavých kĺbov. Teší sa však, že v ňom ostal akýsi základný športový gén, ktorý mu pomáha udržiavať sa v dobre fyzickej forme. „Veľký pupok nemám. A cítim, že čerpám aj zo starej kondičky, na koncertoch mi to veľmi pomáha. Raz za čas si s kamarátmi muzikantmi zahrám futbal, občas skočím na golf. Dokonca som mal tú česť, že ma pozvali na turnaj do hádzanárskeho tímu trnavských starých pánov, so Sakárom, Baranom či Rumanom, v bránke sa predstavil aj syn trnavskej legendy Mariána Hirnera Rasťo. Veľa som neodohral, na nich sa s kondičkou nechytám, navyše mnohí tam aj po rokoch predvádzali skvelé výkony.” Dodnes udržiava kamarátstvo aj s ďalším výborným trnavským gólmanom Milošom Hačkom. “Nehrávali sme spolu, ale časom sa naše cesty skrížili a stretávame s v podstate každý rok.” 

V úvode mu pomohli významní slovenskí muzikanti, s kapelou majú za sebou ťažký rok 

Bystríkovu kariéru naštartovalo spomínané víťazstvo v súťaži Coca-Cola Popstar. Vyhral v tvrdej konkurencii s takmer 250-timi účastníkmi. Už onedlho nahrával album s hudobníkmi, o ktorých ani nesníval. “Spolupracoval som s Jožkom Šebom, on navrhol, aby album produkovali aj Juraj Kupec a Oskar Rósza. Odrazu ste v štúdiu, kde vám okrem už spomínaných pánov pomáha vymýšľať vokály Jana Kirschner, na klávesoch hrá Martin Wittgruber, prvýkrát sa stretnete s Ivanom Táslerom. Pre mladého chlapca z mestečka to bol neuveriteľný zážitok a motivácia,“ spomína populárny spevák, ktorý počas kariéry spolupracoval aj s Mishou, Zuzanou Smatanovou, Ivom Bičom, Robom Pappom, Adamom Ďuricom, či s kapelou Komajota. „Ten náš slovenský hudobný rebríček je pomerne malý, aj preto máme s kapelou veľa hudobných kamarátov. A teší nás to.“

S kapelou.

 

Aj Bystrík s kapelou má za sebou ťažký rok, pandémia kultúru tvrdo paralyzovala. Za celý vlaňajšok odohrali azda šesť koncertov, ktoré za normálnych okolností zvládnu aj za 10 dní či za dva týždne. Len nedávno však vydali nový singel Hej, dievča z rovnomenného albumu, ku ktorému natočili aj videoklip. “Máme veľkú radosť z pozitívnych reakcií, je to veľmi motivujúce. Naďalej veľa pracujeme v štúdiu na nových veciach, azda sa už čoskoro dostaneme aj na pódiá. Hoci aj s obmedzeniami – ale už túžime po hraní pred obecenstvom.”

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Bystríka Červeného

Aj ja som hádzaná! Emma Zapletalová, talent, ktorý od hádzanej odtrhla len náhoda. Svetová bežkyňa hrala v tíme s budúcimi reprezentantkami, získala aj odolnosť a disciplínu 

V novej rubrike “Aj ja som hádzaná!” Vám postupne predstavíme mnohé osobnosti, ktoré si vybudovali silné meno, pozíciu vo svojej pracovnej či odbornej oblasti a pritom nemalú časť svojho života spojili práve s hádzanou. Niekto odohral viac rokov, iný zasa menej – v každom z nich však hádzaná zanechala stopu, poznamenala ich životné príbehy a priniesla im mnoho pozitívneho. A možno budete prekvapení, kto všetko má k nášmu športu náramne blízko!

Čo všetko ich hádzaná naučila? Čo všetko im dala? Ako im pomohla v ďalšom živote? 

Emma Zapletalová je slovenskou kométou na svetovom bežeckom nebi. Po ťažkom roku 2019, keď bojovala so zákernou mononukleózou, jej výkony vlani opäť rástli. V lete najskôr prekvapila Slovensko a potom už zbystril aj atletický svet.

V auguste najskôr vo svojej dominantnej disciplíne 400 m cez prekážky prekonala slovenský rekord, aby ho už o niekoľko dní časom 55,19 s zlepšila o celú sekundu! Výkon na úrovni svetovej triedy, lepší než je vypísaný limit na blížiace sa olympijské hry v Tokiu (limit pritvrdili na 55,40 s, na predošlých OH v Riu stačilo 56,20 s).

A to ešte v septembri na špičkovom atletickom mítingu Zlatá tretra v Ostrave ohúrila na 300 m prekážok piatym najlepším časom histórie (38,97 s).

Dnes teda Emma rozvíja skvele naštartovanú bežeckú kariéru, nechýbalo však veľa a jej meno mohlo figurovať iba v slovenskom hádzanárskom svete. Ktovie, možno aj medzi najlepšími…

S 20-ročnou rodáčkou z Nitry Emmou Zapletalovou sme sa zhovárali na Nový rok, pričom hneď v ten deň odchádzala na trojtýždňové sústredenie pred náročnou sezónou na Kanárske ostrovy.

Rozhodla náhoda. Babka nechcela Emmu pustiť k atletike, vnučka vraj robí hádzanú a hotovo

K objaveniu klenotu pre určitý konkrétny šport neraz napomôže náhoda. Aj toto je ten prípad. Skvelá správa pre slovenskú atletiku, smutnejšia samozrejme pre slovenskú hádzanú… Ako žiačka športovej triedy sa Emma venovala aj bežeckým disciplínam. Tak sa v roku 2012 ocitla na krajskom kole behu na 600 metrov. Skončila druhá. “Zaujímavé bolo, že do cieľa sme s víťazkou dobehli prakticky naraz, o víťazke sa aj o čosi dlhšie rozhodovalo. Ona bola samozrejme trénované dievča, takže si ma ihneď všimol jej tréner, ktorý ma napokon vedie dodnes,“ hovorí Emma o prvom stretnutí s Petrom Žňavom, zhodou okolností tiež pôsobiacim v Nitre.

Ktovie, kam by viedli Emmine hádzanárske kroky, ak by sa s trénerom neocitli práve na tom konkrétnom podujatí, kde okamžite rozpoznal jej potenciál. Ale ani tam to bývalý štvorstovkár P. Žňava nemal jednoduché – narazil totiž na tvrdú hádzanársku obranu… “Na akcii bola so mnou stará mama, hneď ju prišli presviedčať, nech ma pustí k atletike. Lenže ona o tom nechcela ani počuť, vraj z toho nič nebude, lebo vnučka sa dlho venuje hádzanej. Napokon sa nechala presvedčiť aspoň na to, aby si vzala telefónne číslo,” spomína skvelá atlétka na zlomový moment v športovom živote. Večer po výbornom behu sa doma o všetkom pozhovárala s mamou a napokon sa rozhodli, že by to mohla skúsiť. “Absolvovala som prvé tréningy a aj napriek krátkemu obdobiu ma tréner Žňava pripravil na celoslovenské finále spomínaného behu na 600 metrov, kam som postúpila. Aj tam som skončila medzi tými lepšími, takže to len potvrdilo, že ideme správnou cestou. Inak, v podstate išlo o moje úplne prvé preteky v “pozícii” atlétky, a dobre si pamätám, že som bola z toho celá “zľaknutá”. Po kolektívnom športe to bol pre mňa iný svet, dievčatá už mali svoje návyky, sústredenie, rozumeli prostrediu. Ja som sa vtedy v podstate všetko ešte len učila,” priznáva E. Zapletalová. Keď v roku 2013 vybojovala na Majstrovstvách Slovenska zlato vo viacboji, bolo definitívne jasné, že nastúpila na úplne iný športový vlak.

Hádzanú hrala aj s budúcimi reprezentantkami, občas bola ostrá i drzá, po červenej karte na turnaji v Prahe volala s plačom mame

Hádzanú teda zanechala v podstate už v dorasteneckom veku. Jej vlastnosti i športové danosti  ju však mohli nepochybne predurčovať pre vyššie méty aj v tomto športe. Vo svojich kategóriách sa nestratila ani medzi najlepšími, jej spoluhráčkami a zároveň spolužiačkami na osemročnom gymnáziu v Nitre boli napríklad aj spojky Natália Némethová a Zuzana Trepáčová, dnes obe slovenské reprezentantky. Prvá z nich debutovala v národnom tíme už pred dvoma rokmi, druhá zaujala ešte niekoľko mesiacov predtým, keď sa ako 16-ročná stala najlepšou strelkyňou slovenského družstva na MS kadetiek do 18 rokov.

S hádzanou začínala Emma Zapletalová už v siedmych rokoch v Nitre. Bola veľmi živé dieťa, sama hovorí aj o hyperaktivite. Aj preto na základnej škole chodila do atletickej triedy. “Tak trochu to vidím aj v rodine: Mám dve neterky a jedna je viditeľne divokejšia, tiež som patrila medzi najživších. Stále som pobehovala, takže mama ma tlačila aj do nejakej systematickejšej aktivity. V prospech hádzanej rozhodlo, že jej veľmi dobrá kamarátka Zuzana Libová bola v Nitre trénerkou.”

Ako to pri mládeži býva, vystriedala rôzne posty. „Začínala som na krídle. Neskôr sa to zmenilo – keď som hrávala so staršími spoluhráčkami, využívali ma na pivote, keď som bola v tíme staršia ja, hrala som skôr spojku,” vymenúva Emma Zapletalová. Doplnila, že sa jej celkom darilo a hádzaná ju veľmi bavila. Hrávala v podstate celé zápasy a patrila skôr medzi opory svojich družstiev.

„Spomienok mám mnoho, viem si vybaviť veľa zápasov, keď sa nám ako tímu naozaj darilo,” poznamenala Emma. Mala veľmi rada turnaje v iných mestách, zahrala si aj v Prahe či v Zlíne. “Všetky baby sme trávili dlhší čas spolu, pomáhalo to kolektívu, naberali sme skúsenosti. Asi nikdy nezabudnem na môj prvý medzinárodný turnaj v Prahe. Hneď v úvode sme narazili na ruský tím, išlo o veľmi vyrovnaný a napätý zápas. Príliš som sa tam so súperkami nemaznala… No a v závere zápasu som dostala červenú kartu. To teda bol veľký plač, hneď som telefonovala domov, prišlo mi to veľmi ľúto. Dnes sa už na tom smejem, mama tiež, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Vždy som však hrala ostro, možno až drzo. Išla som naplno a neraz to skončilo žltými kartami. Bola som jednoducho taká.”

         

Hádzanej vďačím za všeobecný rozvoj, trénerom za odolnosť a disciplínu

Hádzanú označila Emma Zapletalová za výborný základ pre budúce športové roky. Postarala sa o jej všeobecný rozvoj. “Dieťa pri tomto športe v podstate nie je zamerané len na nejakú jednu pohybovú disciplínu, pohyb je veľmi pestrý, čo mi smerom k atletike len a len pomohlo. Niečo mi určite dala aj hádzanárska tvrdosť, keďže som nebola práve nejaké jemné dievčatko… Pády mi nikdy nevadili.”

Podľa nej jej práve kolektívny šport pomohol aj po spoločenskej stránke, napríklad pri budovaní vzťahov, kamarátskych kontaktov. Naučil ju tiež pracovať v skupine. “V tom mi bola hádzaná sympatická: Nedalo sa hrať len na seba, kolektív makal spolu, tak získaval tímového ducha a snažil sa ho zachovať čo najdlhšie. To ma bavilo, že sme o niečo bojovali spoločne, jedna za druhú. Aj preto mi z hádzanej zostali nejaké kamarátstva.”

Z debaty bolo cítiť, že Emma svojim hádzanárskym trénerom vďačí za veľa. “Spomínam na nich naozaj v dobrom. Trénerka Libová bola síce prísna, ale aj vďaka tomu zo mňa vedela dostať to najlepšie. A myslím, že práve tou prísnosťou ma naučila odolnosti a disciplíne. Svojím dielom určite prispeli k môjmu napredovaniu aj trénerka Medová a manželia Vargovci. Všetci mali v mnohom vplyv na moje správanie a pri rozvoji mojej osobnosti.”

Zákerná mononukleóza jej kariéru nezničila, prioritami pre tento rok sú olympiáda v Tokiu a medaila z ME do 23 rokov

Mononukleóza predvlani “ukradla” Emme mnoho cenného času, do poriadku sa dávala celé mesiace. V dospelom veku môže mať táto zákerná choroba aj ťažký priebeh, prípadne môže zanechať následky v podobe oslabenej imunity či nevysvetliteľnej únavy. “V tomto som mala aj šťastie, že mi to nezničilo kariéru, nezastavilo ma to. Dokonca, keď sa na to pozerám spätne a s nadhľadom, tak všetko zlé je na niečo dobré, a vôbec to nemyslím ako klišé. Naozaj ma to veľa naučilo, poučilo. Prišla som na nové veci a som vo viacerých smeroch silnejšia než predtým,” spomína E. Zapletalová na neľahké životné obdobie. Začala napríklad spolupracovať s mentálnym koučom a dôslednejšie sa zdokonaľovala pri práci s fyzioterapeutom. “Vždy som si dávala pozor na zdravú stravu a starostlivosť o telo, dnes som teda ešte o niečo opatrnejšia, viac sa kontrolujem, viac a detailnejšie sa venujem regenerácii.”

Po zdravotných problémoch jej však rok 2020 vyšiel skvele, osobné maximá prekonávala takmer na každých pretekoch. Najmä leto bolo fantastické: Šesť štartov – päť osobných rekordov. “Už na začiatku sezóny som sa výkonmi uistila, že som späť, že som ani napriek vážnej chorobe nestratila svoju pozíciu, skrátka že na to mám. Utvrdzovala som sa v tom preteky od pretekov. Veľmi ma potešil a určitým zadosťučinením bol aj výkon na slovenskom šampionáte – 55,19 sekundy je veľmi hodnotný čas, na úrovni svetovej špičky. A stačil by aj na kvalifikovanie na olympiádu. Všetko skrátka do seba skvele zapadlo, s trénerom sa nám podarilo výborne načasovať formu,” skonštatovala E. Zapletalová, ktorá drží slovenské rekordy na 400 m prekážok v kategórii junioriek, do 23 rokov i senioriek. Osobák si vlani zlepšila aj na hladkej štyristovke (52,84 s). Svoje kvality dokázala už v roku 2018 na MS juniorov vo Fínsku, kde dobehla piata.

Zapletalová dostala vlani premiérovo pozvánku aj na najprestížnejšiu atletickú sériu Diamantová liga. Na 400-vke prekážok skončila v Ríme vo výbornej konkurencii siedma, pričom až štyri finalistky si zlepšili sezónne maximum. Sama však bola zo svojho výkonu trochu sklamaná, jej sezónny aj kariérny rekord je o 83 stotín lepší. Ciele pre tento rok sú jasné.

“Tie hlavné mám dva: Chcem uspieť v kvalifikácii na olympijské hry do Tokia a tiež chcem priniesť medailu z majstrovstiev Európy do 23 rokov, ktoré by mali byť v júli v nórskom Bergene. Verím, že ak by aj stále strašil koronavírus, tak sa to azda podarí zorganizovať aspoň v nejakej uzavretej bubline.”

Emma Zapletalová žije so svojou rodinou v Nitre, kde aj študuje v druhom ročníku na Univerzite Konštantína Filozofa odbor učiteľstvo telesnej výchovy v kombinácii s ruštinou. “Trochu to máme v rodine, učiteľkami sú moja mama i stará mama. Ale skôr mi ide o určitú odbornosť v športovej oblasti, než o učiteľstvo ako také. Výhodou tiež je, že môžem študovať doma v Nitre. Musím povedať, že v škole mi po športovej stránke pomáhajú, výučbu sa snažíme zladiť s mojimi športovými povinnosťami, za čo som veľmi vďačná.”

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Emmy Zapletalovej

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022