Načítavanie údajov ...

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Koľko váži fortieľ?

Keď som ešte pôsobil v Nemecku, tak nás na jednom trénerskom seminári prekvapil pamätnou vetou vtedajší kouč nemeckej mužskej reprezentácie Rumun Petre Ivanescu: „Tréner, ktorý nemá aspoň sto kíl, to nie je tréner!“ V popredí nás „metrákových“ sedelo viac a s pobavením sme Rumunovi vďačne pritakávali. Ale schuti sa na tom zasmiali aj kolegovia, ktorým do stovky viac alebo menej kíl chýbalo. Mal som tieto semináre veľmi rád. Na dvoch z nich som mal tú česť aj prednášať. Človek sa často  dozvedel veľa zaujímavého. Keď k témam utrúsili niečo ľudia ako Heiner Brand, Noka Serdarušič alebo Alfred Gislasson, bol to pre poslucháča vnímajúceho súvislosti bonus navyše.

Ale späť k Ivanescovi. Vtipne chcel zdôrazniť význam autority trénerov v časoch exhibícií svojráznych rebelov typu Stefana Kretzschmara i v kontexte nastupujúcich mladých a dravých trénerov, ktorým do metráka chýbalo niekedy veľa, ale hádzanárskeho fortieľu pobrali požehnane a začali sa presadzovať aj medzi tými najlepšími. Koľko vlastne váži taký fortieľ? Kto to objektívne zváži, keď nejde o ovládanie sústruhu, kelne, či pluhu? V našej branži prax nezriedka osciluje až do metafyzických sfér a tí, čo o tréneroch rozhodujú, si to, vcelku logicky, zjednodušujú pohľadom na koučov len cez prizmu výsledkov. Tréner ale – podobne ako lekár – musí držať citlivo ruku na pulze doby, aby mu v prívale nových a progresívnych poznatkov neušiel vlak. Dnes to majú kouči počas pandémie ešte ťažšie a zložitejšie. Pri zdolávaní súčasných nástrah v tréningovom procese sa čoraz viac stotožňujú s úlohou krízových manažérov a pri výplate majú pocit, že sú niečo ako sponzori. Samozrejme nie všetci a nie všade…

Filozofovanie o váhe fortieľa evokuje tému, ako si fortieľnych odborníkov vážime. Svojho času mnohí vtipkovali na adresu viedenského Hypa, kde Gunnar Prokop, šéf tohto slávneho klubu, často zasahoval do práce svojho trénera. Spočiatku sporadické „skoky do deja zápasu“ sa časom premenili na potrebu mať permanentnú kontrolu nad všetkým a zodpovedný tréner nechtiac metamorfoval do pozície diváka. Každý expert sa s tým musel vyrovnať po svojom. Podaktorí si za každých okolností zachovali svoju úroveň a svoju dôstojnosť, iní sa pokúšali (mimo ihriska) Gunnara v tomto trochu ovplyvniť, ďalší zasa končili svoje zmluvy predčasne. Asi najlepšie sa s touto situáciou vedel vysporiadať v Rakúsku dlhé roky žijúci poľský kouč  Andrzej Lech. Raz mi na túto tému povedal:“ Čo sa budem prsačiť. Kto Gunnara pozná, vie, že v tej chvíli ho nezastaví nič a tak načo robiť zbytočné divadlo. Ja mu poviem, rob si čo chceš a kľudne sa posadím na lavičku. Keď sa ozve adrenalín, uvedomím si, že som pedagóg a niekto z mojich študentov môže byť v hľadisku. Keď je to najhoršie, spomeniem si na moju staručkú matku a na to, že v Poľsku znovu zdraželi vajíčka a problémy z nejakého zápasu mi môžu byť ukradnuté…“

Aj na Slovensku sme zažili medzi majiteľmi klubov všelijakých exotov a ich svojské spôsoby. Na jednej strane sme týmto ľuďom boli vďační, že v „prelomových“ rokoch držali hádzanú nad vodou, na druhej strane sme ich maniermi trpeli a často sa za nich hanbili. Toto už patrí minulosti a dnes máme iné problémy. Verme, že keď sa skončí pandémia a dostaneme sa aj k realizácii zväzovej ambície zlepšiť podmienky, aby sa 19-roční hráči nemuseli sťahovať do zahraničia a mohli dozrievať v našej lige, azda sa aj váha trénerského fortieľa pomaly navráti ku svojej optimálnej „hmotnosti.“ Lebo na rozdiel od nejakého ministra, trénerom sa nemôže stať hocikto.

Autor: Tomáš Kuťka

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Túžby verzus limity

Stret  pojmov v titulku napovedá, že dnes to bude o budúcoročnom európskom šampionáte mužov, ktorý sa bude konať u nás a v Maďarsku. Túžby a očakávania často pribrzdia reálne možnosti. Ako vravieva jeden môj priateľ z mokrej štvrte: „Jennifer Lopez si predbežne nemôžem dovoliť.“

Najvýznamnejším a pre organizátorov najkrutejším limitom by mohla byť nariadená neúčasť divákov. Toto je vec, ktorú organizátori, žiaľ, nemôžu ovplyvniť. Rozhodne vývin pandémie. Prognózy hovoria, že po odznení tretej vlny príde k pozvoľnému znižovaniu počtov infikovaných osôb. Stav všeobecného „premorenia“ bude v tom čase na odhadovanej úrovni, takže existujú dôvody na „opatrný optimizmus.“ Účasť divákov je z pohľadu našich, slovenských zámerov rozhodujúcim faktorom. Pretože vytúžený cieľ, postup zo skupiny, sa bez podpory fanúšikov zatiaľ skôr javí ako dosť nereálny. Nehovoriac už o ekonomických následkoch. Veríme na ME s divákmi!

Pri odhadovaní šancí slovenskej reprezentácie radno byť veľmi obozretný. Treba sa najmä vyhnúť extrémom. Prílišný pesimizmus nie je na mieste, ale netreba dopredu prichádzať ani s neuváženými proklamáciami. Negatívne vplyvy mobilizácie proti pandémii ovplyvňujú systematickú prípravu nielen Slovenska, ale aj všetkých našich súperov, takže v tomto majú všetky mužstvá približne rovnaké podmienky.

Po prvotných nedorozumeniach pri nomináciách si v realizačnom tíme ujasnili, že urobia všetko preto, aby naša reprezentácia nastúpila v najsilnejšom možnom zložení a majú solídny prehľad nielen o rozložení, pôsobení a výkonnosti legionárov, ale aj potenciálnych adeptov na reprezentačný dres z domácej súťaže. Realizačný tím okolo trénera Petra Kukučku a manažéra Zoltána Heistera požíva dôveru nielen fanúšikov, ale aj odbornej verejnosti. Sú v ňom borci, ktorí už v hádzanej čosi dosiahli a aj ako tréneri zaujali vyhranenými názormi a svojskou filozofiou. Pôsobia kompaktne, čo len zvyšuje ich dôveryhodnosť a získavajú si čoraz viac sympatií u širokých más.

V kolektívnom športe nie sú výkonnostné rozdiely také pregnantné, ako to vidíme v tom individuálnom . Výkonnosť družstva nie je tu automaticky určená matematickým  sumárom umenia individualít. Často vidíme, že dobre zohratý a fungujúci tím vcelku len priemerných hráčov, neraz pokorí aj výber vychýrených hviezd. Na kompenzáciu výkonnostných rozdielov zvýšenou motiváciou a výhodou domáceho prostredia sa reálne spoliehame – preto priamo a bez okolkov špekulujeme o postupe zo skupiny. Tieto kalkulácie môžu pripomínať príslovie o holubovi na streche.

Naši chlapci však po rokoch pôstu nemajú čo stratiť. Naopak, môžu získať, čo sa neskôr môže pozitívne prejaviť pri nasadzovaní do ďalších kvalifikácií. Dať si za cieľ len „Coubertinovskú“ účasť by bolo príliš alibistické a málo ambiciózne. Veď kedy zasa budeme hrať doma?

Odborníci pripomínajú, že je najvyšší čas stabilizovať širší káder a začať rysovať kontúry toho užšieho. Nikto totiž nevie, ktoré akcie a ktorí hráči môžu v priebehu prípravy nečakane vypadnúť. Počas pandémie je práve kvôli neočakávaným zvratom času málo a mužstvo sa potrebuje poriadne zohrať. Pravdu majú aj kouči, ktorí počas prípravy pri cizelovaní herného prejavu upozorňujú na fenomén naturelu slovenského hráča. V tomto smere jednoznačne zdieľam názor Maťa Liptáka, že premotivované kopírovanie zahraničných štýlov nám bolo niekedy viac na škodu, než na úžitok. Ale myslím si, že v tomto štádiu prípravy a s týmto realizačným tímom to viac nehrozí.  Verme, že tempo a efekt zväzového marketingu sa premietne aj do kvality prípravy na ME, že na šampionáte budú aj diváci a my budeme mať po ňom dôvod na radosť.

Autor: Tomáš Kuťka

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Divácke elégie

Nepoznám výstižnejšie pomenovanie „rustikálneho“ fanúšika, ako je ruské slovo „boľeľščik.“  To je ten, čo priam permanentne „trpí“ so svojím obľúbeným tímom, stojí za ním za každých okolností a v extrémnych prípadoch je pripravený za svoj klub vari aj zomrieť. Keď sme svojho času s Viktorom Kovaľovom formovali špičkový tím v Banskej Bystrici, pôsobil tam skvelý ruský tréner vrhačov Azarov. Chodil medzi nás a nikdy nezabudol zdôrazniť: „Dévušky, maladcí, ja baľéju za vas.“ Vždy keď mal čas, prežíval naše zápasy v hľadisku, ale jeho obrovské vedomosti sme využívali aj v častých konzultáciách. Azarov nám nielen ako špecialista poskytoval cenné rady pri citlivej práci s ramenným pletencom. Bol uznávaným expertom aj v oblasti povolených podporných prostriedkov a jeho mixy vybraných enzýmov a kokteilov vitamínov zo skupiny „bé“ boli široko ďaleko známe. Ale vráťme sa k fanúškovaniu a k jeho dnešným komplikáciám a problémom.

Novodobá história nepozná podobne veľké obmedzenia v podporovaní kolektívneho športu, aké zažívame kvôli pandémii koronavírusu dnes. Športové hry sa majú hrať pre divákov a súčasná podoba podpory svojho tímu je na hony vzdialená diváckej predstave v jej brachiálnom základe. Najskôr sa počty divákov len obmedzovali, ale postupne hľadiská štadiónov a hál osireli úplne. Jeden popredný hráč mi na margo toho povedal: „V živote by mi nenapadlo, že mi diváci budú až tak strašne chýbať.“ Vraj si zvrátene praje, aby do hľadiska prišlo čo len zopár ľudí a všetci by mu mohli zúrivo od pľúc nadávať. Ochotne by to pretrpel, len aby hľadisko žilo a tvorilo by  prepotrebnú atmosféru. Podobná frustrácia je aj na druhej strane. Fanúšikovia sú síce radi, keď si môžu pozrieť livestream zo zápasov, ale osobnú prítomnosť na stretnutí s fenomenálnymi kolektívnymi emóciami nevynahradí nič na svete. To ale neznamená, že fanúšikovská obec sa negrupuje, nevyjadruje sa k aktuálnym problémom a len tak nechá plynúť všetko dianie v „instantnej“ forme. Je to cítiť z rôznych webov, kde to žije a kde rezonujú všetky možné témy aj ich interpretácie.

Fanúšikovia oceňujú najmä pozitívne správy v súvislosti s prípravami na budúcoročné ME u nás, zarezonovala tu aj pre hádzanú skvelá správa o získaní nového generálneho sponzora zväzu (Niké) pre ďalšie zlepšenie podmienok aj pre ligové kluby. Úplne dokonale ale ovládajú priaznivci situáciu vo svojich mužstvách.

Konkrétne výhrady ku koučom  sa objavujú najmä vtedy, keď testy riadne zamávajú s pripravovanou zostavou. Vtedy sú časté pripomienky k nominácii mladých a perspektívnych hráčov na programe dňa a nejeden tréner s neskrývaným prekvapením ocení dobrý prehľad priaznivcov klubu o celej situácii v jeho kuchyni.

Slovensko má skvelých hádzanárskych fanúšikov. Po odtrénovaní štyridsiatichtroch sezón a sedemnástich rokoch na lavičkách rôznych reprezentačných výberov veľmi dobre viem, o čom hovorím. Aj v týchto, pre celý šport neradostných časoch, ukázal slovenský fanúšik obrovský kus svojej mentálnej imunity. Je to práve on, kto si to najviac zaslúži – už v relatívne krátkej dobe môcť fandiť priamo v hale a podieľať sa na spoločných úspechoch so svojím obľúbeným tímom. Verme, že najneskôr na ME o rok u nás a v Maďarsku zažijeme plné haly nespútaných kolektívnych emócií! Nabité hľadiská kritických, náročných a neopakovateľnú  športovú atmosféru vytvárajúcich, originálnych, statočných a nenahraditeľných slovenských fanúšikov – bez nadsázky  najlepších na svete!

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Viktor Zamborský

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Inšpirácie pochopenia

Na webovej stránke ŠKP Bratislava sa objavil pozoruhodný manuál pre mladých športovcov, trénerov i rodičov pod názvom „Ako zvládnuť pandémiu?“ Nevtieravá výzva k úprimnej komunikácii o všetkom, čo nás dnes trápi, o svojich pocitoch i očakávaniach, obavách či okolnostiach. Áno, to je to, čo dnes ľudia potrebujú. V časoch neistoty, keď dnes neplatí, čo bolo včera a zajtra už nie to, čo platí dnes.

Ak niekto mal s takýmto niečím vyjsť, je to práve taký tradičný klub ako ŠKP. Nemáme ich tu veľa s takým obrovským záberom do všetkých kategórií, s takými skúsenosťami i dosiahnutými úspechmi. Sú tu najmenej štyri dôvody, pre ktoré práve klubom ako ŠKP prislúcha dobrá vôľa angažovať sa vo všestrannej pomoci mladým športovcom, pedagógom i rodičom, obzvlášť v tejto dobe.

  1. ŠKP kumuluje obrovské skúsenosti s prácou so všetkými vekovými kategóriami
  2. V ŠKP je vysoká kvalita funkcionárskych kádrov a kultúra organizačnej úrovne zabezpečenia športového i s ním spojených aj spoločenských procesov
  3. Postupne sa tu vyprofilovala aj vysoká kvalita trénerského kolektívu
  4. ŠKP má tzv, „bonusový“ fenomén. To je úroveň udržiavania vzťahov so všetkými partnermi z tzv. „lepších“ čias.

Tu sa trochu zastavím. Všetci partneri ŠKP nie sú len čisto obchodnými partnermi v zmysle platných zmlúv, ale ide o partnerov, ktorí nadčasovo dodržiavajú aj všetky nepísané dohody v tom najlepšom význame slova dodržiavať vzťahy v súlade s dobrými mravmi. Ak sú všetky dohodnuté vzťahy oboma stranami vnímané v tomto duchu, klub nikdy nezostane vo svojich záväzkoch osamotený a žiadna spoločenská či zdravotná pandémia ho nemôže položiť na kolená.

Vraví sa, že keď je zle, vtedy sa ukáže nielen charakter človeka, ale aj jeho schopnosť pracovať pod tlakom v zhoršených podmienkach. Trénerský kolektív ŠKP Bratislava každodenne predvádza a potvrdzuje svoje operatívne schopnosti v oblasti krízového manažmentu. Ku svojim zverencom pristupujú tréneri ŠKP práve v týchto ťažkých časoch s nebývalou empatiou a pochopením. Aj v metódach športových riaditeľov majú teraz prednosť konzultatívne metódy riadenia pred tými direktívnymi. Teraz nie je čas na hľadanie vlasov v polievke. Je čas vyhmatnúť to momentálne najcennejšie z možného a je čas metodicky sa adekvátne nachystať na očakávané uvoľňovanie. Vo vzťahu k digitálnemu vyhodnocovaniu dištančného tréningového procesu dominujú usmernenia pred striktným metodickým hodnotením. Tréneri využívajú vlastnosť detí predvádzať sa a správnou motiváciou od nich získavajú hodnotné materiály. Tieto neslúžia len na momentálne hodnotenia, ale zostanú k dispozícii ako svedectvo doby covidovej. Doby ťažkej, v ktorej spočiatku mnohí zdôrazňovali, že nepoznajú nikoho chorého na covid, aby už o pár mesiacov mnohí dokonca stratili svojich blízkych…

Počin ŠKP s hodnotným manuálom pre športovcov, mládežníckych trénerov ako aj rodičov treba vysoko hodnotiť nielen z psychickej stránky. Ale predovšetkým z tej ľudskej. Všetci pedagógovia i skúsení funkcionári v ňom deklarujú svoju každodennú pripravenosť byť tu pre svojich zverencov i pre ich najbližších. Byť tu s cennou radou a za každých okolností aj s podanou pomocnou rukou. Byť tu bez ohľadu na časové vypätie, osobné problémy, prípadne momentálne zaťaženie. Skrátka byť stále k dispozícii tým, ktorí nás potrebujú, všetkým tým, ktorí k nám s nádejou vzhliadajú.

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: https://hadzana.skpbratislava.sk

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Vyšší princíp

Medzi hádzanárskymi fanúšikmi v našich zemepisných šírkach stále rezonuje absencia českých hádzanárov na MS v Egypte. V našom podcaste sme túto tému rozobrali s tým najpovolanejším – predsedom reprezentačnej komisie ČSH Danom Čurdom. Nehovorilo sa mu ľahko a často mal človek pocit, že starostlivo zvolené vety z neho lezú ako „z chlpatej deky.“ Bolo mi ho úprimne ľúto, ale postavme si otázku, čo by človek na jeho mieste mohol dnes verejnosti povedať? Nedávno som na tomto mieste napísal, že Čechov je dvakrát toľko ako nás, stále to však nie je nejaká škandinávska mekka hádzanej. Covid malo sedemnásť členov hráčskeho kádra a sedem(!) členov realizačného tímu. Napriek týmto, naskrze objektívnym faktom, sa však za riekou Moravou nájde nemálo kritikov, ktorí na zväze nenechali nitku suchú.

Treba si totiž uvedomiť „tajming“ súčasnej doby, ktorá je poznamenaná blížiacimi sa voľbami nového prezidenta zväzu. Rád by sa ním stal aj Brňák Jan Schneider: „Odrieknutie účasti ČR na MS v Egypte pokladám za obrovské zlyhanie tých, ktorí za činnosť reprezentácie zodpovedajú. To, že sme v prvej chvíli nedokázali alebo možno ani nechceli rozpoznať vážnosť situácie a v spolupráci s extraligovými klubmi neposkladali záložný tím je veľmi smutným príbehom, ktorý sa negatívne zapíše do dejín našej hádzanej.“

Nerobím si žiadne ilúzie o tom, že českí funkcionári – keď na to príde – si nedokážu pekne ísť po krku, ale počas mojej celoživotnej práce v hádzanej som nepoznal ani jedného Čecha, ktorý by akúkoľvek ľudskú mŕtvolu vnímal ako „míľnik“ svojej politickej kariéry. A preto sa mi kritika – akokoľvek odôvodnená a akokoľvek trefná, nezdá v tejto chvíli patričná.

Akoby sme už zabudli na hierarchiu dôležitosti, dôležitý termín zo slovníka profesora Karola Stráňaia. Múdreho a asketického človeka, ktorý by sa nebyť hlúpej dopravnej nehody dozaista dožil sto rokov. Celý život nám slúžil príkladom. Pán profesor by nikdy nedovolil, aby úspechy a medaile niekto staval nad ľudské zdravie a ľudské životy. S Čechmi sme toho „preskákali“ dosť. Nechajme ich o svojej budúcnosti múdro rozhodnúť a fandime im tak, ako oni fandia nám. Vyšší princíp mravný nám velí chrániť v prvom rade ľudské životy a zdravie nás všetkých.

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Radovan Stoklasa

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Pieskové duny

Nebohý Fero Bako často hovoril o preskupovaní síl v slovenskej ženskej hádzanej prirovnávaním potenciálu vtedajších nedočkavých sponzorov k fenoménu pieskových dún. „Zaveje prudší vietor, veľkú dunu rozpráši a z malej obďaleč vyfúka veľkú,“ zvykol vravievať.

Vznik silnejšieho klubu poznamenávali aj hráčske presuny a Fero sa vždy smial, keď niekto novovzniknuté „bašty“ chcel prirovnávať k viedenskému Hypu. Z viacerých bohatých klubov z tých čias zostali už len Michalovce so Šaľou a novodobý vietor dnešnej doby prednedávnom „navial“ vítanú a mnohosľubnú „dunu“ aj v Dunajskej Strede.

Nech už to bolo v divokých privatizačných rokoch akokoľvek, po Slovensku vtedy behalo množstvo spojok so svetovými somatickými i hernými parametrami. V Šali postupne z mladých talentov pre veľkú hádzanú ponúkli skvelé Vlčkovú, Prekopovú, Šalatovú, či Dubajovú, pričom Prekopová so Šalatovou už boli piliermi federálnej reprezentácie. V Partizánskom udávali tón urastené Tomašovičová s Valachovou (až neskôr v reprezentácii kraľovali Beňušková so Školkovou), zo stajne „bojara“ Viktora Kovaľova v Banskej Bystrici vyšli Oborilová s Lapinovou, v Topoľníkoch vyrástla Kissová, zo záhoria do vtedy silnej Nitry prišla robustná Šimáková (vtedy ešte Makovníková) a tréner Berec na nej odviedol skvelú prácu. Spolu s Katkou Dubajovou patrila potom  Mirka k najlepším strelkyniam bundesligy. Medzi somaticky dobre vybavené hráčky patrili aj Hrčková s Bártkovou i ďalšie dievčatá, ku ktorým sa výkonnostne pridávali aj spojky subtílnejších postáv (Fečová, Martanovičová, Tóthová, Kovácsová a ďalšie, ktoré sa postupne objavovali v slovenskej reprezentácii). Že sa tento skvelý potenciál spojok nepresadil na svetovej scéne v reprezentačnom drese SR, to malo svoje korene v slabučkých vtedajších možnostiach zväzu. Reprezentácia sa na boje o postup na vrcholné podujatia pripravovala v úbohých, nedôstojných podmienkach. Ubytovanie na internátoch a nocľahárňach, slabá strava a cestovanie na zápasy kvôli nedostatku financií niekoľko dní autobusom. Stávalo sa, že šéf zväzu trénerovi dovolil vziať len dve legionárky, lebo viacerým nemohli preplatiť letenky…

Dievčatá napriek tomu chodili do reprezentácie rady, bez ohľadu na to, kto bol trénerom. Slovensko trikrát vyhralo prestížny turnaj v Chebe, trikrát aj Slovakia Cup a k postupu na MS vtedy chýbal jediný gól. Že sa vo svetovom rebríčku postupne prepracovalo z 34. priečky na pätnástu, na tom mali určite zásluhu remízy s Maďarkami či Nemkami u nich doma, vyrovnané zápasy s Rumunkami, Nórkami či Francúzkami, alebo presvedčivé výhry nad Chorvátskom, Švédskom, Poľskom a inými celkami, ktoré boli v rebríčku nad nami. Poľkám sme dali v Chebe o jedenásť, čo dnes znie neuveriteľne (Oborilová im strelila osem gólov). V nádhernom zápase v Šuranoch (nová hala praskala vo švíkoch) sme zdolali Juhosláviu o šesť a hviezdila Hrčková a takých zápasov bolo vtedy viac. Kapitánka Kolečániová mohla byť pre mnohé spoluhráčky matkou, ale výkonnostne za nimi nezaostávala. Boli to pekné pionierske časy v novovzniknutej republike. Dnes má zväz perfektne fungujúci marketing a aj keď je šport u nás stále poddimenzovaný, zo štátneho koláča sa hádzanej ujde omnoho viac, ako v spomínaných deväťdesiatych rokoch. Je smolou, že o čo lepšie podmienky dnes sú, o to menej kvalitných spojok schopných úspešnej konfrontácie so svetom máme. A k tomu ešte strašiak pandémie. Dúfajme, že zafúka taký vietor, ktorý „hnusobu“ zaženie a postupne sa u nás stretnú dobré podmienky so stále silnejším a konkurencie schopnejším kádrom hráčok.

Autor: Tomáš Kuťka

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Uhly pohľadu

Po odohratí prípravného zápasu našich mužov proti Čechom sme mohli v médiách zaznamenať rôzne odozvy. Obecne by sa dali rozdeliť na pohľady z troch rôznych uhlov. Pre zamyslenie i názorovú konfrontáciu som urobil ich stručný prehľad:

Pohľad oficiálny – domáci. Naše mužstvo nastúpilo bez piatich pozvaných hráčov. Proti papierovému favoritovi, ktorý už o pár dní nastúpi na MS, sme odohrali dobrý prvý polčas, kde sme boli úplne vyrovnaným súperom. Obrana napriek tomu, že v tomto zložení hrala po prvýkrát, zniesla reprezentačné kritériá a za ňou vynikajúco chytal Žernovič. Vďaka disponovanému Hruščákovi sme sa favoritovi dlho vyrovnali aj v streľbe z väčších vzdialeností. Po obrátke sa prejavilo, že Česi prišli na zápas so širším kádrom hráčov a pred majstrovstvami sveta sú oveľa lepšie fyzicky pripravení. Záver zápasu patril disponovanejšiemu súperovi, ktorý vyhral zaslúžene. Náš tréner bol spokojný s prvým polčasom a tiež s tým, že v našej hre videl niekoľko vecí, ktoré s mužstvom pripravoval v tréningovom procese. Zápas označil ako veľmi poučný.

Pohľad kritikov a oponentov. Nebyť Žernoviča už prvý polčas prehráme vyšším rozdielom. Naša hra bola kostrbatá a súperom ľahko čitateľná. Zopár hráčov nemá výkonnosť pre vrcholovú scénu. Pokiaľ sa do reprezentácie nevrátia špičkoví hráči, ani domáce prostredie nám na ME nepomôže! Obrana ešte ako-tak, pokiaľ vládzeme, protiútok na náhodu, druhá vlna neexistuje. V útoku hráme bez krídel ( aj tie nájdeme lepšie) a bez tlaku na obranu. Po tridsiatich minútach už kondične ani herne nemáme súpera čím prekvapiť. Tréner si vzal oddychový čas v najhoršom možnom momente a tento „timeout“ skôr pomohol súperovi, ktorý sa dlho nemohol dostať do svojho obvyklého tempa. Kvôli absencii viacerých kvalitných hráčov chýba v tíme fenomén konkurenčného prostredia. Manažér nie je ako hráčsky agent v konflikte záujmov?

Pohľad nezaujatého diváka. Zápasy s Čechmi majú v každom športovom odvetví vždy punc istej rivality a prestíže. Netreba však zabúdať, že Čechov je dvakrát toľko ako nás, čo sa premieta do členskej základne a samozrejme aj výkonnostnej špičky. Hádzanári ČR sa na vrcholné podujatia kvalifikujú častejšie a aj počet talentovaných mladých hráčov majú vyšší. Do ME u nás a v Maďarsku zostáva rok a realizačný tím okolo trénera Kukučku a manažéra Heistera pozostáva z kompetentných ľudí, ktorí už v hádzanej niečo dosiahli. Každý takýto zápas, ako bol ten s Čechmi, obohatí ich poznatky o stále aktuálnejšie postrehy a potreby. Verme, že na ME sa predstavíme s tým najlepším čo máme a v dobrej fazóne. Pre opatrenia kvôli korone nie je príprava ľahká a musíme si priať nielen dobré zdravie, ale aj to, aby na ME mohli byť diváci. Nominácia hráčskeho kádra je vecou trénerov, ale aj hráči si musia uvedomiť, že byť k dispozícii treba vtedy, keď to mužstvo potrebuje a nielen vtedy, keď sa mi to hodí.

Záver. Nuž, milí priatelia, posúďte sami, ktorý uhol pohľadu je vášmu hodnoteniu najbližší. Ja si myslím, že pre zodpovedných by mali byť všetky názory relevantné a nad každým z nich sa treba zamyslieť. Rozhodovať treba s vedomím zodpovednosti, že po rokoch máme znovu príležitosť pripomenúť sa svetu na vrcholnom podujatí a pre náš úspech treba urobiť všetko, čo je v našich silách a možnostiach. A toho nie je málo! Ideálne je, keď sa človek môže poučiť z cudzích chýb. Lenže to nebýva náš prípad. Preto musíme nový rok 2021 využiť predovšetkým na poučenie z našich vlastných chýb. A musíme sa tiež naučiť v tých, ktorí nemilosrdne nastavujú zrkadlo tvrdej kritiky, nevidieť hneď svojich nepriateľov. Bez predsudkov a s nadhľadom.

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Radovan Stoklasa

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Z nepohody príležitosť

Keď dnešným mladým hráčkam poviem, že kedysi naše juniorky na turnaji v Chebe zdolali ženy Dánska či Holandska, myslia si, že fabulujem „science fiction“. Bola to však pravda. Bolo to v osemdesiatych rokoch minulého storočia, čo je pre dnešných mladých hádzanársky pravek. Holanďankám sme dali o šesť a posledný gól im dala brankárka Tarhaiová zo sedmičky. Vtedy sa to dalo, ešte sa nehrával „rýchly stred“. Dánky v Chebe vyrukovali s obranou 3-2-1 a vtedajší ústredný tréner Vojta Mareš vyhlásil, že sú na ceste do svetovej špičky(majster sveta sa nemýlil, o niekoľko rokov sa to naozaj stalo). S našimi ženami prehrali o dva góly a takým istým výsledkom prehrali aj s juniorkami. Neboli to však tie atletické typy, aké po palubovkách behajú dnes. Zadky mali ako Kardashianky a podaktoré vyzerali (nič v zlom milé záhoráčky) ako predavačky kyslej kapusty z trhoviska na Miletičke…

Keď sme pred pár rokmi za pomoci zahraničných odborníkov začali s projektom regionálnych hádzanárskych centier mládeže, museli sme zabudnúť na niektoré staré postuláty z našej – kedysi celým svetom rešpektovanej – metodiky. Napríklad v  rozvoji sily u mladých dievčat, kde dlhé roky platilo, že preťažovanie môže zastaviť rast a môže spôsobiť nenapraviteľné škody v oblasti krčnej i driekovej časti chrbtice.  Nechceli sme veriť, že staršie dorastenky v Dánsku pri bench presse bez problémov „dajú“ sedemdesiat i viac kilogramov. Keď dnes porovnáme výsledky dievčat, ktoré v čase začiatkov RCH sotva vytlačili len samotnú tyč z činky a dnes bez problémov urobia okolo päťdesiat kíl, môžeme s hrdosťou konštatovať, že sme urobili veľký krok dopredu, čo samozrejme platí aj o iných súčastiach tréningového procesu.

Dnes prežívame časy nepohody. Kvôli pandémii koronavírusu platí celý rad tvrdých i menej tvrdých opatrení, ktoré okrem všetkých oblastí nášho bežného života majú vplyv aj na tréningový proces. Slovenskí tréneri sa rýchlo adaptovali na nepriaznivé podmienky a pri uplatňovaní tréningov v malých skupinkách, či dištančných on-line tréningoch prejavili veľkú dávku tvorivosti, trpezlivosti i organizačných schopností.   O improvizačnej schopnosti Slovákov som počul legendy aj v zahraničí. Keď sa vraj vo výrobnej linke zastaví nejaký stroj, Nemec či Francúz si počká na opravára, ale Slovák vytiahne z gatí gumu a nahradí ňou trebárs hnací remeň a než dorazí čata opravárov, pracuje ďalej. Obdivuhodný je aj prístup mládeže k tréningom počas tejto „nepohody.“ Všetci by už najradšej hrali zápasy, ale tréningov sa zúčastňujú radi, aj keď sa rodičia niekedy boja a púšťajú decká s malou dušičkou. Tréneri sa snažia aj v nepohode vidieť príležitosť na kontinuálne zlepšovanie svojich zverencov a dokážu aj v malých skupinkách pripravovať zaujímavý a pestrý program tréningov, ktoré deti zaujmú a vyprovokujú k veľkej aktivite a angažovanosti. V tejto brandži nie je veľké umenie s kvalitným a širokým kádrom robiť dobré výsledky, ale vybrúsiť diamanty z polodrahokamov za takýchto okolností a súčasných podmienok si zaslúži uznanie.

Hovorí sa, že pesimista na nepohodu nadáva a optimista v nej vidí príležitosť. Podľa všetkého máme pri mládeži oveľa viac optimistov ako pesimistov, oveľa viac tých, čo tvoria, ako tých, čo sa permanentne len sťažujú a to je v týchto pochmúrnych časoch dobrá správa. Prebojovať sa na vyššie priečky v hádzanárskych ranglistinách nás všetkých bude stáť ešte nemálo tvorivého úsilia. Ale pokiaľ budú našinci v nepohode vidieť príležitosť na zlepšovanie, nemusíme sa o budúcnosť našej hádzanej báť.

Autor: Tomáš Kuťka,  Foto: EU CUP 2020 https://www.facebook.com/hctatranstupava/

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Titul pre najodolnejšie

Včera skončili ME žien. Prebiehajúca pandémia ich poznačila viac ako by sme chceli alebo si priali. Už len tým, že im chýbala divácka kulisa. Veď hádzaná sa hrá pre ľudí. Nezabudnuteľný Vinko Kandija raz povedal, že keby sa šampionát (MS, ME, OH) po dvoch či troch týždňoch zopakoval, videli by sme iné konečné poradie. Načasovanie tímovej formy je hodinárska práca a komu sa to podarí, ten žne úspechy.

Možno však v čase boja proti Covidu vôbec hovoriť o nejakom zmysluplnom časovaní športovej formy? Kto teda má nárok za takýchto okolností triumfovať na vrcholných podujatiach? Zdá sa, že to môže byť len ten, kto počas pandémie utrpí najmenšie škody – v počte akcií v plánovanej príprave, v dĺžke a početnosti výpadkov ľudského potenciálu v súvise s karanténnymi opatreniami, v prestávkach v pravidelných súťažiach, v konkurenčnom prostredí a jeho kvalite a v neposlednom rade aj vo finančných prostriedkoch, ktoré treba nečakane investovať do procesu kompenzácie utrpených škôd. Svoje tu zohráva aj kolektívna imunita. Keď je človek vystrašený, jeho imunita je výrazne oslabená a zákerný vírus má cestu do organizmu prakticky voľnú.

V podcaste s úspešnou českou brankárkou Petrou Kudláčkovou, ktorá pôsobí na severe Európy, ma veľmi zaujalo jej tvrdenie, že v Škandinávskych krajinách ľuďom v súvislosti s opatreniami proti víru nič neprikazujú ani nezakazujú, ale len doporučujú. A to je obrovský rozdiel! Lebo permanentne vystrašený a vystresovaný človek má automaticky aj oslabenú imunitu. Tým pádom nie je len bezbrannou korisťou rôznych vírusov, ale aj manipulatívnych a zákerných politikov, ktorí ho salámovou metódou postupne pripravujú o jeho ľudské práva a slobodu…

Ale vráťme sa k hádzanej. Nórky preukázali za všetkých okolností najväčšiu odolnosť voči všetkým nepriaznivým vplyvom a zaslúžene získali titul. Ani oni sa však nevyhli výkonnostným výpadkom a nevynúteným technickým chybám. V záveroch semifinále i finále ukázali najväčšiu zásobáreň fyzických i psychických síl. Pripomeňme si zopár charakteristických momentov tohtoročných ME v Dánsku:

Zostal len jeden organizátor. Pôvodne sa ME mali uskutočniť v Dánsku a Nórsku. Nórska vláda od organizovania podujatia kvôli Covidu napokon odskočila a Dánom patrí poďakovanie za to, ako všetko v krátkom čase sami na úrovni zvládli.

ME boli prvým vrcholným ženským podujatím, ktoré rozhodovali len rozhodkyne – ženy. Budeme EHF držať palce, aby sa počet kvalitných arbiteriek stále zvyšoval.

Dôsledky pandémie koronavírusu boli na kvalite hry družstiev badateľné. Ani veľkí favoriti sa nevyhli výkonnostným výkyvom a to nielen medzi jednotlivými zápasmi ale aj v rámci jedného stretnutia. To isté sa týka aj veľkých hráčskych individualít.

Sympatické vystúpenie českej reprezentácie. Češky mali na šampionáte najmladší tím, keď im chýbalo viacero skúsených hráčok vrátane tvorkyne hry Korešovej, ktorú hádzanárska verejnosť pozná skôr pod menom Luzumová. Nie sú ďaleko od pravdy tí čo tvrdia, že s ňou by Češky zo skupiny postúpili. Mladé hráčky získali na ME cenné skúsenosti, ktoré v ďalších sezónach určite zúročia.

Kvalitné individuality chýbali viacerým, nielen Češkám. Azda najviac to pocítili Holanďanky a Rusky. Majsterky sveta boli bez Estevany Polmanovej často ako kuriatka bez kvočky a olympijské víťazky boli zasa bez Anny Vjachirevovej sotva polovičné.

Slovenskú zástavu pri neúčasti našich hádzanárok pomyselne v rukách držali Zuzana Fulleová pri stolíku počas zápasov a ambiciózny Tomáš Hlavatý ako druhý asistent Ambróza Martina na lavičke ruskej zbornej. Verme, že nabudúce to bude početnejšie.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Petter Arvidson / Bildbyrån (https://www.handball.no/)

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Otvorený účet

Legendárny športový novinár Laco Gross často vo svojich článkoch používal známu frázu „robiť účet bez hostinského.“ Najmä vtedy, keď sa jednalo o rôzne dišputy k témam, ktorých rozuzlenie mal v rukách niekto úplne iný. Laco bol veľká osobnosť našej hádzanej. Ako hráč síce neoslnil (Zdeno Jašek: „Keď sme chceli mať istotu že vyhráme, radšej sme ho cez polčas zamkli v šatni“), ale ako tréner i rozhodca bol medzinárodne jedným z najuznávanejších Slovákov.

O hádzanej sa živo diskutovalo v každej dobe. Dnes je častou témou nominácia mužskej reprezentácie. V januári 2022 budeme organizátormi európskeho šampionátu a každý chce, aby na ňom Slovensko uspelo. Nielen organizačne, to vieme vždy zabezpečiť na vysokej úrovni (dúfajme, že dovtedy bude pandémia pod kontrolou, tá jediná môže organizačný úspech ohroziť), ale aj čo sa týka športového výsledku. A na ten máme nárok len vtedy, keď budú reprezentovať skutočne tí najlepší hráči. V tomto duchu dal svoju „priamu reč“ v Športe aj Róbert Jano, bývalý reprezentačný manažér a za pravdu mu veru dalo nemálo odborníkov. Nominácia je citlivá vec. Viem o tom svoje, rôzne reprezentačné výbery som viedol sedemnásť rokov (ženy ČSFR, ženy SR, juniorky ČSSR, juniorky ČR, akademičky SR) a po každej nominácii som vždy bol „špatný.“  Bolo mi ľúto dievčat, ktoré som musel poslať domov. Názory takých ľudí, ako sú napr. aj bratia Janovci, som nikdy nebral na ľahkú váhu a vždy som sa nad nimi zamyslel. Obzvlášť vtedy, keď som si nebol istý svojou objektivitou v kontexte so strategickými zámermi. Maťo Lipták o nominácii otvorene diskutoval s nositeľmi kvality hry mužstva, lebo v šatni majú títo hráči veľké slovo. Často jeho mienku hráči zdieľali a nebolo to treba dávať do novín. Veď borec, ktorého práve nenominovali do reprezentácie, nemá lepru. Vyzerá to, že účet, ktorý vystaví „hostinský“ Kukučka, je stále otvorený. V rozhovore, ktorý kouč poskytol pre náš zväzový web sa totiž ukázali viaceré veci. Že tá kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí (napríklad Rábek v zámeroch trénera figuruje), že reprezentácia je otvorený systém, do ktorého môže pribudnúť každý hráč, ktorý preukáže potrebnú výkonnostnú i osobnostnú úroveň a napokon aj s programom prípravy, ktorá je do značnej miery limitovaná negatívnymi vplyvmi prebiehajúcej pandémie, to nevyzerá tak tragicky, ako predpovedali tie najčernejšie scenáre. Bolo by pekné, keby sme po šampionáte mohli skonštatovať, že Peter Kukučka bol nielen skvelý hráč s veľkým prehľadom na ihrisku, ale prehľad ho zdobí aj na lavičke. Ale nepredbiehajme…

Do nominácie vždy ktosi hovorí. Na klubovej úrovni je to často majiteľ či sponzori. Na reprezentačnej úrovni to najčastejšie bývajú hráčski agenti, ktorí čulo lobujú, aby zvýšili trhovú hodnotu svojich klientov. Svoje si na sociálnych sieťach vždy povedia  fanúšikovia. „Výtlak“ týchto pripomienok je priamo úmerný „váhe“ ich autorov. Je rozdiel, keď niečo zakričí krikľúň z hľadiska, alebo sa v médiách vyjadrí niekto, kto v hádzanej už niečo dokázal. Možno aj vďaka takým pripomienkam, aké mal Róbert Jano a ďalší hádzanári, už slovník reprezentačného trénera nie je taký rigorózny, ako predtým. A to je dobre. Svedčí to aj o tom, že hádzaná v tejto neľahkej dobe stojí o demokratické prostredie a užitočnú výmenu názorov. Hádzaná nám ešte chvalabohu neskĺzla do matrixu slepého nasledovania oficiálnej propagandy. Potešiteľné je, že na úspechu ME 2022 na Slovensku záleží naozaj nám všetkým. A to aj tým, čo sa medzi sebou občas „nemusia.“ Nechajme „hostinského“ kalkulovať a počkajme si na účet.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Barbora Taláčová

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Láskavé korekcie

Bez dlhého úvodu a bez obvyklého „rýpnutia“ si do politikov prejdem rovno k veci. Musím úprimne korigovať niektoré fakty z doteraz uverejnených glos, aby realita bola bližšie k pravde. Nie kvôli politickej, ale len tej obyčajnej, ľudskej korektnosti.

Mali by sme častejšie písať o úspešných ženách. V minulej glose som uvádzal … „keď sa rozohrá dynamická Szarková…“ atď. Iná hráčka na mieste skvelej strelkyne by to ponechala bez povšimnutia, veď to mohlo pôsobiť ako vysvetlenie, prečo dala Španielkam „len“ jeden či dva góly. Ale Simona sa mi ozvala: „Po zranení už dávno trénujem, hrám a strieľam góly. Zápasy proti Španielkam mi prosto len nevyšli.“

Čo z tohoto vyplýva? Nielen to, že autor mal byť lepšie informovaný, ale aj to, že Simona Szarková je hráčka so sebareflexiou, ktorá sa na svoj výkon vie pozrieť aj kriticky a nemieni sa na nič vyhovárať. Aktuálne je vo svojom terajšom maďarskom pôsobisku najlepšou strelkyňou! Vychádza mi z toho jediné – my všetci, čo píšeme o hádzanej by sme mali viac písať aj o ženských reprezentantkách, nielen o úspešných mužoch. Mnohé hráčky sa totiž neraz môžu cítiť trochu ukrivdené, že im neprávom venujeme menej pozornosti. Neviem čo s tým urobia moji kolegovia či kolegyne, ale ja si z toho pre seba určite vyvodím dôsledky, aj bez Istanbulského dohovoru.

Návrat ku stredným spojkám. V glose „Včielka Jana“, ktorú som venoval Janke Stašovej som narýchlo vymenoval takmer všetky šikovné stredné spojky, ktoré som mal česť trénovať. Aj keď som vyslovil prianie, aby mi odpustili tie, na ktoré som si v rýchlosti nespomenul, musím aj v tomto prípade urobiť korektúru. Dodatočne som si vybavil päť výborných hráčok, ktoré v menoslove chýbali. Keď som premýšľal prečo, vyšlo mi, že asi preto, lebo som ich trénoval len krátko. Marcela Fečová mala iba 17 rokov, keď nastúpila v ženskej reprezentácii ČSSR na turnaji v Chebe, kam som ju donominoval, keď sa naraz zranili dve rozohrávačky. Ukázala svoj talent i to, že je bojovníčka. Priebojnou hráčkou bola aj Zuzka Hrabovská. Mala obrovskú smolu, že bola často chorá i zranená. Bola by to určite dotiahla ďalej. Vynahradila si to neskôr ako veľmi úspešná trénerka mládeže v Nemecku. Skvele si na poste „špílmacherky“  počínali aj Annamária Kovácsová, Libuša Hanesová a Jana Fischerová, s ktorej mamou hrávala moja žena v reprezentácii. Až teraz je výpočet úplný. Odľahlo mi…

Máme štyri konsolidované celky! Znovu sa vrátim ku glose z minulého týždňa. Na konci som s uspokojením konštatoval, že okrem legionárok môže tréner Pavol Streicher načrieť aj do troch konsolidovaných slovenských klubov. Neskôr sme to s kolegami opravili na štyri. Každý vie, ktoré to sú, aj to, že keby ten štvrtý nedotoval len jeden človek a mal by také možnosti ako zostávajúce tri kluby, najlepšie hráčky by nešli za lepšími podmienkami inam. Klub, ktorý nemenujem ale do najlepšieho kvarteta patrí zaslúžene, nielen pre svoje tradície, ale najmä pre vynikajúcu prácu s mládežou a dlhoročnú kontinuálnu výchovu kvalitných hráčok. Aj reprezentantiek!

Na konci deja kultového filmu „Hriešny tanec“ podišiel Dr. Hausmann k tanečníkovi Johnymu s tým, že vie že to nebol Johny, kto priviedol Penny do problémov. Keď mu Johny odvrkol, že čo má byť, dôstojne prehlásil: „Keď sa mýlim, tak to priznám!“

Chyby a omyly sa dejú každý boží deň. Treba si ich však uvedomiť a najmä – treba ich naprávať! (Takže či chcem alebo nechcem, vlastne sa mi znovu podarilo rypnúť si – nepriamo – aj do politikov. Škoda len, že oni o svojich omyloch nepremýšľajú)!

Autor: slovakhandball.sk, Foto: https://mkcse.hu/

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Pozitívne ženy

So slovom „pozitívny“ radšej teraz narábať veľmi opatrne. Nečakane môže vzniknúť tragické nedorozumenie. Najmä dnes, keď je nejeden z nás šťastný, že má na papieri čierne na bielom, že je negatívny. Veď inak by ho nepustili medzi ľudí. Papaláši majú zasa z pekla šťastie, že nik od nich ešte nežiada potvrdenie o psychickej spôsobilosti zastávať vysoké funkcie. To by naopak nejeden z nich bol horúcim kandidátom pre docenta Chocholouška. Ale venujme sa radšej hádzanej…

Titulok dnešnej glosy pojednáva o príprave našich reprezentantiek. Je skvelé, že sa mohli naše dievčatá konfrontovať s vicemajsterkami sveta. Španielky boli tesne pred európskym šampionátom v Dánsku kompletné a s načasovanou formou. Prehrať s nimi u nich doma nie je žiadnou hanbou. Pritom druhý zápas bol úplne vyrovnaný. Bavme sa teda o „pozitivite“, ktorá nemá so zákerným Covidom nič spoločné. Zo sústredenia reprezentácie sa neospravedlnila ani jedna hráčka a ani jedna nehlásila výpadok zo zdravotných dôvodov! Rebičová ešte nie je celkom zdravá, rovnako ako Boglárka Bíziková a Hudáková musela zostať v karanténe. Všetky pozvané sa však dostavili a to je prvé pozitívum. Ďalšie pozitívum je čulo pragmatický postup trénera Streichera, ktorý je pripravený na každú možnú alternatívu obmedzení v dôsledku pandemického vývoja. Pričom to nie je ľahké ani pre neho samého, pretože na akcie dochádza zo zahraničia, kde dlhodobo žije. Poznám Paliho Streichera štyridsaťpäť rokov. Je to naskrze pozitívny a empatický človek. Stáli sme proti sebe v množstve ligových bojov aj sme spolupracovali. Keď som viedol federálnu ženskú reprezentáciu on trénoval juniorky. Najmä jeho zásluhou sme mohli zorganizovať historický prvý zájazd za veľkú mláku, keď ženy dostali pozvánku do Ameriky a juniorky do Kanady. Prednášali sme tam spolu na trénerskom seminári v Montreale frekventantom z USA, Kanady a dokonca tam bol aj jeden exot z Mexika. Naposledy sme spolu súperili pri  majstrovskom bundesligovom zápase – ja som vtedy viedol TV Mainzlar a Paľo DJK Wurzburg. Práve v dnešných hektických a neistých časoch je dobré, keď reprezentáciu vedie skúsený, ostrieľaný a pokojný kouč, s veľkým nadhľadom a „chlácholivým“  vplyvom na mladé hráčky, ktorých je pri generačnej obmene v družstve požehnane. Ďalším pozitívom je prístup samotných dievčat k reprezentácii – hráčky tvoria dobrý kolektív a disciplinovane dodržiavajú všetky hygienické a protipandemické predpisy. V ťažkých časoch a pri stálom riziku možnosti infikovania sa (zámerne nepoužívam vulgárny termín „nakazenia“) využívajú každú možnosť na výkonnostné zlepšovanie celého tímu. Keď sa po zranení rozohrá dynamická Szarková, keď sa vrátia Rebičová a Hudáková, palebná sila družstva s už teraz presvedčivou mladou Lanczovou výrazne vzrastie. Hoci ja by som si medzi mladými puškami ešte stále vedel predstaviť Maťu Školkovú, ktorá to vie na všetkých spojkách, skvele bráni a v druhej vlne protiútoku nemá konkurenciu – vie ju zorganizovať, rýchlo potiahnuť, aj spoľahlivo zakončiť. Ale to všetko je v kompetencii skúseného kouča, ktorý vie, čo robí. Pozitívny je aj nadštandardný vzťah nášho zväzu so španielskou federáciou – z nedávno podpísanej zmluvy o dlhodobej spolupráci vyplýva množstvo spoločných projektov na prospech oboch strán. A napokon svoj výpočet pozitív zakončím príjemným konštatovaním, že okrem legionárok, môže náš kouč načrieť už do štyroch skonsolidovaných slovenských tímov s pozitívnou snahou o modernu, čo u nás už veľmi dlho nebolo.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: RFEBM

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022