Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Hovory v električke

Ako je už niekoľko dní známe, po krátkej chorobe nás opustil jeden z prvých členov Siene slávy slovenskej hádzanej, úspešný tréner, pedagóg a presvedčivý mentor Lacko Šesták. Predebatovali sme spolu hodiny a mohli sme začať na úplne iné a spoločensky oveľa aktuálnejšie a možno aj dôležitejšie témy, vždy sme skončili pri hádzanej. O tom, kto Laco bol a čo v hádzanej dokázal, písali fundované, smutné nekrológy. Vyžarovala z neho dôstojnosť a rešpekt. Jeho prípadní oponenti museli rátať nielen so súperom, ktorý je teoreticky aj prakticky veľmi dobre podkutý, ale aj s mentálne silnou osobnosťou, čo dokáže každé psychické vypätie zakryť úsmevom pokrového hráča. Argumentoval silou neodškriepiteľných faktov a váhu argumentov zvyšoval presvedčivosťou a logickou stavbou svojej argumentácie. Nikdy som ho nepočul niekomu skočiť do reči, čo sa určite o mne, Ferovi Bakovi, Ferovi Šulcovi, Lacovi Grossovi, Mirovi Jursíkovi, Bubovi Ambrušovi, Ferovi Kuštorovi, Cyrilovi Cichému, „Cigym“ Oroszovi, či ďalších zápalistých hádzanárskych diskutéroch nedá povedať. Nezvyšoval hlas a melodická kadencia jeho rozprávania poslucháčov upokojovala a presviedčala. Pamätám sa, ako sa raz jeden manželský pár dôchodcov tak započúval do našej debaty v električke, že prepásli svoju zastávku, na ktorej chceli vystupovať. My sme sa v električke stretávali veľmi často. Ja som išiel z Dúbravky, Laco nastupoval pri Brestovke a neomylne zamieril hneď ku mne. Často sa stávalo, že v Karlovej Vsi, na Segnerovej, pristúpil k nám Ivan Hrdlička a k slovu sa tak dostali aj futbalové témy. Párkrát sme po dohode mali spoločnú cestu na kávu do filmového klubu, kde sme sa stretávali aj s ďalšími futbalovými internacionálmi Tonkom Urbanom, Jankom Medviďom, či s „Paličkom“ Molnárom.

Pamätám sa, že keď bol Laco šéftrénerom v Červenej hviezde, neobsedel na tribúne na jednom mieste. Podľa vývoja skóre ho to zakaždým ťahalo bližšie alebo ďalej od lavičky a len ťažko v sebe dusil strategické rady pre aktuálneho trénera, ktorý práve dirigoval mužstvo z lavičky. Raz hrala „Červenka“ proti Kopřivnici. Trénerom bol Zolo Végh, ktorý mal predtým skúsenosti len s dorastencami. Vedenie sa ale nebálo zveriť mu „áčko“, kde hralo mnoho jeho odchovancov. Laco najprv sedel vysoko na tribúne, potom asi o štyri rady v hale na Pasienkoch nižšie. Postupne sa „prebojoval“ až do prvého radu a nešetril pokynmi čo má Zolo robiť. Keď domáci postupne znovu mali zápas pod kontrolou, Laco sedel asi v piatom rade. Vynervovaný Zolo po zápase vonku dávil, ale s odstupom času Lacovu pomoc toleroval a uznal, že starší a oveľa skúsenejší kolega to z tribúny môže často vidieť plastickejšie. Aj keď v zápale boja to nie každý tréner znesie a dokáže to v správnom kontexte v koučingu implantovať…

Bratislava a Prešov, to boli pre rodeného Michalovčana dve naše mestá, kde sa realizoval a kde získal majstrovské tituly. V Bratislave študoval a hrával za Sláviu, pod vedením profesora Rovného. Po sedemnástich rokoch v Prešove, kde ako prvý slovenský tréner získal po piatich druhých a troch tretích miestach československý majstrovský titul, sa do Bratislavy vrátil. A to vo veľkom štýle. Hneď po svojom príchode získal v sezóne 1972/73 postupne Slovenský pohár, v dramatickom finále v Martine po predĺžení s pražskou Duklou aj Československý pohár a napokon i prvý  majstrovský titul pre Červenú hviezdu. Mal na čo spomínať, nielen v električke.

Česť tvojej pamiatke, Lacko!

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: olympic.sk (Ladislav Šesták v tíme olympijských strieborných medailistov z Mníchova 1972)

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Trénerské rošády

Obľúbený interpret „protest songov,“ ktoré si aj sám skladal, Karel Kryl, raz povedal: „Nie je nič horšieho, ako keď hlupák dostane myšlienku, o ktorej nepochybuje.“  Jeden spasiteľ sa rozhodol, že nás všetkých zachráni, aj keby sme pritom mali všetci zomrieť. Keby bol vzdelaný vedel by, že pod pojmom zdravie sa neskrýva len telesná schránka človeka. Preto, aby sa človek mohol naozaj cítiť zdravý, musí byť aj jeho psychika a mentálny stav v poriadku. Udržiavanie chaosu, paniky a strachu oslabuje imunitný systém a efekt mnohých opatrení proti pandémii je tak presne opačný.          Hádzaná napriek všetkému žije aj v tomto „náhubkovom“ čase. Úroveň jednotlivých stretnutí je viac alebo menej ovplyvnená pandémiou. Nie všade (a v podmienkach na Slovensku dupľom) majú toľko hráčov, aby pri nutnom karanténnom výpadku rovnocenne nahradili chýbajúcu kvalitu. Aj v zápasoch Ligy majstrov často počuť  sťažnosti komentátorov na ich úroveň, prípadne na množstvo technických chýb. A bez divákov to nikdy nebude ono. Aj hádzaná sa hrá pre ľudí. Atmosféra na zápasoch skrátka nie je a to v mnohých prípadoch priamo ovplyvňuje aj výkony na ihrisku. Všimli sme si aj zaujímavé trénerské výmeny, či záskoky.

Ako kolaterálny efekt pandemických opatrení sa javí historický zápis Miloša Puteru, ktorý ako len druhý Slovák v histórii, koučoval mužstvo v prvej hádzanárskej mužskej bundeslige. Skvelý brankár a 44-násobný slovenský reprezentant, ktorý po skončení aktívnej činnosti pôsobí ako tréner brankárov a prvý asistent hlavného kouča Lipska Andrého Habera bol prvou voľbou vedenia, keď Haber musel pred zápasom v Stuttgarte povinne do karantény. Pred ním v mužskej bundeslige v roli kouča pôsobil zo Slovákov len Peter Dávid. Ten sa pre zmenu po prehre Michaloviec v Dunajskej Strede musel z lavičky Iuventy porúčať. Včera družstvo proti Šali viedol športový riaditeľ Ján Beňadik a vyše dvoch tretín zápasu sa majster triasol o výsledok. Ja som videl iba druhý polčas tohto pre oba celky dôležitého, trochu nervózneho stretnutia. Je zaujímavé, že Petrovi  Dávidovi v úlohe trénera na Slovensku nevyšlo ani jedno angažmán podľa jeho predstáv. Ani pri mužoch Prešova, ani pri ženách Iuventy a do tretice ani s mužskou reprezentáciou. A v digitálnej dobe si človek môže urobiť približný obraz o tom, koho jeho odchod potešil, koho úprimne zarmútil a komu je to srdečne jedno. Vidíte to podľa konkrétnych mien hráčok alebo ich blízkych rodinných príslušníkov medzi „lajkami“ či naopak medzi plačúcimi smajlíkmi…

Trénerské výmeny patria k životu nás, kočujúcich bláznov, ktorí sme tomuto džobu venovali celý svoj život. Neraz na úkor svojej rodiny, alebo svojho zdravia. Niekedy je to súhra viacerých nepriaznivých okolností (zranenia kľúčových hráčov, zmenené pomery v klube, ekonomická situácia), niekedy je to kumulácia vlastných chýb či nezvládnutý konflikt, inokedy vyhorenie, alebo jednoducho len objektívna potreba dať družstvu nový impulz. Lebo vždy je oveľa jednoduchšie vymeniť jedného trénera ako šestnásť hráčov. Dnes, v čase globalizácie, keď sa globalizujú aj tréningové postupy, koučuje sa anglicky a marketing získava jasnú prevahu nad metodikou, volia mnohí cestu ľahšieho odporu a chcú byť za každú cenu „in.“ Je to škoda, lebo módne trendy nás často oberajú o originalitu vlastného prístupu a našej tradičnej tvorivosti. Stále budem tvrdiť, že tréner má hovoriť rečou svojich zverencov, stáť za nimi v dobrom i zlom a nebáť sa ísť proti hlavnému prúdu. Ako dôchodca si to môžem dovoliť.

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: iuventa-zhk.sk / Peter Brendza

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Včielka Jana

Tento titulok som v súvislosti s Jankou Stašovou nevymyslel ja. Pred tridsiatimitromi rokmi ho nad svoj celostranový článok „posadil“ skvelý novinár Karol Ježík, veľký priaznivec hádzanej (najmä tej ženskej) a dobrý priateľ. Ako je už známe, na sklonku uplynulého týždňa sa jedna z najväčších osobností slovenskej hádzanej dožila svojho okrúhleho životného jubilea.

Počas štyridsiatichtroch sezón na trénerskej lavičke som mal tú česť i potešenie viesť množstvo šikovných stredných spojok. Len tak námatkovo – Pospíšilová, Horalová, Lépesová, Lapinová, Gombošová, Jevčáková, Reincke, Berila, Gaburová, Bednářová, Porubská, Kočí, Hummelová, Neubauerová, Čičkaňová, Varjassiová, Vysloužilová, Příhodová, Pekařová, Rácková, Orbánová, Jonášová, (nech mi odpustia tie, na ktoré som si v rýchlosti nespomenul). Nad všetkými ale trôni trojica úplne najúspešnejších – sú to majsterka sveta Franziska Heinz, vicemajsterka sveta Jana Stašová a skvelá Petra Beňušková, víťazka Chalenge Cupu a viacnásobná majsterka Čiech i Slovenska. Zakiaľčo Franziska bola odjakživa všetkými rešpektovaná jasná šéfka, obe Slovenky pôsobili v súkromí skôr introvertným dojmom. Niekoho by to mohlo zvádzať k istým pochybnostiam o prejavení vodcovských schopností. Opak je však pravdou. Lebo keď je družstvo zostavené z kvalitných hráčok, veľa rečí netreba. A keď už dosiahne určitý stupeň zohratosti, verbálnu komunikáciu takmer úplne nahradí reč tela. Čo sa má hrať je vecou stanovenej taktiky a pokynov trénera. Ako sa to má hrať, to už je v kompetencii kreatívnych hádzanárskych múz, ich prevídavosti, citu pre tajming, zmyslu pre „čítanie“ a riadenie hry i rýchlosť rozhodovacích procesov. Spoluhráčka vie, kedy začať s vlastným pohybom a kde ju prihrávka od režisérky neomylne nájde. Janka Stašová, alebo „Bufka“, ako ju pomenovala celoživotná najlepšia kamarátka i spoluhráčka Maja Ďurišinová, je prototypom tímového hráča. Úspech tímu vždy stál nad jej osobným úspechom. Nikdy sa nedrala do popredia, vyznačovala sa obrovskou pracovitosťou, skromnosťou a empatiou k problémom iných. Nebola takým talentom „príroďákom“ ako Maja, ktorá by dozaista urobila veľkú kariéru i v basketbale alebo v tenise. Všetko si tvrdo vydrela, v tréningovom procese znášala bez reptania veľké dávky. Nikomu nič nezávidela, aj keď verejnosť často prejavovala väčšiu priazeň jej najlepšej kamarátke. O Maji zvykla vravievať “Ona nikdy nič nezabalí, do poslednej chvíle bojuje o víťazstvo a stále hecuje aj ostatných. A ešte je aj veštica. Keď ja niečo predpoviem, nikdy sa to nesplní, ale keď to povie Maja, vždy sa to stane!“  Tieto najlepšie kamarátky boli súčasťou skvelého kolektívu bratislavského Štartu, ktorý sa pod mojím vedením prebojoval až do finále Pohára EHF (vtedy ešte IHF) v máji  1987, keď pol roka predtým (v decembri 1986) boli súčasťou výborného kolektívu reprezentácie ČSSR, ktorý sa pod vedením Jirku Zerzáňa prebojoval až do finále MS v Holandsku. Janka tam z celkového času siedmych zápasov, 420 minút, odohrala až 408. Tých dvanásť, ktoré presedela na lavičke, ju nestiahol Jirka z pľacu, ale to bol čas šiestich dvojminútových vylúčení! Na dnešné pomery a vývoj hádzanej čosi naprosto nevídané…

Po skončení hráčskej kariéry pri hádzanej zostala ako funkcionárka a neskôr delegát na zápasoch. Aj tu robila dobré meno sebe i Slovensku. Charakterizuje ju usilovnosť včiel a nádherná vôňa človečiny. Pevné zdravie a veľa šťastia, Janka!

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Archív TK

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Pandémia mnohé relativizuje

Tak sme si vystáli dlhý rad na „vstupenku ku slobode“, ako testy s pátosom sebe vlastným označil pán premiér. Chlapík, čo svoj magisterský titul získal podvodom, vynadá lekárom do bludárov a univerzitných profesorov „vyškolí“ z príbalového letáčika…

Ale buďme féroví a spravodliví – aj v krajinách civilizovanejších ako Slovensko, kompetentní pri korone tápu a väčšinu opatrení prijímajú systémom pokus – omyl.    A to prosím aj tam, kde majú zdravotníctvo na špičkovej úrovni!

Za týchto okolností musí byť aj hádzaná statočná a svoju životaschopnosť často musí dokazovať ako to steblo trávy, čo napokon donútilo aj betón prasknúť a cez malilinkú štrbinku sa prestrčilo za svetlom. Tešili sme sa na zápasy mužskej reprezentácie so svetovou špičkou – Chorvátmi a Španielmi. Vedenie zväzu robilo všetko preto, aby sa tieto stretnutia uskutočnili. V ústrety nám vyšla aj exekutíva na čele s ministerstvom školstva, pomôcť chceli aj maďarskí priatelia, ale opatrenia proti pandémii napokon všetky plány zrušili. Bez hádzanej ale priaznivci celkom nezostali. Hneď z kraja týždňa sme v zápase Gudme – Bitola videli takmer plnú halu ľudí bez rúšok. Bolo to v súčasnej dobe ako science fiction. V Škandinávii to riešili takto a po premorení im nebezpečné čísla znovu klesajú. Dva zápasy výbornej úrovne poskytli súboje Ligy majstrov Kiel – Veszprém a Barca – Aalborg (v Barcelone bez divákov). Hádzaná sa v nich prezentovala z tej najkrajšej stránky a pre nezainteresovaných, ktorí si na ňu náhodou prepli televízny kanál, to bola jej najlepšia reklama. Bez divákov sa hralo aj v Bundeslige a bolo vidno, ako družstvá reagovali na neúčasť dôležitých hráčov vo svojom, či v mužstve súpera. Balingen, ktorý ešte nezískal bod, uhral u favorita z Rhein-Neckar Loewen vyrovnaný prvý polčas, ale v druhom to už boli – ako vravia Nemci – klare Verhältnisse…

Dve dohrávky najvyššej súťaže sa hrali aj u nás. Korunný princ z Považskej Bystrice hostil Šaľu a vzhľadom na súčasnú situáciu a na naše pomery to bol dobrý zápas. Domáci boli nakoniec radi, že v závere uhájili tesné víťazstvo. Tréner hostí Michal Lukačín, ktorý je síce ešte vekom mladý, ale už patrí medzi našich najostrieľanejších a rozhodne aj najprogresívnejších trénerov, svoje mladé družstvo pochválil najmä za to, ako vedelo v druhom polčase otočiť zlý vývoj stretnutia. Lukačínovi chlapci pôsobili v určitých fázach zápasu aj kondične lepšie ako domáci, ktorých Šaľa vskutku dobre preverila.  V druhom zápase v Partizánskom, kde majú Topoľčanci dočasne domáce prostredie, tiež vyhral papierový favorit, ŠKP Bratislava. Jeho starší tréner Ľubomír Orosz sa síce v predzápasovom rozhovore na webe SZH označeniu favorita bránil, čo v súčasnej dobe, keď pred predzápasovými testami ešte neviete, koľko hráčov vám bude chýbať, má svoju logiku. V úvode hrali obe mužstvá opatrne, prvý gól vsietil Birdahič z ľavej spojky až na konci štvrtej minúty. Potom však bratislavský celok palubovku ovládol a až dokonca udával tón zápasu. Svoje ciele – baviť sa hádzanou a dať príležitosť mladým – splnil, keď sa na dosiahnutých góloch podieľalo až desať hráčov.

Schopnosť krízového manažmentu patrí do povinnej výbavy každého trénera. Dnes, keď žiadne družstvo nemôže spolu trénovať, keď môžete každý deň niekoho stratiť, keď neviete, ako dlho ešte váš klub (ale aj konkrétni ľudia) krízovú situáciu finančne ustojí, je čas kreatívnych, pružne reagujúcich borcov. Preč sú časy trénerov, o ktorých  české porekadlo hovorí: “Dejte mi lidi a já to udělám.“ Pandémia mnohé relativizuje.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Barbora Martikánová

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Na Slovensku (zatiaľ) bez hádzanej

„Upokojte sa, priateľu, vy ste v poriadku. To len informácie sú šialené“ – chlácholí psychiater pacienta v kreslenom vtipe Vláďu Jiránka. A pôvabná Jana Kirschner  spieva: „Nič už nie je také, aké bolo predtým.“ Nedávno som sa zobudil spotený zo sna. Snívalo sa mi, že sledujem MS v atletike. Akýsi chlapík tam skočil skoro deväť metrov do diaľky, ale titul majstra sveta mu nepriznali, lebo vraj ten dostane koalícia, od desiateho v poradí po päťdesiateho. Spolu skočili dovedna tristo metrov a tak sú majstrami sveta oni! Našťastie, takéto idiotské pravidlá platia len v politike, v športe (zatiaľ) chválabohu nie…

Ale aj šport musí rešpektovať aktuálnu spoločenskú situáciu. Vonku zúri korona a jej pokútna „haloweenová“ stopa. Vládne tlačovky čoraz viac pripomínajú kastingy pre najnovší film Quentina Tarantina (slávny režisér by tu dozaista našiel plno vhodných bizarných typov, skutočných veľmajstrov hystérie). Pôvodne som dnes už chcel písať o víkendových zápasoch, ale tie boli zo známych dôvodov zrušené. Život ide ďalej a s ním aj hádzaná, ale len tam, kde venujú adekvátnu pozornosť všetkým chorobám, nielen tej jedinej. Napríklad v Nemecku, kde otvorene hovoria, že všetky opatrenia, ktoré sa pandémie týkajú, nevychádzajú z počtov aktuálne infikovaných, ale len z počtu vážne chorých, prípadne zomrelých. Kvôli objektivite tu treba dodať, že Nemci si taký postup môžu dovoliť, lebo ich zdravotníctvo nie je vytunelované ako to naše… Bundesliga beží ďalej, aj keď v desaťtisícových halách spočiatku sedela len jedna štvrtina z celkovej kapacity. Diváci boli disciplinovaní, sedeli v odstupoch podľa pokynov usporiadateľov a s rúškami. No len do včera! Nedeľné, aj televízne zápasy Wetzlar – Melsungen a Erlangen – Rhein-Neckar Loewen sa už hrali bez divákov. V priebehu uplynulého týždňa som videl sedem hádzanárskych zápasov z Nemecka, Maďarska, Francúzska a Bieloruska. Sledoval som boje v Európskej lige mužov, Lige majstrov žien a bundeslige. Takmer  všade to bolo aj s divákmi, napriek tomu, že pandemické ukazovatele sú tam porovnateľné s tými našimi. V Breste bol súperom Meškova Szeged. Zápasy Szegedu rád sledujem najmä preto, že v tomto mužstve hrá môj obľúbený, kreatívny bavič Dejan Bombač. A už niekoľko týždňov aj náš Martin Stráňovský. Aj keď v Breste dostal slovenský hráč len pár minútový priestor. Je tu ale nový a káder je nabitý hviezdami. Držme Martinovi palce, aby sa postupne čoraz viac presadzoval! Szeged napokon doplatil na hluchých desať minút po obrátke a prehral.

Osobitnú zmienku si zaslúži súboj nášho majstra, Tatrana Prešov, s francúzskym Nimes. Asi nejestvuje presvedčivejší dôkaz o tom, že šport sa nedá len tak „vypnúť“ lusknutím prstov, alebo nejakým vypínačom a potom len tak znovu zapnúť. Tí, čo vari pred mesiacom videli v akcii vynovený káder Tatrana, ktorý zaujal rýchlou a technickou hrou, nevychádzali z údivu nad naivnou a ťarbavou hrou nášho majstra. Niektorí hráči prekvapili v negatívnom slova zmysle aj sami seba. Rábek vravel, že po 14-dňovej karanténe mu nohy išli aj tam, kde nechcel. Nielen zákerný vírus, ale aj pravdivosť fenoménu oneskorenej transformácie novozískaných kvalít z tréningu,  nabáda k veľkej trpezlivosti. Smola prenasleduje Tatran aj naďalej. Kvôli čerstvým prípadom nákazy v družstve zajtra v Lisabone na svoj ďalší zápas nenastúpi.

Slovenskú stopu mal aj súboj žien budapeštianskeho Ferencvárosu s Krim Mercator Ľubľana. Hoci nie priamo na ihrisku. Od stolíka dbala na férovosť Zuzana  Fulleová. Všimol som si dvoch divákov bez rúška. Dúfam, že Zuzka sa vrátila domov zdravá…

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Viktor Zamborský

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Skúsme šíriť pozitívne emócie

Nebohý Jan Werich zvykol vravievať, že keď sa hádate s hlupákom viac ako tri minúty, tak to už
sa vlastne hádajú dvaja hlupáci (samozrejme, že Werich použil v slovenčine nespisovné slovo
blbci – v tomto kontexte by sa určite vynímalo krajšie). Stalo sa mi to nedávno, bezprostredne
po skončení dorasteneckého zápasu, keď som sa, vynervovaný, chcel ísť trochu vyvetrať. Z
ničoho nič na mňa verbálne zaútočil otecko jednej z hráčok, nespokojný, že som ju vystriedal.
Keďže som starší ako môj oponent a v téme rozhovoru určite erudovanejší a zbehlejší, mal som
to byť úplne jednoznačne ja, kto zostane nad vecou a zachová istú úroveň. Negustióznej hádke
sa dalo určite predísť taktickým ústupom, prípadne vtipnou poznámkou a empatickým,
zmierlivým tónom. S odstupom času a bez emócií som teda situáciu vyhodnotil ako zbytočnú
hádku dvoch hlupákov, z ktorých som tým väčším zostal v mojich očiach ja. Bol som z toho
smutný, veď koho by tešilo, že sa zachoval ako nejaký kretén…

Žijeme trochu zvláštnu dobu. Pravdu nemajú tí, ktorí racionálne a vecne argumentujú, ale tí,
ktorí hlasnejšie kričia. Demokraciu si mnohí vysvetľujú ako anarchiu, akože ktokoľvek môže
čokoľvek. V hysterickom babylonskom huriavku vôbec nezaškodí, keď človek o sebe a o svojich
pravdách zdravo zapochybuje. Pomáha to duševnej hygiene, najmä keď (nielen) človeku, ktorý
sa dostáva do seniorského veku hrozí, že zostane zacyklený vo svojich nemenných postojoch a
dogmách.

Keď o sebe zdravo zapochybuje starší vzdelaný človek, to nie je nič neobvyklé. Žiaľ, táto
schopnosť nám chýba u ľudí, ktorí sa nepochopiteľným riadením osudu ocitli vo vysokých
riadiacich funkciách a navyše v čase pandémie zákerného vírusu. Títo borci sú presvedčení o
svojej výnimočnosti a neomylnosti. Vlastne by sme pokojne mohli exhibicionistov nechať
exhibovať a tárajov nechať tárať. Keby takým drakonickým spôsobom neovplyvňovali naše
bezprostredné osudy. Preto sa aj my, športovci, pri všetkom rešpekte k potrebe istých opatrení
proti pandémii koronavírusu, legitímne a oprávnene ozývame proti nariadeniam, ktoré sú v
rozpore so zdravým rozumom i s Listinou ľudských práv. S vírusom, ktorý zatiaľ nemá vyššiu
úmrtnosť než chrípka a zomiera naň toľko ľudí ako pri autonehodách, sa musíme naučiť žiť.
Musíme pred ním chrániť najohrozenejšie skupiny obyvateľstva, ale bez toho, aby sme
existenčne ohrozili celý náš národ. Šírenie masovej paniky a hystérie z najvyšších miest naozaj
nikomu nepomôže. Naopak, zo strachu pred koronou zomierajú ľudia, ktorým sa pre tieto
opatrenia nedostáva potrebnej starostlivosti a onedlho budú niektorí zomierať aj od hladu.
Hysterický babylonský huriavk akoby niekomu vyhovoval. Najviac zrejme tým, ktorí v jeho tieni
už spriadajú svoje úchylné plány, v duchu „po nás potopa.“

Čo v tejto situácii môžeme urobiť my všetci, ktorí milujeme hádzanú a prežili sme s ňou celý
život? Musíme byť trpezliví a uvedomiť si, že všetko je len do času. Ani ten vírus, ani iná
„hnusoba“ tu nebude večne. Ani nevzdelaní amatéri nás nebudú strašiť do smrti. Aj keď sme
dnes vinou poľutovaniahodných okolností prinútení žiť mimo našej komfortnej zóny,
zachovajme si ľudskú dôstojnosť a keď sa to len trochu dá, šírme radšej pozitívne emócie.
Bavme sa, v rámci možností, naším športom so zápalom a vervou aj naďalej a verme, že hlas
zdravého rozumu napokon hysterický huriavk prekričí. Ako tomu býva spravidla vždy vtedy,
keď každá umelo nafúknutá bublina s veľkým rachotom spľasne.

Autor: Tomáš Kuťka

Foto: Radovan Stoklasa

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku je späť! Každý pondelok na slovakhandball.sk

Po jeden a polročnej prestávke sa na náš web vracia rubrika „Medzi sedmičkami Tomáša
Kuťku“, v ktorej jeden z našich najskúsenejších a najúspešnejších trénerov glosuje
aktuálne dianie v hádzanej nielen v kontexte našich čias, ale i občasnými spomienkami na
udalosti z minulosti a spomienkami na ľudí, ktorí už medzi nami nie sú. V novom šate
budú články trochu kratšie a väčšinou sa budú vracať k aktuálnym udalostiam uplynulého
víkendu. Veríme, že vás Kuťkove pondelkové glosy zaujmú a prajeme vám príjemné
čítanie.

Foto: ŠKP Bratislava

Medzi sedmičkami: Joachim Deckarm – chlap, ktorého nič nezlomilo

Nikdy nezabudnem na ten deň – 23.marca 1979. Bol som vtedy na turnaji v Maďarsku so Štartom Bratislava a bývali sme v budapeštianskom hoteli Béke. Ako sa ukázalo, boli tam ubytovaní aj hádzanárski novinári z Nemecka, ktorí sledovali pohárové stretnutie Bányász Tatabánya – VfL Gummersbach, vari necelých päťdesiat kilometrov od Budapešti. My sme boli pozvaní do baru spomínaného hotela na vystúpenie neoficiálneho majstra sveta v hre na cimbale. Bol to skvelý cigánsky muzikant, pôvodom z Rumunska a volal sa Tony Iordanescu. Boli sme uchvátení jeho brilantnou technikou a strhujúcim prejavom. Práve keď hral Chačaturjanov „Šabľový tanec“ so štyrmi paličkami vo dvoch rukách a ohromené publikum ani nedýchalo, s hrmotom sa otvorili barové dvere a nimi sa dnu vrútili, či skôr vpadli nešťastní hromžiaci a plačúci nemeckí novinári. Bolo samozrejme po koncerte, ale keď sa cimbalový virtuóz dozvedel, čo sa stalo, aj on prejavil Nemcom svoju sústrasť. Vysvitlo, že na pohárovom stretnutí prišlo k veľkému nešťastiu. V nezavinenom súboji o loptu sa hlavami zrazili János Panovics a vtedajší najlepší svetový hádzanár, čerstvý majster sveta z roku 1978 Joachim Deckarm. Po strete hlavou s Panovicsom spadol Deckarm nešťastne hlavou na hraciu plochu, ktorá vtedy bola len tenkou vrstvou z umelej hmoty zakrytý betón a zostal v bezvedomí. Jeho spoluhráči s masérmi a lekármi ho vyniesli do sanitky a potom museli dohrať zápas bez neho, s myšlienkami na jeho zdravie a na jeho ďalší stav. Keď sa po zápase dozvedeli, že Jo – ako Deckarma volali – upadol do kómy, z ktorej sa neprebral, všetci si v šatni posadali do kruhu, objali sa okolo ramien a všetci títo tvrdí chlapi plakali ako malé deti.

Jo Deckarm bol v kóme celých 131 dní! Posielali ho od jedného špecialistu k druhému, ale jeho matka nikdy nestrácala nádej, že syn otvorí oči a pozrie sa na ňu. Kamaráti a spoluhráči nenechali nikoho riešiť problémy, kto náročnú liečbu zaplatí a koľko to bude stáť. Za celé dlhé roky nestrácala spolupatričnosť a solidarita spoluhráčov, majstrov sveta i ďalších oddielových súputníkov na svojej sile. Keď sa tento skvelý hráč po ťažkom zranení lebky a následného porušenia mozgu po 131 dňoch z kómy prebral, musel sa postupne všetko učiť odznova – chodiť, hovoriť, jesť. A neskôr aj písať a počítať (pôvodne študoval matematiku). S ďalším postupným zlepšovaním zdravotného stavu si trúfol na zvládnutie počítača a dnes, hoci ešte stále ťažko rozpráva, dokonca znovu hrá svoj obľúbený šach a poráža v ňom aj zdatných šachistov. Jeho najväčší kamarát a spoluhráč z tímu majstrov sveta Heiner Brand, neskôr reprezentačný tréner o Deckarmovej húževnatosti a vytrvalosti v boji s osudom hovorí: “Neviem, či by som niekedy dokázal to, čo Jo. Má svoje heslo – chcem, môžem, musím – a s ním si dáva do tela stále viac. Moji hráči v reprezentácii ho nikdy nevideli na vlastné oči hrať, ale vždy keď trebalo niečo pre neho zabezpečiť, každý jeden bol  aj o polnoci k dispozícii. Jo je žijúca legenda a príklad nezlomnosti ducha.“

Jo Deckarm, štyridsať rokov po svojom úraze, vo veku 65 rokov, každý týždeň absolvuje štyri tréningy v posilňovni a ďalšie dva plavecké. Na množstve  benefičných akcií absolvuje aj iné pohybové aktivity ako tandemová cyklistika alebo dokonca tandemový zoskok padákom. Na jeseň vymenil dom Parität v rodnom Saarbrückene, kde pobýval od roku 2002, za Evanjelické centrum v Gummersbachu, kde počas svojej aktívnej činnosti tento 104-násobný nemecký reprezentant hrával. Tu má celodennú všestrannú starostlivosť a jeho brat Herbert je jeho zákonitý opatrovateľ. V roku 2013 obdržal Jo Deckarm vysoké vyznamenanie HALL OF FAME za šport a neskôr mu s pomocou jeho priateľov vyšla aj kniha Teamgeist, zwei Leben des Joachim Deckarm. Aktivita  prispievateľov na vydanie knihy postihla všetky generácie. Napríklad majster sveta z roku 2007, odchovanec nebohého slovenského trénera Ferka Fabiana Dominik Klein usporiadal vo svojom materskom klube Tuspo Obernburg veľkú benefičnú akciu s predávaním dresov s podobizňou Jo Deckarma a celý výťažok išiel na vydanie knihy. Jo Deckarm sa teší neustálej pozornosti množstva dobrých priateľov, fanúšikov i mladých adeptov hádzanej. Stále sa okolo neho niečo deje a on napriek doživotnému postihnutiu vedie aktívny a činorodý život a na otázku, čo by si ešte prial odpovedá – zdravie! A po chvíli dodáva: “Prial by som súčasnej nemeckej reprezentácii titul majstrov sveta, aby sa tak z tohto titulu tešili tri generácie hráčov.“ A potom povie človek, ktorý väčšinu svojho života prežil v rôznych sanatóriách a na vozíčku onú čarovnú vetu: “Myslím, že som prežil pekný a zaujímavý život.“ Úžasné. Jeho ohromného ducha mu dnes môžu závidieť aj oveľa mladší a oveľa zdravší ľudia. Namiesto nariekania.

A na koniec pripomínania 40.výročia zranenia Joachima Deckarma v Tatabányi ešte malá spomienka. Pri príležitosti 20. výročia tejto smutnej udalosti ma v Nemecku na jednej tlačovke oslovil novinár: “Pamätáš sa na mňa?“ Bol mi veľmi povedomý, aj keď už mal redšie a sivejšie vlasy. Bol to jeden z plačúcich novinárov z hotela Béke. Objali sme sa ako rodní bratia. Aj keď nás vtedy spojila mimoriadne smutná udalosť. Ale jej hlavný hrdina dnes nie je smutný. Je oveľa silnejší ako my všetci.

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: handball-world.news, zdf.de, tagesspiegel.de

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Medzi sedmičkami – Vnímať súvislosti a rešpektovať realitu

Zvykli sme si, že dávno nepatríme medzi hádzanárske veľmoci. Líšime sa od nich  predovšetkým malou členskou základňou, veľkosťou finančného objemu, ktorý sa v hádzanej otáča, katastrofálnou infraštruktúrou, keď tempo krutej likvidácie športových objektov je stále rýchlejšie ako ich budovanie a v neposlednom rade aj liknavým riešením problémov kolektívnych športov v celoštátnom meradle. Zákon o športe stále nespĺňa požiadavky na moderný, dynamický legislatívny rámec, ktorý by problémy obzvlášť malých klubov riešil k spokojnosti všetkých a tam, kde nájdu ochotného sponzora (v súčasných legislatívnych podmienkach vari skôr blázna), sa počiatočný efekt konjunktúry rúca na bariérach slovenskej závisti, nášho národného fenoménu. Najnovším potvrdením tejto tendencie je aj súčasný vývoj situácie v našom jedinom „svetovom“ klube, Tatrane Prešov, ktorého majiteľ Miloslav Chmeliar z pocitu frustrácie seriózne uvažuje, že svoj vplyv v klube marginalizuje a ak tak urobí, úmerne k tomu sa zníži, alebo úplne zastaví, aj finančná podpora z jeho strany. Aký by to malo dopad na slovenskú mužskú hádzanú, o tom radšej vari ani nehovorme. Máme aj iné neduhy.

Začnime tréningovým procesom. Jeho základnú filozofiu netradične definoval futbalový expert Laco Borbély v diele „Trilógia pressingu,“ do ktorého som mu spolu s ďalšími odborníkmi prispel skromnou kapitolou. Citujem: “Hoci ani filozofi často nedokážu odpovedať na otázku, čo bolo prvé, vajce alebo sliepka, trénerovi musí byť jasná priorita toho, čo sa deje v zápase a od toho sa odvíja celý obsah tréningu a  prípravy vôbec. Zápas je zdrojom tréningového procesu! Vo filozofii kopírovania zápasu sa pokúšame o také usporiadanie tréningových podmienok, ktoré na princípe modelovania herných situácií v kontexte tréningu umožnia jeho priblíženie zápasovým situáciám, nielen z hľadiska priestorového usporiadania, ale aj z potreby navodenia emocionálnej rezonancie, typickej pre zápasové podmienky.“ Borbély doporučuje vychádzať zo zápasu a transferom z tréningového procesu sa do zápasu aj vracať. Ide teda o akýsi dvojitý transfer. Toto môžeme transformovať aj do hádzanej(samozrejme s inými špecifickými prostriedkami i štýlom – pozn. T.K.), pričom ale treba zdôrazniť, že sa tu jedná o tréningový proces dospelých jedincov, alebo presnejšie – hotových hráčov. Tréningový proces mládeže je osobitý v tom, že jeho prvotný zmysel a cieľ je – výchova hráča a jeho kontinuálna adaptácia na nároky vrcholového športu v kategórii dospelých. Lapidárne povedané – najprv si musíme „urobiť“ hráča a potom sa môžeme baviť o stratégii alebo taktike. Už vo svojich predošlých glosách som hovoril o tom, že po odchode výrazných metodických „mozgov“ z našej proveniencie sme po zmene spoločenských pomerov potrebovali nové impulzy a následne aj know how pre progresívny tréningový proces u mládeže. Spomínal som, že pri neraz emocionálnych stretoch „starého“ s „novým“ padlo mnoho dlhé roky platiacich mýtov. Napríklad mýtus o „škodlivosti“ rozvoja sily u mládeže do pätnásť rokov, kde bola naša zastaralá metodika vo svete dávno prekonaná. Skoro to isté platí aj o rezultátoch z najnovších výskumov mozgovej činnosti detí, alebo o postulátoch sociologických výskumov o vplyve prostredia na pohybové i kognitívne výkony adolescentov. Tu nám vlak ušiel a teraz sa ho pokúšame dobehnúť moderným programom v regionálnych centrách mládeže. Tréningový proces dospelých je determinovaný statusom toho-ktorého klubu. Keďže drvivá väčšina z našich klubov pôsobí na amatérskej, alebo akejsi kvázi poloamatérskej báze, aj priestor na vytváranie väčšieho tlaku na hráčov sa pre trénerov výrazne zúžil. A pokiaľ sa zákon o športe pozitívne neupraví, genocída kolektívnych športov bude pokračovať a budeme svedkami ďalších krachujúcich klubov. Tu väzí aj príčina toho, prečo sa celý rad významných hráčov z viacerých kolektívnych športov vyjadrilo, že nechcú robiť trénerov, keď vidia, ako sa hráči v týchto podmienkach stavajú k plneniu svojich povinností. V takomto duchu sa vyjadril napríklad basketbalista Rado Rančík, hádzanár Fero Šulc a tiež niekoľko popredných futbalistov, končiacich svoju reprezentačnú kariéru. Zaujímavo to pre českých novinárov formuloval tréner Pavel Farář, ktorý s Topoľčancami uhral titul vicemajstrov Slovenska. Súčasný tréner Lovosíc hovoril o hráčoch zo svojho už bývalého slovenského pôsobiska v superlatívoch a z týchto slov ma najviac zaujala veta, že jeho hráči dokázali mať aj v amatérskych podmienkach profesionálny prístup. Takéto niečo nebýva zvykom a (ako sa aj ukázalo) nemá to v slovenských reáliách dlhé trvanie. Je to vždy otázka ponuky a dopytu a za málo peňazí dnes už nikde nedostanete dostatok dobrej „muziky.“ Preto úplne chápem rozhorčenie a hnev majiteľa prešovského profesionálneho klubu, keď jeho hviezdy, namiesto toho, aby „amatérom“ (a je úplne jedno, či z Považskej Bystrice, Šale, Piešťan alebo Topoľčian) naložili minimálne o desať, sa s nimi (pri všetkej úcte k ich umeniu, bojovnosti a snahe) neskutočne trápia a potom sa vrúcne modlia, aby vôbec vyhrali (Slovenský pohár) aspoň za zeleným stolom…

Vnímať všetky súvislosti a rešpektovať realitu by mali aj veční kritici, ktorí bez ponúknutia konkrétnych a zmysluplných riešení len „mlátia“ prázdnu slamu a nešetria pritom ani tých, ktorí na rozdiel od nich čulo prikladajú ruku k dielu a snažia sa aj v pre kolektívne športy neutešených podmienkach čosi hodnotné vytvoriť. Najnovšie sa v paľbe kritiky ocitol novo sa tvoriaci omladený Packov výber reprezentácie žien SR. V Poľsku odohral solídny zápas s domácim veľkým favoritom, ktorý len tak mimochodom vlani v Nitre oveľa silnejšej slovenskej reprezentácii uštedril v kvalifikačnom stretnutí riadnu nakladačku. Potom zdolal podľa očakávania outsidera turnaja z Argentíny (tá napríklad s Poľkami prehrala iba o tri góly). Kritici nevedia predýchať prehru s Islandom, ktorý mali slovenské hráčky už „na lopate,“ ale v závere húževnaté Severanky zápas otočili. Horliví   kritici akosi zabudli na to,že pred vyše rokom prehralo silnejšie Slovensko doma (v Púchove) s týmto súperom dokonca dva razy! Nový tím, s mladými hráčkami, si zaslúži trpezlivosť i fanúšikovskú podporu namiesto bohapustej kritiky. Istá nemenovaná slovenská reprezentantka mi nedávno povedala: „Taký fanúšik, ktorý za nami stojí len vtedy, keď vyhrávame, nám môže byť ukradnutý!“ Toto dievča má stopercentú pravdu! Našťastie za našimi reprezentantkami stojí veľa naozajstných fanúšikov (najmä zo Šale) a títo veria, že omladená, stabilizovaná  reprezentácia im raz určite urobí radosť. Chce to len čas a poctivú, tvrdú prácu.

Aké sú teda požiadavky dnešnej doby súmraku, ktorý stále visí nad slovenskými kolektívnymi športami? V ťažkých časoch sa treba zomknúť a nie trieštiť. Tvoriví milovníci hádzanej musia pracovať v režime, na ktorý sú v živote viacej zvyknutí krízoví manažéri. Vyvstáva potreba vytvoriť na zúženom priestore niečo veľké. Je to iste veľká výzva, ale keď človek má k dispozícii super podmienky a skvelých hráčov, nemusí byť až taký veľký lúmen, ako tam,kde to také ideálne nie je. A to je práve aj náš prípad. V ťažkých podmienkach, s minimom hráčskej kvality, nie každý kouč dokáže „stvoriť“ požadovaný efekt, ktorý sa na úrovni reprezentácie môže úspešne konfrontovať so zahraničím. V takýchto podmienkach sa tríbia aj skutočné charaktery zainteresovaných ľudí. Nie je to jednoduchá situácia,ale po jej tvorivom zvládnutí môže ovocie prípadného úspechu chutiť dvojnásobne.                      Sloboda nie je len možnosť bezproblémového „kecania“ do všetkého. Je to aj o zodpovednosti a o poznaní. Človek by mal poznať nielen vlastné subjektívne limity, ale aj objektívne hranice, ktoré mu vytyčuje momentálna realita.Sloboda je teda aj poznanie nevyhnutnosti. Nemusím s niečím súhlasiť a s plným úsilím môžem proti tomu aj legitímne bojovať. Vždy však musím vychádzať z reálnych možností a skôr, než začnem „špiritizovať“ o tom, čo a ako by mali urobiť „tí druhí,“ mal by som si položiť otázku, čo pre zlepšenie situácie môžem urobiť ja sám. Vždy sa niečo nájde a každý môže svojím optimálnym vkladom vylepšiť „optiku“ spoločnosti a zamerať ju na skutočné problémy, ktoré nás trápia.

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Autor: T. Kuťka

Medzi sedmičkami – Memoriály dôstojne, s pietou a taktom

Už dlhšie nosím v hlave myšlienku s pracovným názvom „Bratislava memory“ alebo „Handball memory“ o organizovaní podujatí na počesť hádzanárskych osobností, ktoré nás už opustili. Obzvlášť tých mladších, ktorí mali ešte pred sebou kusisko života na tomto svete. S touto ideou som už stihol „nakaziť“ aj dušu všetkého diania v bratislavskom ŠKP Ľuba Orosza a ten skúša ďalších ľudí, ktorí môžu tejto myšlienke pomôcť azda väčším spoločenským a v kútiku duše dúfam, že aj ekonomickým vplyvom.

K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovala reakcia príbuzných Mariána Hirnera na zvesť o organizovaní memoriálu tejto veľkej slovenskej hádzanárskej legendy v rámci turnaja starších žiakov. Údajne sa stalo to, že rodinu nik z organizátorov predtým nekontaktoval. Ak je to tak, považujem to za prejav veľkej netaktnosti a tristnej arogancie, ktorá poškodila ušľachtilý zámer uctiť si tohto vynikajúceho brankára a neskôr trénera slovenskej hádzanej. V mojom dávnejšom príspevku v tejto rubrike, pod názvom „Zostávajú v našich srdciach“ som písal o množstve zosnulých hádzanárskych činovníkov. Väčšina z nich zasvätila hádzanej celý svoj život a niektorým krutá smrť už v mladom veku túto možnosť zmarila.Všetci títo ľudia by si zaslúžili svoj hádzanársky memoriál. Niekde majú memoriály, ktoré prežili vďaka obetavým funkcionárom aj ťažké ekonomické časy (tie prežívajú všetky kolektívne športy intenzívne aj dnes). Nech bolo ako bolo, niekde vedeli svoj memoriál udržať (niekedy s prestávkou) aj v tých najťažších podmienkach  a v niektorých prípadoch sa na ňom podieľala aj rodina zosnulého športovca.

V Bratislave sme nedávno organizovali mládežnícke memoriály Evy Salingerovej a Zuzany Palmovej. Tak, ako sa s prozreteľnosťou nedá vyjednávať, kto má kedy zomrieť, tak by bolo nemiestne a hlúpe špiritizovať o tom, kto zo zosnulých má väčšie alebo menšie zásluhy na rozvoji slovenskej hádzanej. A totálne netaktné by bolo bezducho špekuľovať o tom, kto si viac zaslúži, aby bolo práve po ňom pomenované nejaké športové podujatie. Obzvlášť vo väčších mestách, kde je hádzanárskych nebožtíkov, žiaľ, už veľa. Nikto z nás žijúcich, nemá žiadne právo „kádrovať“ mŕtvych! Toto je neskutočne chúlostivá i citlivá téma a treba s ňou zaobchádzať veľmi ohľaduplne a so spoločenským taktom. Preto by bolo azda vhodné usporiadať, napríklad v hlavnom meste, pekný turnaj s názvom, trebárs „Bratislava memory,“ na ktorom by v hale figurovali bannery s fotografiami  pozostalých. Pri každom by bolo napísané jeho „curriculum vitae“ so stručným prehľadom hádzanárskej kariéry. Na obrázku by pokojne mohla byť citovaná najcharakteristickejšia „hláška“ danej osobnosti a pod obrazom by horel malý kahanček. Mladí, ktorí dotyčného ani nepoznali, by sa tak dozvedeli o svojich predchodcoch viac a vhodne by si rozšírili svoje vedomosti o športe, v ktorom sa realizujú. Pri dostatku prostriedkov by mohli na konci turnaja odmeňovať aj „posty“ cenou zosnulého, ktorý na tejto pozícii hrával, najlepšieho rozhodcu cenou Buba Ambruša, alebo Eduarda Pardubského, sympatického  trénera či  vedúceho družstva cenou zosnulej osobnosti. Oddiely by mohli toto podujatie využiť na ocenenie svojho najvernejšieho fanúšika cenou „fanúšik roka“ ap. V Bratislave by si z množstva zosnulých slávnych mien mohli predlho vyberať. Spomeňme ľudí ako boli Gross, Kecskeméthy, Otřísal, Kuchyňka, Bako, Végh, Hargaš, Bulík, Jašek, Gáliková, Salingerová, Kraľovičová, Gubrický, Hianik, Čáp, Palmová, Jursíková, Gécz, Koukal, Madara, Klčo, Schiller, Zeman, Baumgartner, Budinský, Trstenský, Kupčíková, Timková, Cichý, Muránsky, Kuštor, Kázmer, Brišš a ďalší (nech mi odpustia tí zosnulí, na ktorých som si tu nespomenul). Turnaj by nemusel byť každý rok, ale povedzme dva a so striedaním mužského a ženského obsadenia. Podľa toho a tiež podľa jubilea úmrtia by sa určovalo, po ktorých osobách budú v konkrétnom roku všetky udeľované ceny pomenované. Memoriál nie je pohreb, ale väčšina zosnulých by si určite priala, aby sa na nich spomínalo nielen v dobrom, ale najmä veselo, pri všetkej úcte a piete. Genius loci (duch miesta) by bol určite „obohatený“ najmä o prítomné duše tých, na ktorých sa spomína, čo by dodalo tejto udalosti výnimočný pátos vznešenosti, súdržnosti a kontinuity. Lebo to, čo nás spája nie je farba kože, náboženstvo, ani politika. Je to náš milovaný šport, zvaný hádzaná. Takáto prax by nemusela byť doménou veľkých miest. Sú tu aj menšie mestá hádzanou preslávené (Šaľa, Trnava,Partizánske, Nitra). Napríklad v Šali majú svoj memoriál na česť a slávu  sympatického Jozefa Geru, ktorý zomrel mladý pri autonehode, ale po rokoch Jožka Geru nasledovali aj ďalšie významné postavy, ktoré v Šali zanechali viac ako výraznú stopu. Spomeňme mená ako sú napríklad Kovács,  Ritter, Alfӧldi či Turbek. Aj títo všetci by si dozaista zaslúžili dôstojnú spomienku. V Partizánskom zasa spomínajú na Božku Greguškovú, mladú Magdu Škodovú či mecenáša Tonka Jašíka. Dúfam, že v mojom rodnom meste, v Nitre, hádzaná nezanikne. Veď aj tam spomínajú na Kecskeméthyho, Hupku, Sečanského, Štarkeovú, Greguša, Pekaroviča a ďalšie veľké osobnosti. A tak by som mohol pokračovať nielen v Trnave, Hlohovci či v Trenčíne, ale po celom Slovensku.

Kolektívne športy momentálne na Slovensku vzdorujú „genocíde,“ ku ktorej ich odsúdili necitlivé rozhodnutia nekompetentných „kompetentných.“ Verme, že zdravý rozum napokon zvíťazí, zákon o športe nadobudne príťažlivejšiu „vizáž,“ sponzorom a mecenášom budú umožnené veľkorysejšie odpisy z daní a kluby basketbalu, volejbalu a hádzanej nebudú „prežívať“ len zo dňa na deň. Potom bude možné v oddieloch nielenže koncepčnejšie pracovať, ale aj zmysluplnejšie  snúbiť minulosť s budúcnosťou, aby po všetkých, čo v slovenskej hádzanej niečo dokázali a čosi v nej znamenali, nezostalo len trápne ticho. Pojmy ako pokora, pieta, rešpekt a úcta by nemali z nášho slovníka nadobro vymiznúť.

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: liberechandball.cz

Medzi sedmičkami – Mladé lastovičky zvestujú jar

 

Reprezentačný tréner žien Ján Packa prekvapil verejnosť nominovaním mladých hráčok na sústredenie a turnaj do Poľska (18. – 25. marca). Medzi pozvanými sa objavili 17-ročná brankárka Izabela Kondášová i ďalšia odchovankyňa Iuventy Michalovce, ešte dorastenka Vladimíra Bajčiová. Medzi náhradníčkami figurujú aj ďalšie súce dievčatá ako Lanczová,ktorá už reprezentovala v mládežníckych výberoch SR, aj šikovné Prešovčanky Šutranová a Popovcová. Ján Packa chodí aj na stretnutia dorasteneckej ligy a má dobrý prehľad o všetkých talentoch, ktoré sa v slovenskej hádzanej objavia. Brankárku Kondášovú krátko trénoval počas svojho pôsobenia v Michalovciach a veľký talent mu nemohol uniknúť. Mladým azda treba pripomenúť, že Ján Packa bol v čase svojej aktívnej hráčskej činnosti reprezentačným brankárom. Nuž kto by mal byť kompetentnejším kvalifikovane posúdiť Kondášovej kvality? Brankárka figuruje zatiaľ iba medzi amatérskymi hráčkami maďarského prvoligového klubu Kisvárda Master Good SE, ale už púta pozornosť odborníkov, keď v zápasoch mládežníckej súťaže takmer pravidelne dosahuje úspešnosť vyše päťdesiat percent! V ženskej reprezentácii Slovenska je jasnou jednotkou Medveďová, u ktorej sa vhodne skombinovali jej somatické predpoklady s charakterovými vlastnosťami a rastie z nej výrazná osobnosť. Ján Packa veľmi dobre vie, že pri výbere brankárok nerozhoduje len suchá štatistika percentuálnej úspešnosti, ale i typologické predpoklady (je dobré, keď má celok viaceré brankárske typy) a najmä chémia, aby si dievčatá porozumeli aj ľudsky.  Izabela Kondášová bola jednou z dievčat, ktoré prežili aj známe „turbulencie“ z dôb začiatkov RCH a dokázala sa v dobrom s Iuventou rozísť. Zdôrazňuje, že svojmu materskému tímu je vďačná za výchovu i za šancu ísť za svojim snom do zahraničia. Každý, kto dokáže uprednostniť tímový interes pred „dôležitosťou“  svojho ega, je pre kolektívny šport veľmi cenný a práve takíto ľudia sú v dnešnej dobe, kladúcej väčší dôraz na individuálne a nie kolektívne záujmy veľmi vzácni.  V reprezentácii sa popri oporách a legionárkach objavujú aj mladé dievčatá ako sú Trúnková či Kišíková a to je dobre. Nomináciou mladých hráčok tréner vždy nielenže kultivuje konkurenčné prostredie, ale zároveň  vysiela signál, že štátna reprezentácia je otvorený systém, v ktorom nikto nemá „predplatené“ miesto a na druhej strane každý, kto opakovane potvrdzuje špičkovú výkonnosť, sa do nej môže dostať. Keď som bol reprezentačným trénerom,zakaždým  som medzi skúsené pozýval novú krv a takmer vždy to bol pozitívny ťah. Spomínam si, ako som v čs. reprezentácii dal šancu vtedy 17-ročnej Petre Čumplovej a ako sa jej ona bravúrne zhostila. Okamžite sa stala miláčikom publika, keď už od začiatku mala cit pre danú situáciu a vedela rozlíšiť, kedy jej technicky brilantná exhibícia poteší obecenstvo a kedy by naopak, mohla ublížiť zámerom tímu, ktorý vždy kládla na prvé miesto. Na rozdiel od kritikov,ktorí už z akéhosi, mne neznámeho princípu, vždy hľadajú v polievke vlas, ja tieto Packove kroky schvaľujem a mám  ich pre slovenskú hádzanú za prospešné. Pomôžem si pritom citátom známeho nemeckého futbalového trénera Uda Latteka:“Beda každému tímu, kde hráčov nominujú fanúšikovia!“ Aj v biblii stojí:“Daj cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie.“ A tak nechajme koučovi jeho kompetencie a rešpektujme, čo je „jeho.“   Okrem Packovej nominácie sa slovenská hádzanárska verejnosť dozvedela,koho vyžrebovali našim kadetkám a juniorkám na ich letných šampionátoch. Na ME kadetiek 1. – 11.8. v slovinskom Celje budú naše kadetky hrať v skupine „B“ kde ich súperkami budú dievčatá z Maďarska, Rumunska a Rakúska. Na turnaji v Púchove si už koncom tohto mesiaca otestujú dvoch z týchto troch súperov, ku ktorým pribudne ešte kvalitné Dánsko. Trénerská dvojica Rasťo Jedinák a Iveta Mičiníková si tak budú môcť Maďarky a Rakúšanky dokonale preveriť už v predstihu a súčasne si otestovať aj aktuálnu výkonnosť pozvaných hráčok.         Na ME junioriek 11. – 27. 7. budú naše reprezentantky štartovať v Gyӧri v skupine „A“ s obhajkyňami titulu z Francúzska, Ruskami a Slovinkami. Treba objektívne povedať, že v istých dôležitých ukazovateľoch sme v oboch týchto kategóriách pred svojimi súpermi v nevýhode. Spomeniem aspoň tie dôležité. V prvom rade máme menšiu členskú a hráčsku základňu, čo znamená menšiu šancu zostaviť silný výber (Gaussova krivka skrátka nepustí) a za ďalší handicap považujem skutočnosť,že zo všetkých zemí našich súperov máme na základných školách najmenší počet hodín telesnej výchovy týždenne. Zakiaľčo napríklad v Rakúsku a v Maďarsku zvýšili počet hodín telocviku na štyri a päť, u nás máme len dve a to sa ešte v slovenskom parlamente nájdu také zadubené „kapustné“ hlavy, ktoré uvažujú dokonca o tom, že jednu z nich zmenia na brannú výchovu. Chcel by som veriť, že na ministerstve školstva napokon zvíťazí zdravý rozum. Našou ďaľšou nevýhodou je tristný stav slovenskej športovej infraštruktúry, keď tempo likvidácie športových objektov stále predstihuje tempo ich budovania. Oproti nedávnej minulosti však zaznamenávame aj pozitíva. Spomeňme, že na šampionátoch sme sa zúčastňovali väčšinou vtedy, keď sme boli organizátorom. V tomto roku budeme štartovať na ME oboch mládežníckych ženských kategórií a za pokrok pokladám aj lepšie podmienky pre prípravu reprezentačných tímov,  ktoré sú minimálne na úrovni našich súperov. To je oproti minulosti veľké plus pre náš hádzanársky zväz a treba tu povedať, že čím dlhšie budeme postupovať podľa novej stratégie prípravy mládeže v RCH a čím viacej financií to bude stáť, tým viac budú rásť aj požiadavky hádzanárskej verejnosti na výsledky mládeže v konfrontácii so svetovou špičkou. A aj keď je ťažiskovou  filozofiou prípravy mládeže jej postupná adaptácia na nároky pôsobenia medzi dospelými a nie zbieranie medailí, za viacej peňazí bude chcieť náročná verejnosť aj oveľa viacej „muziky“ a to je úplne legitímne a v poriadku.

Nemôžeme a ani samozrejme nechceme nič urýchľovať, ale blíži sa čas, kedy by sme už chceli pomaly vidieť prvé symptómy kontinuálneho zlepšovania výberov mládežníckych hádzanárskych reprezentácií. Na samom začiatku bolo potrebné zaviesť nové know-how pre nastavenie systému práce s mládežou podľa novej, ujednotenej metodiky. Postupne bolo potrebné získať si pre novú koncepciu mládežníckych trénerov a adaptovať najlepších na stále väčšie zaťaženie a stále častejšiu frekvenciu akcií všetkých výberov. Tento proces sa iste nezaobišiel bez boľačiek a detských chorôb a kompetentní musia priebežne promptne reagovať na mnohé nečakané situácie. Väčšiemu efektu tréningového procesu nebráni len zlý stav spomenutej športovej infraštruktúry, ale aj veľká fluktuácia medzi mládežníckymi športovcami, keď z rôzličných dôvodov prichádzame o viaceré talenty už mladom veku a keďže nie sme hádzanárskou veľmocou, každý takýto výpadok cítime dvojnásobne.

V čase, keď sa vinou stále nedoriešených dôležitých záležitostí zákona o športe slovenskému kolektívnemu športu čoraz ťažšie dýcha a pociťuje to aj hádzaná, sme v situácii, keď sa úprimne musíme tešiť aj z maličkostí a „Kiessingerovskej“ teórii postupných pozitívnych krokov. Medzi také patrí aj kvalifikovanie oboch dievčenských reprezentačných výberov na majstrovstvá Európy v zahraničí i klopanie čoraz viacerých mladých „lastovičiek“ na dvere slovenskej ženskej reprezentácie. Všetci, ktorí tieto dievčatá vychovali a priviedli ich v tejto, pre šport neprajnej dobe, na takúto úroveň, si zaslúžia naše veľké uznanie! Majstrovstvá Európy junioriek a kadetiek nám dozaista ukážu ako na tom sme a nastavia nám neúprosné zrkadlo. Dúfam, že sa doň pozrieme bez zapýrenia…

Autor je dlhoročný hádzanársky tréner a publicista

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: M. Slávik

Medzi sedmičkami – Kúzlo digitálneho Babylonu

Pri prispievaní do tejto rubriky, najskôr v týždňových a neskôr dvojtýždňových intervaloch, som menil témy jednotlivých kapitol, často podľa aktuálnej ponuky v hádzanárskych udalostiach. V poslednom čase som nadobudol dojem, že nech už prinesiem  akúkoľvek tému – či už hodnotenie nejakého podujatia, alebo traktát o hádzanej v Grónsku – vždy sa diskusia k danej téme zvrtne na kritiku SZH za angažovanie zahraničných trénerov. Chlapci, už je to trápne! Často sa hanbím pri predstave, že zahraniční tréneri tieto diskusie sledujú (nehovoriac o hroznej úrovni internetového tlmočenia) a pomaly nadobúdajú pocit, že sa ocitli na periférii civilizovanej spoločnosti, kde vôbec nejde o konštruktívnu kritiku, ale o púhy,  primitívny šovinizmus. Ako človek, ktorý trénoval popredné kluby v Nemecku, Česku, Poľsku, SR i v Rakúsku a počas ďalších sedemnástich rokov na lavičkách viacerých reprezentačných výberov prešiel celý hádzanársky svet, sa k tejto téme naozaj môžem kompetentne vyjadriť. Klamal by som, keby som tvrdil, že som sa na mojich zahraničných štáciách nestretol s prejavmi antipatie.  Medzi ich protagonistami však nikdy nefigurovali uznávaní miestni odborníci! Vo väčšine týchto naozaj menšinových prípadov šlo o xenofóbnych fanúšikov, alebo o neúspešných a zakomplexovaných jedincov, ktorí si chceli leštiť svoje ego na zahraničných kolegoch. Nikdy a nikde som však nezažil takú averziu, s akou sa aj inak slušní a seriózni ľudia v našej hádzanej pozerajú na hádzanárskych ambasádorov, ktorí k nám prišli pomôcť vybudovať jednotnú metodiku tréningu mládeže. To, že sme po množstvách úmrtí popredných slovenských hádzanárskych metodikov ( pričom viacerí uznávaní autori sa už publikovaniu nevenujú) potrebovali metodickú generačnú výmenu  osviežiť zahraničnými odborníkmi, som na tomto mieste už písal. Otvorene priznám aj to, že nie všetci traja zahraniční „misionári“ splnili naše očakávania. Jeden z nich, napriek svojmu prínosu v tvorbe zväzovej metodiky napáchal ako „slon  v porceláne“ viaceré škody, keď svojou povýšeneckou komunikáciou narušil medziľudské vzťahy a znechutil niekoľkých zanietených slovenských kolegov i svoje mladé zverenkyne. Viacerí slovenskí odbornícj (vrátane mňa) mali veľmi vážne výhrady aj ku kvalite jeho koučovania. Zväz na „faux pas“ ale promptne zareagoval a tomuto trénerovi už nepredĺžil zmluvu. Zostávajúci dvaja takéto problémy nemajú. Heine Jensen je skúsený odborník, ktorý viedol aj nemeckú reprezentáciu a na to má nárok jedine tréner s istým medzinárodným kreditom. Mladého, večne usmiateho a empatického Španiela Fernanda Guricha Minu pokladám za spriaznenú dušu. Určite nie preto, že mi počas našej spolupráce v rámci RCH viackrát povedal, že sa od nás starších učí, ale najmä preto, že počas svojej slovenskej misie sa nehrá na majstra sveta, ale svoje účinkovanie vykonáva s nebývalým entuziazmom a nasadením. Sám zdôrazňuje, že kolegov neprišiel komandovať, ale predovšetkým im pomáhať a je hrdý, že može byť súčasťou takéhoto projektu. Keď otec myšlienky regionálnych mládežníckych centier, viceprezident SZH Ernӧ Kelecsényi hovoril o behu na dlhú trať, určite nemyslel celú večnosť. Lebo, ako hovorí hokejový mládežnícky odborník Luděk Bukač jr.:“Ak niekto dostane dobrú funkciu a pekný plat a povie, že na výsledky treba čakať desať rokov, zaváňa to alibizmom.“ Nikto ale nemôže chcieť zázraky po jednej či dvoch sezónach. No je reálny predpoklad, že po dobe, približujúcej sa jednému olympijskému cyklu, by už na produktoch RCH mal byť vidieť istý  kvalitatívny posun.

Fakt je, že slovenská hádzaná zaznamenala doposiaľ najväčší úpadok najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Nielenže nebolo dostatok financií na serióznu prípravu reprezentačných družstiev a tým logicky aj vyrovnanejšiu konfrontáciu so svetovou špičkou, ale trestuhodne sa zanedbal marketing a najmä práca s mládežou. Nárasty členskej základne zaznamenali športy ako florbal, ženský futbal, ženský hokej a športy z americkej proveniencie. Najmä florbal vtrhol razantne do škôl s kompletným výstrojom a skvelou propagáciou a získaval postupne stále väčšie zástupy pohybových talentov z radov mládeže. Počas privatizačnej rabovačky a likvidácii športových objektov utrpela aj veda. Viaceré nové poznatky nás totiž obišli a medzi nimi aj nové objavy o činnosti detského mozgu, ktoré nabúrali niekoľko u nás stále platných mýtov. Napríklad sa ukázalo, že prostredie je často dôležitejšie ako genetická výbava hráča. Za svoje vzali aj staré teórie o nevhodnosti rozvoja sily u mládeže do pätnásť rokov a o intenzite mládežníckeho tréningu. Ukázal sa aj veľký paradox – zakiaľčo súčasná mládež je v porovnaní s tou niekdajšou oveľa horšia vo výsledkoch pohybovej pripravenosti, má naopak  navrch v sebavedomí, samostatnosti i v kognitívnych schopnostiach. To všetko si ale vyžaduje aj výrazné zmeny vo vedení a v organizácii tréningového procesu s mládežou. V niektorom zo svojich minulých príspevkov som písal o tom, že kto chce s dnešnými mladými trénovať zastaranými metódami, jednoducho nedosiahne úspech! Viem, o čom hovorím. Som jedným zo zazmluvnených trénerov RCH a napriek tomu, že v Bratislave máme veľkú fluktuáciu hráčok, skôr sa oslabujeme než posilňujeme, tréningy máme v malých telocvičniach i vonku a občas sa dostaneme do hál regulárnych rozmerov, úspešne konkurujeme vidieckym celkom s vlastnými halami, silnými kádrami, posilňovňami i regeneračnými linkami. A to všetko pri konzekventnom dodržiavaní zväzom predpísanej metodiky! Vlastné kreatívne kvality trénerov  sú bonusom navyše. Národná hrdosť je dobrá i potrebná vec. Objektívne si však musíme priznať, že po veľkých spoločenských zmenách, ktoré nevynechali ani  hádzanú, sme potrebovali impulzy zo zahraničia, lebo až na pár výnimiek, čo si stále udržiavali tesný kontakt s vyspelým hádzanárskym svetom, nám v globále chýbali know how i potrebná odbornosť.                                                                        S príchodom demokracie prišla aj sloboda prejavu (možno už onedlho znovu nebude – ale to je o inom). Mnohí si to vysvetlili po svojom. Demokracia totiž   neznamená, že tesár bude poučovať ortopéda, ako má operovať koleno, alebo urológ bude vysvetľovať murárovi, ako má urobiť „šalung.“ Novozvolený šéf Slovenského olympijského výboru a najnovšie súčasne aj prezident Slovenského olympijského a športového výboru Anton Siekel už krátko po svojom zvolení vyhlásil:“Som hrdý na to, že žijem v demokratickej spoločnosti, kde si každý môže slobodne vyjadriť svoj názor. Ale nezaškodilo by, keby sa každý verejne vyjadroval predovšetkým k tomu, čomu rozumie.“ Týmto trafil kliniec po hlave, pretože keď sa každý chce ku všetkému vyjadrovať, výslednicou je kakofónia pochybných tvrdení, spústa nekompetentných hlúpostí a neuveriteľná záľaha digitálneho smogu. V čase budovania Babylonskej veže ešte o digitalizácii ani nechyrovali, ale tento projekt nevyšiel práve kvôli komunikačným zmätkom…  Najväčšia slovenská tragédia sa premieta v dvoch rovinách. Obe sú špecialitou našich zemepisných šírok. Tá prvá spočíva v tom, že v procese riadenia tvrdo dominuje straníckosť nad odbornosťou. Na stoličkách, patriacich odborníkom, sedia protekční panáci v pekných oblekoch, ktorí s prehnaným pocitom vlastnej dôležitosti brzdia progresívne a potrebné legislatívne procesy. Druhá rovina je oveľa prozaickejšia. Slovensko je malá krajina, kde každý každého pozná a tu sa skrýva fenomén skrytej tolerancie korupcie a protekcionárstva. Často absolútne nejde o kvalitu, ale len o pavučinu zoskupení na základe protekcie a lokálnych, partikulárnych záujmov. A to je veľmi smutné…                                                          Pobavme sa teda, kde vidím ja najväčšie problémy našej hádzanej. Určite nie sú v zahraničných tréneroch. V časopise Playball, kde mám tiež svoju  rubriku, som nedávno písal o genocíde kolektívnych športov na Slovensku. Stále nedoriešené kapitoly v zákone o športe znásobili problémy viacerých klubov v kolektívnych športoch a sme svedkami stále sa množiacich „jóbových správ“ o neslávnom konci slávnych klubov v basketbale, hádzanej i volejbale. Aj naša hádzanárska verejnosť s nevôľou musela strpieť zvesti o ústupe z pozícií ešte nedávnych vicemajstrov Slovenska z Hlohovca a najnovšie aj z Topoľčian. Tomu všetkému už dávnejšie predchádzal zánik niekoľkých významných bášt našej hádzanej, kde buď už oddiel nemajú, alebo sa venujú už len mládeži. Toto sú – žiaľ –  dôsledky ekonomických rošád po zmene spoločenských pomerov, pri ktorých má SZH len málo možností reálne „degeneračné“ tendencie zvrátiť. Na rozdiel od tých, ktorí radi len kritizujú, mám podrobne preštudované stanovy SZH. Sú tu jasne formulované podmienky a ciele a v rámci nich jasné určovanie filozofie a koncepcie činnosti SZH v záujme rozvoja hádzanej. Tu môžem zodpovedne prehlásiť, že na súčasnej „genocíde“ kolektívnych športov na Slovensku nesie náš hádzanársky zväz len minimálny podiel viny. Jeho možnosti sú obmedzené a viacmenej odsunuté do roviny lobistického pôsobenia. Smerom hore ide o ovplyvnenie legislatívnych procesov na doriešenie štátnej stratégie riadenia vrcholového športu. Tu sa čaká nielen na „poukazy,“ ktoré majú byť kľúčovou náplňou štátneho tajomníka ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu, olympionika Jozefa Gӧncziho, ale aj presvedčivejšie vízie o financovaní klubov a významnejších daňových odpisov ochotných mecenášov kultúry a športu. Ďalší lobing smeruje k regionálnym inštanciám, ktoré by mali viacej pomôcť s infraštruktúrou. V halách  byť nápomocní pri krytí réžie tréningového procesu (nájomné, energie) a pri budovaní nových objektov treba zosúladiť požiadavky viacerých kolektívnych športov (napríklad volejbalisti musia mať v hale strop vo výške najmenej deväť metrov ap.). Zväzu sa v spolupráci s Maďarmi podarilo vylobovať organizáciu vrcholového podujatia, v údajoch  diváckych návštev na kvalifikačných zápasoch   patrí Slovensko medzi päticu najúspešnejších štátov (tesne za najväčšími hádzanárskymi veľmocami), naštartovanie projektu RCH sa úspešne zbavuje detských chorôb a napreduje, darí sa utlmovať tendenciu v znižovaní členov a podmienky pre prípravu celkov slovenskej reprezentácie ešte nikdy v histórii slovenskej hádzanej neboli také kvalitné. U seniorských celkov nijako nezaostávajú za štandardmi svetovej špičky a u mládeže ešte nikdy nebola taká početnosť a organizácia pravidelných reprezentačných zrazov. Za týchto okolností je personifikácia problémov našej hádzanej, ktorá je permanentne u kritikov spájaná s angažovaním zahraničných koučov totálne scestná a úplne mimo misu. Nie, zahraniční tréneri určite nie sú brzdou nášho napredovania, práve naopak. V spolupráci, ale i tvorivej konfrontácii s nimi aj u nás rastú trénerské osobnosti budúcnosti ako sú napríklad Pčola, Beňadik, Vikartovský a ďalší, medzi nimi množstvo nadaných žien – tréneriek. Niektoré z nich som trénoval a aj preto viem, že tieto „kočky“ na to majú a naša hádzaná bude mať z nich osoh. To, že niektoré veľké talenty odchádzajú už v mladom veku do zahraničia, nie je „zásluhou“ trénerov, ale celkového poňatia výchovy, kvalitnejším konkurenčným prostredím a podobne. Opäť v tejto súvislosti zacitujem slová mládežníckeho trénera Bukača, ktoré platia aj pre hádzanú:“U nás (myslí sa Česko a Slovensko – pozn.T.K.) nemáme takú členskú základňu a tým ani konkurenčné prostredie, ktoré by donútilo najlepších tvrdšie na sebe pracovať a preto je ich odchod medzi kvalitnejších spoluhráčov v náročnejších súťažiach v zahraničí logický.“                                                                               V našej demokracii má každý slobodnú voľbu nakladať so situáciou v hádzanej podľa vlastného uváženia, Niekto zoberie družstvo a vytiahne ho z dolnej časti tabuľky medzi medailistov, niekto tomuto procesu pomáha z pozície rozhodcu, funkcionára, rodiča, alebo pozitívne naladeného, zapáleného fanúšika. Iný zasa ukája svoju obsedantnú potrebu ku všetkému sa vyjadrovať a „poctivo“ buduje babylonskú vežu tristného balastu a mlátenia prázdnej slamy…                                        Keď ešte neexistoval „fejsbúk“ dozvedeli sme sa napríklad z textov nádherných piesní Jiřího Suchého, že k obedu mal „knedlíky se zelím, se zelím kyselým“ a že mu „k svátku přišel gratulovat Olda“ a so sebou mu priniesol peknú „reprodukci od Marolda.“ Som už asi naozaj starý a možno aj trochu sentimentálny. Preto v tejto chvíli udeľujem pomyselnú „medailu za statočnosť“ každému, kto tento môj dlhý text dočítal až sem. Nechcel som sa v ňom nikoho dotknúť, ani nikoho moralizovať. Len – ako vlastne vždy – podeliť sa so skúsenosťami a pobaviť.

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: SITA

Najnovšie news