Načítavanie údajov ...

Čo je s vami? Csaba Szücs starší: Kdekoľvek hral, všade bol bombardérom. S reprezentáciou zažil veľký šampionát na Slovensku – napodobní ho syn?

Keď sa jeho dva metre zdvihli do výšky, bolo jedno, ako ďaleko od brány súpera sa nachádza – vždy jej hrozilo maximálne nebezpečenstvo. Hoci mladšia generácia si toto meno spája skôr s jeho synom, aj Csaba Szücs starší (v januári oslávil 55. narodeniny) bol vychýreným bombardérom v podstate v každom klube, za ktorý hrával. O jeho kvalitách svedčí aj 117 zápasov v reprezentačnom drese, drvivú väčšinu z nich odohral ešte v ére Československa, vrátane účasti na majstrovstvách sveta. Získal aj tri majstrovské tituly.

A tak ako na prelome 80. a 90. rokov patril song Čaba neblázni od Elánu (z kultového albumu Rabaka) medzi najpopulárnejšie hity krajiny, tak v rovnakom období patril medzi najpopulárnejších Čabov na Slovensku nepochybne Csaba Szücs. ???? “Spomínam si na to obdobie, práve ma čakala vojenčina, keď bola tá pesnička aktuálna, “viezla” sa so mnou celé roky. A veru som to neraz počul aj z tribún, keď na mňa takto pokrikovali fanúšikovia súpera. Najmä v Bratislave, keď sme hrali s Červenou hviezdou,” zasmial sa Szücs hneď na úvod. 



Pochádza z Nových Zámkov, kde aj začínal s hádzanou. Nie je to však ten príbeh, že ho tento šport uchvátil už v útlom detstve, prípadne že si ho vyhliadol mládežnícky tréner. Začínal totiž až v 14-tich rokoch. “Bol som pomerne živé dieťa, takže som aj predtým stále niečo robil, športoval, rád som napríklad plával. K hádzanej ma napokon priviedol kamarát, ktorý už hrával. Mal som práve nejakú malú športovú pauzu, necítil som sa dostatočne vyťažený a premýšľal som, akým smerom sa ďalej vybrať. Kamoš ma pozval pozrieť na hádzanársky tréning, tak som išiel pozrieť, pridal som sa a napokon som zostal pri tom,“ spomína Cs. Szücs. 

Hádzaná ho okamžite chytila. O to viac, že sa naňho veľmi rýchlo nalepili všetky základy a začal vnímať, že sa zlepšuje, že sa mu darí. Hneď od začiatku mu zverili post ľavej spojky, ktorý si aj neskôr užil najviac. Tréneri už v začiatkoch využívali jeho výšku a poctivo s ním “pilovali” streľbu, aj z diaľky. Navyše sa dobrým pohybom vedel presadiť aj v súbojoch. „Vyslovene ma to bavilo, všetko na tom športe mi prišlo zaujímavé, mal som dobrý pocit z hry. A musím povedať, že v doraste v Nových Zámkoch sme boli aj dobrá partia, ťahali sme ako jeden tím, radi sme sa stretávali. Vtedy človek vidí aj cíti, že to má zmysel. Nedá sa samozrejme hovoriť o nejakých veľkých úspechoch, ale pre náš klub bolo samo o sebe úspechom aj to, že sme nemali problém udržať sa v lige a vychovali sa hráči pre seniorský tím. Ale bola to iná doba, hrávali sme vonku, na asfalte, v kalužiach, či lialo, či fučalo… Aj tak sme z toho mali radosť, dokonca si myslím, že nás to držalo pokope. Fakt to boli iné časy – ak by som dnes vzal dorastencov trénovať do dažďa na asfaltové ihrisko, asi by bol obrovský úspech, ak by sa na ďalší tréning dostavila aspoň polovica družstva…” pousmial sa. 

 Chvíľami aj váhal, či bol tento prestup správnym krokom… Napokon získal prvý titul práve s Košicami  

Chýr, že v malom klube v Nových Zámkoch rastie veľký strelecký talent, sa samozrejme v hádzanárskom prostredí veľmi rýchlo šíril, aj keď ešte v našich končinách neexistovali mobily ani internet… Tak sa stalo, že s ponukou pre vtedy 17-ročného Csabu prišli hneď dva kvalitné kluby naraz – Červená hviezda Bratislava a VSŽ Košice. V oboch mali aj (vtedy fungujúce) Strediská vrcholového športu určené pre talentovanú mládež, dostal teda ideálnu možnosť pre ďalší rozvoj. “S rodičmi sme navštívili obe mestá, pozreli sme si zázemie a napokon sme spoločne vybrali Košice. Priznávam, že ani neviem, čo presne rozhodlo, podľa všetkého som dal na spontánny prvý pocit. Lebo aj v Bratislave mali hádzanári výborné podmienky, takže išlo naozaj skôr o náhodné rozhodovanie.” Prvý polrok ešte absolvoval so starším dorastom, potom už ho čakal prechod k seniorom. A sám priznáva, že to nebolo jednoduché. Išlo o obrovský skok nielen z pohľadu posunu mladého chlapca medzi “hotových” mužov, ale aj v klubových procesoch v porovnaní s predošlým pôsobiskom v N. Zámkoch. “Všetko bolo na úplne inej úrovni, už len tréning dvakrát denne bola poriadna zaberačka. A je pravda, že prvý polrok to bolo pre mňa veľké trápenie, občas ma chytil až pocit neistoty, či som týmto prestupom urobil správny krok v kariére… Veľmi mi však pomohol dnes už nebohý tréner Slavomír Šipoš. Vedel povzbudiť, ale najmä nás často vzal po tréningu bokom a makal s nami ďalej, individuálne, pokojne aj hodinu. Spomínam si, že takto pomáhal aj ďalším spoluhráčom, neraz sme sa stretli spolu s Papiernikom, Babicom či Pituchom.  Učili sme sa vzájomne, odstraňovali sme svoje slabiny, zlepšovali súhru. Napríklad som mal stokrát vystreliť vpravo hore… Takže som drel, nevzdal som sa, a presne si pamätám, kedy prišiel pozitívny zlom: Mali sme decembrový turnaj práve medzi výbermi spomínaných Stredísk vrcholového športu z celého Československa, a ten mi veľmi vyšiel, darilo sa mi. Vtedy som definitívne uveril, že to celé má zmysel.” 

V rozhovore Csaba Szücs starší viackrát spomenul, že mal veľké šťastie na kolektívy, dobré partie, v ktorých hral. Vraj v nich vždy výborne fungovala spolupráca a vzájomná pomoc. “Ak spolu viete fungovať, nemáte zbytočné rozpory a konflikty, keď sa v tíme netvoria skupinky, tak to je predpokladom úspechu a pre hráča je to naozaj šťastie. A to mi prialo. Takéto okolnosti sa stretli aj v Košiciach, kde sme napokon v sezóne 1990/91 získali majstrovský titul,” oprášil spomienky na svoj prvý veľký individuálny úspech. “Myslím, že v tých časoch za dlhé roky to boli len Košice, ktoré dokázali dokonca trikrát zosadiť z ligového trónu vtedy dlhodobo skvelú pražskú Duklu, plnú reprezentantov. A v jednom z tých košických tímov som hral aj ja, to si veľmi cením. My sme ich dokonca vyradili už v semifinále a následne sme zdolali aj ČH Bratislava. Práve vo VSŽ Košice zo mňa urobili hádzanára, dali priestor môjmu vývoju. Tam som výkonnostne podrástol a mimochodom – veľmi veľa mi pomáhali starší spoluhráči, viedli ma. Hádzanárskym Košiciam vďačím za veľa a aj takto spätne im ešte raz posielam moje ďakujem.” 

 

Krásne a úspešné roky v Španielsku, dostal sa aj do All Stars ligy 

Výbornú spojku, úspešnú v klube i v reprezentácii, si samozrejme všimlo aj zahraničie. Po zisku titulu s Košicami zamieril Cs. Szücs do najvyššej španielskej súťaže, kde napokon v klube Juventud Alcala (dnes už neexistuje) neďaleko Madridu pôsobil ďalšie štyri sezóny. “Ich záujem som považoval za veľké uznanie, nebolo jednoduché dostať sa tam. Opäť musím povedať, že sa tam stretol vynikajúci mančaft, herne aj ľudsky. V tamojšej kvalitnej Lige A sme patrili k lepšiemu stredu tabuľky, boli to vydarené sezóny. Darilo sa mi aj individuálne, väčšinou som sa pohyboval v prvej desiatke najlepších strelcov súťaže, raz ma dokonca nominovali aj do All Stars tímu ligy.” 

Na život v slnečnej krajine nedá dopustiť, Španielsko ho oslovilo v podstate okamžite. “Dobrosrdeční a veselí ľudia, ochotní pomôcť, španielsky život mi bol skrátka hneď sympatický, veľmi som si to tam obľúbil. Ešte aj v našom tíme to občas vyzeralo až na taký bezstarostný život, vládla tam pohoda a dobrá nálada, aj keď sme samozrejme tvrdo makali. Ani ja som si nemohol dovoliť poľaviť, vtedy mohol hrať v španielskych kluboch iba jeden cudzinec, až neskôr povolili druhého.” Veľmi peknú kapitolu života uzavreli Szücsovci v roku 1996. Viaceré španielske kluby postihla finančná kríza, problémy nastali aj v Madride. Priznáva, že predstava takýchto starostí ho hneď odradila. „Nechcel som to zažiť, predsa len, mal som už rodinu a teda aj inú zodpovednosť. Malý Csaba už bol na svete, počas pôsobenia v Španielsku sa narodila aj dcérka Silvia. A keďže som si už dávno predtým povedal, že bez rodiny nepôjdem ani na krok, nastal čas na nové pôsobisko.” 

 Medzi najlepšími strelcami aj v Nemecku, z Erlangenu si “odskočil” pre dva tituly do Sečoviec 

V ďalších rokoch si Csaba Szücs starší splnil aj ďalší sen: zahrať si hádzanú v Nemecku, v krajine, kde si tento šport užíva veľkú popularitu. “Ale hral som druhú nemeckú bundesligu, nie prvú,” rýchlo so skromnosťou upresnil bývalý skvelý kanonier, až akoby sa chcel tak trocha ospravedlniť… Pritom hovoríme o obrovskej kvalite, tímy z druhej najvyššej nemeckej súťaže by mohli smelo konkurovať súperom v ktorejkoľvek ligovej súťaži na svete. Nehovoriac o tom, že ešte aj tretia nemecká bundesliga funguje na profesionálnej úrovni. 

Najskôr to však na nový angažmán v Erlangene nevyzeralo, svoju rolu napokon zohrala aj náhoda. Aj v nemeckých kluboch totiž mohol v tom období nastupovať iba jeden cudzinec. “Pozreli si moje výkony na tréningu a prejavili o mňa záujem. Ale až od ďalšej sezóny, keďže káder mali v podstate uzavretý a figuroval v ňom aj hráč zo zahraničia. Lenže práve ten cudzinec si o niekoľko dní vážne zranil koleno a všetky veci sa hneď urýchlili – o ďalšie dva týždne som už hral v súťažnom zápase,” hovorí Cs. Szücs. V Erlangene síce nikdy nemali tie najvyššie postupové ambície, no klub má svoju tradíciu a mužstvo si udržiavalo úroveň v strede tabuľky. “Darilo sa nám vyhýbať záchranárskym starostiam, takže z tohto pohľadu išlo o vydarené obdobie. Aj v tejto súťaži som zvyčajne patril medzi desiatich najlepších strelcov. V Erlangene som už častejšie hrával aj na strednej spojke, mal som viac dirigovať a usmerňovať hru, využívať skúsenosti. A opäť som mal šťastie na výborný kolektív, veľmi sme si pomáhali. Dôkazom je aj to, že nám z toho obdobia pretrvalo mnoho kamarátstiev, ktoré udržujeme dodnes.“ 

Pôsobenie v Erlangene Szücs ešte na tri roky prerušil. “Odskočil” si opäť na východ Slovenska a so Sečovcami získal dva majstrovské tituly (2000, 2001), ten druhý už v obnovenej česko-slovenskej HIL-ke. “Znova sa stretla dobrá partia, väčšina z východu, spomínam len v najlepšom. A myslím si, že vtedy to najskôr od nás nikto nečakal, že by sme mohli dosiahnuť na titul, a ešte k tomu dvakrát… Ale pri klube pracovali zanietení ľudia, takže sa všetko spojilo do spoločného úspechu. Inak, ak by som mal vyzdvihnúť niekoho z trénerov, ktorí ma viedli, tak musím jednoznačne spomenúť Jaroslava Papiernika. Boli sme spoluhráčmi v Košiciach a z lavičky ma potom viedol práve v majstrovskom období v Sečovciach. Dal mi neskutočne veľa. Naučil ma hrať rozumne, efektívne. On podľa mňa videl úplne všetko na ploche a tým pádom vedel správne poradiť. Dával výborné tréningy. Aj keď čosi povedal počas zápasu – vždy to malo hlavu a pätu. A druhým, ktorého chcem spomenúť, je môj veľmi dobrý kamarát a bývalý spoluhráč Maťo Lipták. Aj on na trénerskej lavičke vždy presne vedel, čo a kedy ten mančaft potrebuje.” 

Jeden z najkrajších zážitkov – majstrovstvá sveta na domácej pôde 

Československo a neskôr na niekoľko zápasov aj Slovensko reprezentoval Csaba Szücs starší v rokoch 1986 až 1992. Nechýbal ani na majstrovstvách sveta, ktoré pre rok 1990 pridelili práve Československu. Šampionát sa konal na prelome februára a marca, teda len niekoľko mesiacov po novembrovej Nežnej revolúcii, štartoval samozrejme ešte spoločný federálny tím. Základné skupiny hostili Plzeň, Prešov, Zlín a Žilina, nadstavbovú časť si užili fanúšikovia v Ostrave a Bratislave, vyvrcholenie turnaja privítala Praha. 

Konečné siedme miesto Československa sa javí ako solídny výsledok (znamenal aj kvalifikovanie mužstva na olympiádu 1992 v Barcelone, posledné veľké podujatie spoločnej reprezentácie mužov), ale tím si pred domácimi fanúšikmi veril a mal o čosi vyššie ambície. Základná Skupina C s československým družstvom mala svoj tábor v Prešove, Csaba Szücs sa tak mohol opierať aj o mohutnú podporu východniarov. “Samozrejme, na tribúnach bolo množstvo známych. Zišla sa rodina, spoluhráči, plno kamarátov… Aj preto mal pre mňa tento šampionát veľmi špecifický nádych. Dopredu nás hnali natrieskané tribúny.” 

Porážka v základnej skupine od Rumunska nebola prekvapením, pohromou však bola prehra o gól so Švajčiarskom a hroziaci smutný koniec šancí už v úvode šampionátu odvrátilo Československo až výhrou nad Južnou Kóreou. V nadstavbovej časti prišla očakávaná prehra so Švédskom (neskôr získalo zlaté medaily, keď vo finále otočilo zápas s Ruskom, vtedy ešte Sovietskym zväzom), a remízy s Francúzskom a Maďarskom, takže lepšie než na súboj o 7. priečku to napokon nevyšlo… V ňom československý tím zdolal Východné Nemeckom tesne 17:16. “Áno, všetci sme vtedy boli trocha sklamaní. V kútiku duše sme verili, že dosiahneme viac. Mužstvo sme na to mali, odhodlanie tiež, vychádzali sme spolu dobre, veď sme sa poznali už od mládežníckych kategórií. Ale niečo tomu predsa len chýbalo. Napriek tomu to bol veľmi krásny zážitok hrať na takom veľkom podujatí v domácom prostredí.” 

 Aj keď to nemali v pláne, napokon zostali žiť v Nemecku. Nebránil by sa, ak by zostala hádzanárska tradícia v rodine aj naďalej 

Keď sa Szücsovci presťahovali zo Španielska do Nemecka, Csaba bol stále profesionálnym športovcom, nemusel teda riešiť problémy s pracovnými povoleniami – získať ich v 90. rokoch ešte pre Slovákov v západoeurópskych krajinách nebolo jednoduché. „Pre mňa bolo v tom čase kľúčové, že som mohol mať pri sebe rodinu. Vtedy mi ide všetko ľahšie, má to na mňa pozitívny vplyv. A keďže som mal príjemné vzťahy v tíme a zároveň sme postupne spoznávali aj ďalších milých ľudí, nemali sme problém so zmenou krajiny. Nemci majú iný štýl, iné zvyky, ale zapadli sme.” Rodina sa napokon v Erlingene usadila natrvalo. To však po príchode samozrejme ešte netušili, ba to ani neplánovali. “Na začiatku to bolo asi ako u každého “putujúceho” športovca – pobudneme, kým to pôjde, možno ešte nech deti dokončia školu a potom sa vrátime domov. Lenže deti rástli, všetko už prežívali tu a roky pribúdali. Vtedy sme si s manželkou uvedomili, že ak tu deti zostanú a my sa vrátime, budeme od seba tisíce kilometrov… A my k nim chceme byť bližšie, nie cestovať nekonečné hodiny. Deti síce teraz žijú pár stoviek kilometrov od nás, ale to nie je pri nemeckých diaľniciach žiadny problém.“ 

Csaba Szücs st. je živnostník, má na starosti ponuku a predaj určitého slovenského produktu pre nemecký trh. Manželka Agáta je certifikovanou profesionálnou opatrovateľkou pre seniorov. “Aj keď už hádzanú 16 rokov aktívne nehrávam, som stále pri nej – bez hádzanej môj život nejde… Momentálne trénujem treťoligový ženský tím v Regensburgu. Ide o pomerne mladý a ambiciózny tím, chceme postúpiť do 2. bundesligy. Na ďalšie koníčky tým pádom veľa času nezostáva, keď už, tak si užijem saunu alebo návštevu fitnes centra. No a spomenúť musím aj náš najväčší koníček, ktorým sú naše dve vnučky, Csabiho dcérky, troj a šesťročná. Kedy môžeme, vtedy sme s nimi.” 

Otec skvelý hádzanár, syn skvelý hádzanár, nuž sme podpichli – môžeme u Szücsovcov očakávať aj ďalších reprezentantov do slovenskej hádzanárskej rodiny? “To musím samozrejme nechať na mladých, ale myslím, že tradícia by sa mohla zachovať,” zareagoval Csaba starší s veľkým smiechom. 

 Syn Csaba i dcéra Silvia nasledujú otcove hádzanárske kroky. Ten sa chystá navštíviť aj majstrovstvá Európy v Košiciach 

Aj dcéra Silvia sa v mladosti rozhodla pre hádzanárske chodníčky. Momentálne je hráčkou Düsseldorfu v tretej bundeslige. Syn Csaba mladší bojuje v najvyššej nemeckej súťaži v drese Bergischer HC. A žiaľ zvádza aj ďalší boj – s priebežne sa objavujúcim zranením, ktoré značne limituje tento veľký slovenský talent. A hoci slovenskí fanúšikovia snívajú o jeho účasti na blížiacich sa majstrovstvách Európy, na ktorých sa naši muži predstavia v domácom prostredí, jeho otca sme s touto témou radšej nepokúšali… Sám naznačil, že mu je ťažko hovoriť za syna. Keď ide o zdravie, treba pokoj, bez zbytočného tlaku. 

Vľavo v zakončení Csaba mladší, v strede jeho sestra Silvia, vpravo otec Csaba.

 

Zostáva nám len zaželať Csabovi mladšiemu, aby sa zdravotné veci dostali čo najskôr do normálu. Že by sa slovenskému tímu taký skúsený borec zišiel, o tom niet pochybností – svoje schopnosti v národnom drese predviedol aj na Majstrovstvách Európy 2008 a 2012, tiež na Majstrovstvá sveta 2009 a o svetový šampionát v roku 2011 ho pripravilo zranenie. A tiež veríme, že na európskom šampionáte uvidíme v Košiciach aj Csabu staršieho. “Určite by som sa veľmi rád prišiel pozrieť. Už som plánoval zariadiť si to tak, že by som do Košíc prišiel na dlhšie obdobie, nielen na otočku. Aby som si videl čo najviac zápasov,“  uzavrel Cs. Szücs starší. 

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Cs. Szücsa staršieho

Čo je s vami? Renáta Tarhaiová: Ako brankárka sa “tlačila” hádzať sedmičky. Čím viac nadávala na beh, tým viac sa tréner Daniš rehotal…

Hoci sa Renáta Tarhaiová narodila a mladosť prežila v Prahe, mnohí o tom ani netušia a spájajú si ju len so Slovenskom. Jednak pre viaceré kluby pod Tatrami, v ktorých bývalá skvelá brankárka pôsobila, tiež preto, že od mladosti žije v Bratislave. A možno i preto, že slovenčinu má krajšiu než mnoho rodených Slovákov… 

 K športu mala blízko už od kolísky. Otec Jaromír bol futbalovým brankárom, chytával za tradičné pražské kluby Bohemians a Duklu. Mama Alžběta síce nešportovala, dcéru však podporovala vo všetkom, do čoho sa pustila. “Akurát na začiatku netrafila šport: Prihlásila ma na gymnastiku a balet. S gymnastikou to ešte ako tak išlo, vždy je to dobrá príprava pre iné športy. Ale balet mi teda nesadol – neraz mi vypadli slzičky, že tam nechcem ísť,” spomína po rokoch s úsmevom. V Prahe žili v útulnej štvrti Krč, do centra starobylého mesta to mali len na skok. O jej športovom osude napokon rozhodlo malé ihrisko neďaleko domu, v ktorom bývala. “Miestni chlapci tam hrávali futbal, takže keď potrebovali niekoho do počtu, rada som sa pridala. Vždy ma postavili do brány, tam som im asi nezavadzala… Keď to mama videla z balkóna, len sa chytala za hlavu.“ 

V treťom ročníku na základnej škole ju spolužiačka a dobrá kamarátka zlákala na hádzanársky tréning do pražskej Slávie. Tak začala jej aktívna športová cesta. “Najskôr som hrávala na krídle, ale raz na tréning neprišla brankárka, tak som sa trénerovi ponúkla, že to odchytám. S bránou som už mala spomínané detské skúsenosti, takže som sa toho nezľakla. Pamätám si, že sme trénovali na antuke, takže po tréningu som domov priniesla plnú tašku úplne špinavých teplákov, tričiek – a najmä antuky…” 

Hoci Slavia Praha patrí medzi české hádzanárske pojmy, v tom období hrali seniorky len v druhej najvyššej súťaži. Klub však fungoval aj ako centrum talentovanej mládeže, takže do hlavného mesta Československa sťahovali mladé nádeje z celej republiky. “Mohli tam študovať na kvalitných stredných školách a zároveň rozvíjať svoj talent. Klub si tak vyberal z toho najlepšieho a vychovával mnohých budúcich reprezentantov. To mi samozrejme veľmi pomáhalo, že som mohla rásť popri šikovných spoluhráčkach.” 

Odchod z Prahy do neznáma aj nezištná pomocná ruka v Bratislave 

Už od 15.-tich rokov patrila Tarhaiová do kádra dorasteneckej reprezentácie, ktorú viedli manželia Popluhárovci z Partizánskeho. Mimochodom, úzko spätí s hádzanou boli neskôr aj ich známi potomkovia Róbert a Ľuboš. V juniorskom veku bol jej trénerom v reprezentácii Tomáš Kuťka. “Práve on sa postaral o môj prestup do bratislavského Interu. V Prahe som chytala za ženy už v osemnástke, ale klub sa stále nachádzal v druhej lige a ja som sa chcela posúvať, mala som vyššie ambície. Takže keď prišiel Kuťka s tým, či nechcem ísť do najvyššej súťaže, neváhala som. Bol to môj sen. Samozrejme, nemala som žiadneho manažéra, vtedy to v našom športe ešte takto nefungovalo. Všetko, čo súviselo s prestupom do bratislavského Interu, za mňa zariaďoval otec. To obdobie som prežívala v takom svojom sne, bola som nadšená. Všetko mi došlo, až keď som sedela vo vlaku a kývala rodičom z okna – že idem do neznáma, že tam nikoho nepoznám, že nemám zázemie… Mala som dokonca strach, či ma vôbec bude niekto čakať v Bratislave na stanici.“ 

Obdobie v Interi označuje Tarhaiová slovami “úplne super”. Ani s tými začiatkami to napokon nebolo také zlé, keďže mala šťastie na ľudí ochotných pomôcť. Rada spomína najmä na Věru Datinskú, ktorú v roku 1975 vyhlásili aj za najlepšiu hádzanárku Slovenska. “Bola mojím veľkým vzorom, dala mi skvelú brankársku školu, aj keď vtedy už chytávala menej, skôr sa venovala trénerstvu. Veľmi mi však pomohla ľudsky – prišla som ako mladé dievča, takže ma naučila zorientovať sa v meste, neraz mi robila spoločnosť alebo ma pozvala k nej domov na večeru.” Silné spomienky zostali Renáte na bratislavské derby zápasy so Štartom. Vzájomné zápasy mali vždy zvláštny silný náboj. “Na oboch stranách stáli skvelé hráčky, u nás Viola Gaburová, Elena Boledovičová, Katka Foglsingerová, Hana Čápová, či Ria Beňová, a veľké mená nastupovali aj za Štart – Maja Ďurišinová, Janka Stašová, či Jana Kuťková. Všetko hádzanárske pojmy.” S Interom dvakrát získala aj ligový bronz. S obľubou spomína aj na zápasy B-tímu, za ktorý vo voľnejších dňoch tiež chodila hrávať – ale na krídlo. Možno aj to jej potom v bráne pomáhalo ešte lepšie čítať hru a predvídať, čo asi skúsia útočiace protihráčky pri streľbe vymyslieť. “Aj ako brankárka som sa však často “tlačila” hádzať sedmičky, samozrejme za rozhodnutého stavu. Raz som jednu v drese Interu nepremenila, ale stihla som ešte prebehnúť na druhú stranu a zabrániť gólu. A ten môj šprint – to bol teda výkon, ja som totiž beh priam neznášala, na tréningoch to bola moja smrť… A tréner Daniš mal z toho vždy veľkú zábavu – čím viac som pri tom behu nadávala, tým viac sa rehotal.” 

V roku 1985 sa jej narodil syn Ladislav, neskôr skvelý slovenský reprezentant. O ďalšie štyri roky prišla prestupová ponuka, ktorá ju napokon doviedla k najúspešnejším klubovým sezónam. 

 K zlatu s Duslom pomohla výborná partia, skvelej atmosfére na tribúnach prišla na chuť až v Šali 

V Dusle Šaľa sa práve vtedy formoval tím, ktorý následne v 90. rokoch predvádzal mnoho sezón skvelé výkony ozdobené majstrovskými titulmi (ešte aj v spoločnej federálnej lige) a mnohými ďalšími úspechmi. “Bola to fantastická éra, moje najkrajšie hádzanárske roky. Hneď v mojej prvej sezóne sa nám podarilo získať striebro a o ďalší rok sme už oslavovali titul. V Šali sa stretla výborná partia, sadli sme si aj ľudsky a dodnes mi z toho obdobia zostali silné kamarátstva. Výbornú robotu odvádzal aj tréner Dušan Daniš, dokázal nás stmeliť. A musím povedať, že až v Šali som prišla na chuť skvelej atmosfére na tribúnach, ktorou sú tamojší fanúšikovia povestní. Ten náboj v hľadisku bol úplne iný, než na aký som bola zvyknutá v Bratislave. To čo predvádzali šalianski fanúšikovia v majstrovskej sezóne – to je nezabudnuteľné.” 

Po zlatej sezóne s Duslom Tarhaiová posilnila Topoľníky, aj s trénerom Danišom a spojkou Zuzanou Prekopovou, súputničkou z viacerých klubov a dodnes výbornou kamarátkou. “Po rozdelení republiky nastala situácia, že v klube mohli hrať len tri cudzinky. Za Topoľníky sme hrali dve Češky a dve Rumunky, v zápase však vždy jedna musela stáť. Aby som pravidelne chytávala, dohodli sme sa na hosťovaní v Zlatnej na Ostrove. Po pol roku som prestúpila do slovinského Mariboru – na rok a pol sme sa opäť stretli s Prekopovou.” Po návrate na Slovensko sa stal na dve sezóny jej tímom Chirana Prema Bratislava (bývalá BCT). Hráčsku kariéru ukončila v Rakúsku, kde najskôr nastupovala za Stockerau neďaleko Viedne, a následne po zlúčení klubov aj za Korneuburg, opäť s parťáčkou Prekopovou.  

Ťažká voľba pri výbere reprezentácie: V jednej si napokon zahrala a v druhej pomohla v realizačnom tíme 

Po rozdelení Československa čakalo na Renátu ťažké rozhodnutie: za ktorú reprezentáciu bude ďalej nastupovať? “Narodila som sa v Čechách, takže to napokon rozhodlo. V spoločnom federálnom tíme som ešte absolvovala majstrovstvá sveta v roku 1993 v Nórsku, a potom za český tím aj svetové šampionáty v rokoch 1995, 97 a 99. Za najväčší úspech považujem 8. miesto na majstrovstvách Európy ´94 v Nemecku. Každá pozvánka do národného tímu pre mňa znamenala veľkú radosť aj poctu, že môžem byť pri tom. O svoje miesto v silnej konkurencii bolo treba vždy poriadne bojovať, keďže na zraz prišli aj štyri brankárky, ale na podujatie cestovali len tri.” V reprezentačných tímoch napokon nastúpila v skvelých 126 zápasoch. 

A hoci sa v slovenskom národnom drese v bránke nikdy neobjavila, napokon sa predsa len stala aj súčasťou našej reprezentácie. “V roku 2013 ma oslovil tréner tímu Dušan Poloz a prijala som pozíciu vedúcej družstva. Mala som vtedy po vážnych zdravotných problémoch, nuž som si vzala čas na rozmyslenie, ale v skutočnosti som niekde vnútri hneď vedela, že to príjmem. Zúročila som svoje skúsenosti z reprezentácie i z manažérskej práce v klube. A napokon sme sa po vydarenej kvalifikácii prebojovali aj na záverečný turnaj majstrovstiev Európy 2014.” 

Ako mnohí úspešní športovci aj R. Tarhaiová priznáva, že mala šťastie na trénerov. Okrem spomínaného Tomáša Kuťku ju viedli aj Laco Gross, Milan Kolečáni, Pavol Streicher, či František Bako, v českej reprezentácii zase legendárny Jiří Zerzáň. “Formovali ma nielen športovo, ale aj ľudsky, každý z nich mi niečo dal. A samotná hádzaná tiež, vyzdvihla by som najmä spoluprácu. Neustále ste totiž v kolektíve, hráčky, realizačný tím a ďalší ľudia okolo, to je kopa ľudí. Takže sa musíte naučiť prispôsobiť, prijať názory iných, poučiť sa. A to je skvelé aj pre súkromný a pracovný život, pretože ani tam to bez spolupráce nejde, jednotlivcovi sa ťažko presadzuje. Ak to nedokážeš, tak máš väčšinou problém.” 

 Tvrdú prácu v pozadí hádzanej pochopila až po aktívnej kariére 

Po rakúskej anabáze zamierila Renáta Tarhaiová do bratislavského ŠKP, v druhej najvyššej súťaži trénovala brankárky. Práve tam napokon odohrala aj svoj posledný majstrovský zápas. “Mala som už 42 rokov, keď sa nám zrovna v play-off zranili obe brankárky. Tréner Ľuboš Amberský rozhodol, že do bránky idem ja… Myslela som si, že žartuje. Ale napokon som pár dní potrénovala, našla som doma odložené všetky možné ortézy na kolená a išla som do toho.” 

Keď ženy ŠKP postúpili do česko-slovenskej WHIL, stala sa manažérkou a vedúcou družstva. Odrazu videla hádzanú z úplne inej perspektívy. “Ako hráčka som si vôbec neuvedomovala tú prácu okolo, čo všetko musia tí ostatní ľudia pri nás spraviť. Pochopila som, čo všetko sa za tým skrýva – koľko to chce úsilia, koľko je to organizačnej práce, ale aj aké ťažké je zohnať peniaze na šport, vybaviť nové dresy či sústredenie. V podstate som pred zápasom nebola nervózna z toho, či vyhráme, ale aby všetko prebehlo v poriadku a na nič som nezabudla… Z tejto práce som sa však veľmi tešila, bavilo ma to. Navyše trikrát sme sa stali majsterkami, takže aj na toto hádzanárske obdobie mi zostali krásne spomienky.” 

 Užíva si synove úspechy i cestovateľské spoznávanie Slovenska a Čiech 

V súkromí sa R. Tarhaiová teší z úspechov syna Laca. Bývalý slovenský reprezentant (účastník MS 2011 vo Švédsku a ME 2012 v Srbsku) nenasledoval len úspechy mamy, ale aj otca Ladislava, účastníka MS 1986 vo Švajčiarsku. Dnes žije syn vo švajčiarskom Zürichu a babke Renáte robia radosť dve vnúčatá i nevesta, ktorá čoraz lepšie rozpráva po slovensky. “Lacko síce žije ďaleko, ale je tam šťastný a spokojný. A jeho šťastie je aj moje šťastie. Len škoda, že teraz nemôžeme cestovať, už mi všetci veľmi chýbajú,” poznamenala Renáta. 

Hoci v kariére absolvovala stovky ťažkých zápasov, ten najťažší boj sa napokon týkal zdravia. Pred rokmi, práve pred pôsobením v manažérskej pozícii pri slovenskom národnom tíme, jej diagnostikovali onkologické ochorenie. “Možno to bude znieť zvláštne, ale hneď od prvej chvíle som do toho išla s tým, že to zvládnem, iné som si nepripúšťala. Že to bude len na krátky čas a potom ideme ďalej. V týchto ťažkých chvíľach je to najmä o vnútornom nastavení človeka, je to o hlave, o vôli prekonávať problémy. A to sa mi podarilo.” A hoci sa zákerná choroba po čase opäť vrátila, Renáta má svoje vnútorné nastavenie stále rovnaké. Nikdy sa nevzdávala na palubovke a svoj postoj nemení ani pri boji s chorobou. Navyše – vždy s úsmevom a dobrou náladou, čo sa mnohokrát potvrdilo aj počas nášho rozprávania. 

Pri čerpaní energie jej veľmi pomáha aj príroda, turistika. “Ja si život naozaj užívam,” tvrdí. “Každú možnú voľnú chvíľu využívame na turistiku, výlety, spoznávanie Slovenska a Čiech. Hrady, zámky, rôzne zákutia – to je moje. Ľudia utekajú na dovolenky do cudziny, pritom aj tu máme toľko krásnych miest, ktoré ešte nepoznáme a často sú, obrazne povedané, za rohom… Zabudnúť nemôžem ani na hudobné festivaly, našimi srdcovkami sú Country Lodenica v Piešťanoch a folklórny festival v Strážnici. Voľakedy som bola ten “autový” tip, dnes si však vychutnávam výlety vlakom, to má tiež svoje čaro. Slovensko je na turistiku fantastické.” 

Dnes 56-ročná Renáta je druhýkrát vydatá, nosí priezvisko Marcinová. A k svojej celoživotnej športovej láske prilákala aj nového manžela, ktorý napríklad už niekoľko rokov pomáha zabezpečovať live streamy z hádzanárskych zápasov na Slovensku.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Renáty Tarhaiovej (Marcinovej)

Čo je s vami? Zuzana Prekopová: Pri titule sa mama modlila ruženec. Divoký postrach obrán si dnes nevie predstaviť život bez pokoja v záhrade

Jej meno sa spája predovšetkým so štartom fantastického obdobia hádzanárskej Šale zo začiatku 90-tych rokov. S Duslom získala historické prvé dva majstrovské tituly, oba ešte v československej ligovej ére. Zuzana Prekopová patrila niekoľko rokov medzi najlepšie spojky v krajine, v rokoch 1990 a 1993 sa stala aj Hádzanárkou roka na Slovensku (v prvom prípade aj v celej ČSFR). 

“Išla som sem na dva roky, a takto to dopadlo,” smeje sa dnes 57-ročná Z. Prekopová na fakte, že napriek mnohým hádzanárskym pôsobiskám zostala napokon natrvalo žiť práve v Šali. “Odchod sme stále posúvali a keď sme sa konečne rozhodli, dcéra už mala 16 rokov. Len nám zahlásila: Tak si choďte, ja nikam nejdem. Nuž sme zostali, Šaľa sa nám stala domovom.” 

K Váhu prestupovala z TJ Jednota Trenčín, kde prešla od útleho detstva všetkými kategóriami. “Na základnej škole si ma vybral pán Smolík, ktorý mal na starosti mládež, neskôr ma viedla aj Eva Singhoferová. Veľa ma naučili, dostala som dobrý základ.” Zuzana vynikala aj medzi mladými a to si v klube prirodzene všimli. Šanca na štart medzi ženami prišla nečakane. „Zo seniorského tímu vypadla hráčka pre tehotenstvo a tak som už v 17 rokoch dostala príležitosť hrať prvú ligu. Iste, bola som veľmi šťastná, ale v tých dobách sme si ako mladé hráčky vytrpeli svoje. Keď sme s rovesníčkou Ľubicou Sokolíkovou začínali medzi ženami, plakávali sme na sústredeniach… Keď sa staršej hráčke odkotúľala lopta, už aj ma hnala: Poďme mladá, prines ju. Ešte aj ofinu som si musela vypnúť poriadne hore, ani môj účes mi len tak neprešiel. Podľa mňa si to dnes mnohé mladé dievčatá nevedia ani predstaviť, to by radšej hneď vešali kopačky na klinec,” spomína šalianska legenda na tvrdé začiatky. Jedným dychom však dodala, že aj to bola skvelá príprava pre športovú budúcnosť. 

Ťažké rozhodovanie medzi Šaľou a Partizánskym 

Hádzanársky rozlet na chvíľu pribrzdilo narodenie dcérky Ľubice, ale už po niekoľkých mesiacoch bola Z. Prekopová späť na palubovke. Jej výkony naďalej rástli a neunikli ani najlepším klubom. Prišli prvé ponuky a v roku 1985 na Zuzanu čakalo ťažké rozhodnutie: Partizánske alebo Šaľa. “V Trenčíne ma vtedy viedol František Bako, poprosila som ho o radu. Povedal: Keď chceš sedieť na lavičke, choď do Partizánskeho, keď si chceš dobre zahrať, choď do Šale. Dala som naňho. Inak, Trenčín by ma zrejme ani nepustil, ale vtedy existovalo pravidlo, že vynikajúci jednotlivec môže do určitého veku odísť aj bez súhlasu klubu. Tak som odišla.”

Duslo viedli tréneri Dušan Daniš a Tibor Rehák. “Pamätám si na prvý tréning: Daniš nás vyhnal hneď na úvod behať azda 7 kilometrov po hrádzi, išla som pľúca vypľuť. A keď sme sa mu niekedy na niečo sťažovali, napríklad na bolesti, vždy len flegmaticky utrúsil: To rastiete. Vždy ma tým pobavil a to slovné spojenie používam dodnes, keď niekto fňuká pri fyzickej námahe.” V Šali vtedy robili prestavbu tímu, pričom vedenie a tréneri si ju veľmi dobre strategicky naplánovali: V tej sezóne sa totiž z najvyššej súťaže nevydávalo, keďže po nej prišlo k rozširovaniu počtu účastníkov. Ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Zmeny v kádri totiž priniesli svoju daň, družstvo sa zohrávalo a v lige skončilo posledné. Práve tam sa však položil základ pre budúci skvelý tím, ktorý mal vysoké ambície a postupne ich aj úspešne napĺňal. 

Mimochodom – práve v roku 1986 sa hádzaná v Šali presťahovala zo stredoškolskej telocvične do novej športovej haly a aj podľa Z. Prekopovej to bola v meste veľká sláva. 

V nasledujúcej sezóne už Duslo začalo miešať karty aj medzi favorizovanými celkami a len tesne mu unikol postup medzi najlepších štyroch. V sezóne 1987/88 mala Šaľa za sebou ešte lepšiu sezónu, no v závere ju opäť zastavilo Partizánske, napokon majster ligy. O rok sa už Prekopová stala najlepšou strelkyňou, tím viedol F. Bako. Práve jeho zásahy do kádra sa ukázali ako kľúčové, po nich sa zablýskalo na skvelé časy. 

Mama sa modlila ruženec. Zimomriavky aj po rokoch, na prvý titul sa nezabúda 

Prvé vyvrcholenie niekoľkoročného šalianskeho snaženia prišlo v sezóne 1989/90. V prvej polovici ešte predvádzal tím výkony ako na hojdačke, potom prišla Nežná revolúcia. No v druhej časti ročníka prišlo čosi, s čím rátal málokto – tím sa dostal na čelo tabuľky a už pred seba nikoho nepustil. V play-off potom prišlo víťazstvo 3:0 v sérii s Topoľníkmi, a bolo jasné, že Šala bez medaily neskončí. Napokon vybojovala tú najcennejšiu – majster (už premenovanej) ČSFR. 

“Až sa mi robia zimomriavky, keď o tom takto hovoríme,” priznala Prekopová. “Samozrejme, celá sezóna bola plná napätia a nervov. Ale napokon sme sa dočkali, je to niečo nezabudnuteľné. Získať titul, obzvlášť prvý, to bola paráda.” V spomienkach zostala plná hala nadšených fanúšikov, ohlušujúce povzbudzovanie, dlhé oslavy, množstvo gratulácií zo všetkých strán. Spomedzi silných zážitkov tých dní však Zuzana vytiahla aj jeden netradičný so svojou mamou. “V Šali sme bývali kúsok od haly a mama tam pred rozhodujúcim zápasom strážila deti z našej rodiny. Pred zápasom mi popriala šťastie, čo nikdy predtým neurobila – ona na hádzanú nechodila, nejavila príliš záujem. Ale potom mi moja malá dcéra zradila, že babka stála celý zápas pri okne, pozerala smerom k hale a modlila sa ruženec. A keď odtiaľ videla odchádzať prvých fanúšikov, chytro poslala deti pred dom, aby zistili výsledok!” smeje sa Z. Prekopová aj po rokoch. Napokon mamu dostala do haly hneď na nasledujúci zápas. A po stretnutí si vypočula svoje… “Vravela: Dievča moje, ja som ti to nikdy nezakazovala, ale čo ten tvoj muž môže z teba mať? Veď chodíš taká ubolená, zničená. Veď ťa tam bijú hlava-nehlava!” 

Zuzana po úspešnej sezóne získala honor najlepšej hráčky Slovenska i federálnej republiky. “Iste, lichotilo mi to. Ale uvedomovala som si, že kvôli tomu nesmiem podľahnúť nejakému uspokojeniu, čo sa športovcom po úspechu občas stáva. Nezaspala som na vavrínoch, takže ten tlak som zvládla, čo bolo dôležité aj pre ďalšie športové roky.” Priznáva, že k úspechom jej pomohla aj nacvičená špecialita. Keď išla do streľby, vzala so sebou “pod pazuchu” aj brániacu hráčku a stiahla ju na seba. “Bola som tým povestná. Buď bol z toho gól, alebo sedmička, prípadne aj dve trestné minúty pre súperku. A tie sa vždy rozčuľovali: Veď to ona ma faulovala!” 

Zlomená noha, zlá predtucha trénera a dlhá cesta domov po druhom titule 

Po zisku titulu Zuzanú Prekopovú zaregistrovala aj hádzanárska Európa. Prišla dokonca aj zaujímavá ponuka z Dánska, odísť mohla i s rodinou, Šaľa však údajne pýtala na vtedajšie pomery príliš veľa peňazí a tak z prestupu zišlo. Do Dusla sa vrátil kouč Daniš a základnou ambíciou bola pochopiteľne obhajoba titulu. Po jesennej časti sezóny bolo Duslo v tabuľke tesne prvé. “Lenže potom prišiel prípravný turnaj v Dánsku a ja som si tam zlomila nohu. Presne si pamätám, čo mi na to povedal tréner Daniš, keď som mu to z nemocnice telefonicky zvestovala: Čo sa týka titulu, môžeme sa vopchať do r…, a spievať si pri tom Plují lodi do Trijany,” trefne použil kouč názov smutnej piesne, ktorú naspievala i Marta Kubišová. Pre Prekopovú tak bola fuč aj nádej zahrať si na majstrovstvách sveta C-kategórie, odkiaľ sa Slovensko po rozdelení republiky muselo prehrýzať späť medzi najlepších (rovnako ako napríklad aj hokejová reprezentácia). 

Zlá predtucha trénera Daniša sa napokon naplnila. Vo finále Duslo opäť narazilo na Slaviu, prvé dva zápasy v Prahe prehralo, doma dokázalo vyrovnať, no rozhodujúca piata bitka už patrila českému tímu. “Titul je ľahké získať, ale ťažké ho obhájiť, to sa do bodky potvrdilo aj v našom prípade,” podotkla Prekopová. Tá sa počas play-off síce vrátila do zostavy, no po dlhom liečení zlomeniny nedokázala tímu dostatočne pomôcť pri snahe o obhajobu.  

Sezóna 1991/92 však mala opäť zlatý lesk. Šaľu posilnila už vtedy legendárna Mária Ďurišinová i ďalšia reprezentantka Zuzana Pospíšilová, ambície teda museli byť logicky najvyššie. Tím ich potvrdzoval. Vyhral Slovenský aj Československý pohár, s náskokom aj základnú časť ligy a vo finále sa opäť stretol so Slaviou. Doma vyhralo Duslo oba duely, v Prahe síce prehralo tretí zápas, ale po štvrtom už vypukli majstrovské oslavy. “Na zápas a oslavu po ňom si spomínam len hmlisto. Ale pamätám si cestu domov, bola strašne dlhá…” smeje sa aj po rokoch bývalá skvelá spojka. ”Stáli sme doslova pri každej vŕbe, oslavovanie nemalo konca. Je zvláštne, ako človek po úspechu zabudne na všetko zlé – na zranenia, na nedorozumenia, na ťažké tréningy. Každá bolesť pominie, keď sa vyhrá.” 

Po sezóne jej v Šali končila zmluva a rokovania o novej sa neustále posúvali. „Nestihli sa so mnou dohodnúť v čase, keď mi ešte platila zmluva, tak boli nastavené pravidlá. Tak som urobila po svojom a rozhodla som sa prestúpiť. Odišla som do Topoľníkov, kde sa napokon presunul aj tréner Daniš.” V živote skvelej strelkyne nasledovali pestré hádzanárske roky. Po jednej sezóne v Topoľníkoch prijali aj s trénerom ponuku z chorvátskej Puli. Po roku sa Prekopová presunula na jednu sezónu do Záhrebu a odtiaľ do slovinského Mariboru. „Tam som pôsobila aj s kamarátkou Renátou Tarhaiovou. Vydržali sme rok, ale v závere sme už toho mali plné zuby, najmä nekonečného cestovania. Nasledovali dve sezóny v bratislavskej MDŽ-tke, v roku 1998 som odišla do Veselí nad Moravou a tam som sa naháňala ešte ďalšie štyri roky. Už som s tým chcela seknúť, ale Tarhaiová ma ešte prehovorila na pôsobenie v rakúskom Korneuburgu neďaleko Viedne, kde som aj ukončila kariéru.”

   

Hádzaná si ju našla aj na športovom dôchodku, na trénovanie by nemala nervy 

Hádzanárske tenisky Zuzany Prekopovej viseli na klinci už niekoľko rokov, štyridsiatka bola dávno preč, keď sa jej obľúbený šport opäť pripomenul. A veľmi nečakane. V rámci letnej prípravy zavítal na turnaj do Šale aj jej bývalý klub z Moravy. “Chcela som pozdraviť a povzbudiť bývalé spoluhráčky, zašli sme teda s dcérou do haly. Náhoda chcela, že sa Veselí zranilo viacero hráčok naraz, nuž som si zažartovala, že si s nimi zahrám, že kopačky aj dres nájdem. Súhlasili… Na druhý deň som sa teda zjavila v hale aj s výstrojom. Šokovaný šaliansky manažér Laco Kovács sa ma pýta: Prepána, ty čo tu robíš? Nuž mu hovorím: Vo Veselí hľadajú mladé talenty!“ vyťahuje Prekopová ďalšiu z úsmevných historiek. “Už pri rozcvičke so staršími hráčkami nám tréner Lojzo Berec vravel, že máme dokopy 150 rokov… Zvládla som prvý polčas. Z hľadiska ma otravovali a dobre sa na mne zabávali moja dcéra aj Renáta Tarhaiová. Hrozné niečo, keď na vás vlastné decko kričí: Makaj poriadne, neflákaj to, čo to tam predvádzaš? A doma som zas kričala ja, ale od bolesti. Volala som na dcéru, nech ma príde otočiť na gauči, ani to som kvôli strašnej svalovici nezvládla. Vtedy som sa zapovedala, že nikdy viac, že už tieto smiešne pohyby nebudem nikdy v živote robiť ani len v zápase s kamarátkami.“ 

Je veľká škoda, že obrovské skúsenosti Prekopová neodovzdávala ďalej. “Hovorí mi to každý, ale mne trénerstvo nechýbalo. A úprimne: Ani by som na to nemala nervy. Vo Veselí som občas zaskakovala pri tréningoch detí a to ma celkom odradilo. Veď tie decká sa každú chvíľu strkali, štuchali, bili. Je to veľká zodpovednosť, neustále som mala pocit, že sa niečo stane a hneď ste v kriminále…” 

Športovcom sa často stáva, že po skončení kariéry majú problém zaradiť sa do bežného života. Zmizne pravidelná denná náplň, tréningy, cestovanie. Čo priniesli nasledujúce roky po kariére Zuzane Prekopovej? “Hádzaná mi veľa dala, ale aj vzala, keďže dlhé roky všetko v živote, vrátane rodiny, vlastne podriaďujete a prispôsobujete športu. Je to daň za vrcholový šport. Po kariére som si nemohla len tak vyložiť nohy, hádzaná samozrejme nie je taká výnosná ako hokej či futbal, a už vôbec nie v 90-tych rokoch. Ale keďže som taký neposedný typ človeka, vždy som mala nejakú prácu. Predávala som v elektre, bavilo ma to aj v záhradkárskej firme a dnes predávam látky v obchode s metrovým textilom. Som vyučená krajčírka pánskej konfekcie, takže sa v tom vyznám. Dokonca som opäť rozbehla aj šijací stroj, momentálne šijem gate synovcovi a celkovo mám toho toľko, že nestíham.” 

Novú lásku našla v záhrade, namiesto druhého dieťaťa jej manžel kúpil psa… 

Zuzana si našla aj ďalšiu lásku, hoci pred rokmi by sa takej veci iba smiala. “Ešte počas kariéry mi raz volal manžel, že kúpil záhradu. Vravím mu: Načo nám to bude, veď ja nerozoznám mrkvu od petržlenu. Ale postupne sme ju začali zveľaďovať a dnes musím povedať, že by som bez tej záhrady zomrela… Neskutočne si tam psychicky odpočiniem, je to úžasný pokoj. S rastúcim vekom už ubudlo zeleniny a pribudlo kvetov, ale trávim tam v podstate každú voľnú chvíľu. Sme skvelá partia so šiestimi susedmi, spravili sme spoločný plot a užívame si tam celú sezónu.“ 

Aj dcéra Ľubica privoňala k hádzanej, v maminých stopách však napokon nekráčala. “V detstve hovorila všetkým známym, že ona hádzanú hrať nebude, lebo mama má z toho boľavé kolená. Napokon predsa len hrávala a vydržalo jej to po dorast. Potom ju pribrzdili zdravotné problémy, no a keď sa následne zamilovala, bolo po hádzanej… Stala sa z nej svetobežníčka, dnes žije v Nemecku, bude mať 38 rokov a nedávno mi vravela, že tam chce opäť začať hrávať takú “záhumienkovú” súťaž. Keď som na začiatku kariéry odchádzala z Trenčína, moja mama to znášala veľmi ťažko. Musela som jej každý druhý deň telefonovať, volala som to ohlasovacia povinnosť, občas to bolo aj otravné. A vidíte, dnes žiadam aj ja to isté od mojej dcéry, je to asi dedičné. Inak, pôvodne som plánovala aj druhé dieťa, ale manžel mi namiesto toho kúpil psa…” 

Prekopová dodnes udržiava kontakty s viacerými bývalými spoluhráčkami. “S Marcelou Fečovou sme v kontakte v podstate denne, máme vedľa seba aj záhrady. Volávam si aj s Tarhaiovou, Sabadošovou, Kováčovou či s babami z Partizánskeho. A nesmiem zabudnúť na Irenu Horváthovú, je to naša kmotra,” vypočítava. Tu a tam si s bývalými kolegyňami zájdu aj na nejaký zápas. „Veru sme si občas aj hovorili, že ak by sme sa hneď prezliekli do dresov, tak tie dnešné dievčatá ubeháme…” dodala odľahčene. Počas kariéry si robila aj kroniku, občas do nej nazrie i dnes. “A už mi aj pomohla pri spore. Raz ma o čomsi presviedčali bývalé spoluhráčky, tuším aký tréner nás kedysi viedol. Kronika dala zapravdu mne, vyhrala som basu šampanského.” 

A čo by Zuzana Prekopová zaželala hádzanárskej rodine v novom roku? “Možno vás prekvapím, ale ani zdravie, ani šťastie. Aj na Titanicu boli všetci zdraví a bolo im to prd platné… Všetkým teda úprimne želám, aby bol pre nich rok 2021 jednoducho lepší než ten predošlý. A ešte akési vnútorné šťastie a spokojnosť – keď to máte, nechýba vám naozaj nič.”

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Zuzany Prekopovej

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022