Načítavanie údajov ...

Najlepší hádzanár na Slovensku za rok 2021 je špecialista na záchranárske práce

Tomáš Urban mal v závere aktuálnej sezóny dôvod na radosť. So svojím nemeckým klubom GWD Minden úspešne zavŕšil snaženie o zachovanie prvoligovej prvoligovej príslušnosti a krátko predtým získal v ankete Slovenského zväzu hádzanej ocenenie Hádzanár roka 2O21. Aký bol boj o záchranu, čo vraví na víťazstvo v ankete a čo je pre neho najväčšou motiváciou, prezradil 32-ročný košický rodák v rozhovore pre slovakhandball.sk.

Veľká úľava nastala po víkendovom záverečnom kole, ktoré prinieslo definitívu ohľadom záchrany v I. bundesligy?
– Tá prišla už vo štvrtok po stretnutí s Erlangenom, ktoré bolo rozhodujúce. Pozbierali sme všetky sily, aby sme tento kľúčový duel zvládli, čo sa nám aj podarilo, hoci tesne 22:21. Po ňom to z nás všetko opadlo, lebo hoci sme mali horšiu vzájomnú bilanciu s Balingenom, tak pri prípadnej rovnosti bodov je rozhodujúce celkové skóre, ktoré sme mali podstatne lepšie. V nedeľu na palubovke Wetzlaru to bola pre nás povinná dohrávka, ktorú sme prehrali 28:30. Bolo cítiť, že už nedávame do toho toľko ako vo štvrtok, keď išlo o všetko. Napokon sme obsadili 16. miesto, dva body nad pásmom zostupu.

Prehrali ste prvých 9 ligových duelov v sezóne, po 14 kolách ste mali na konte 2 body. Verili ste vtedy, že sa ešte dá zachrániť?
– Áno, veril som. Celý čas som mal tento pocit, lebo v príprave nám veľa vecí fungovalo. Potom sme sa ocitli v kríze. Veľa zápasov, v ktorých sme aj vyhrávali, sme si takpovediac prehrali sami. Boli tam aj tesné výsledky v náš neprospech. Ocitli sme sa úplne dole, ale veril som, že to dokážeme otočiť, že musí niečo prísť, čo nás nakopne. Štart nám síce nevyšiel, ale stále som videl v tomto mužstve potenciál minimálne na udržanie sa v najvyššej súťaži. V decembri sme zvládli pár zápasov, uhrali nejaké body a priblížili sa k predposlednej priečke. Tam sa objavilo svetielko na konci tunela a zacítili sme nádej.

Vlani ste pomohli druholigovému Emsdettenu k udržaniu sa v súťaži, teraz ste boli výraznou postavou pri záchranárskej misii Mindenu. Je z vás špecialista záchranár?
– Možno mi teraz prischne takýto prívlastok, proti ktorému nič nemám, keďže už sa mi to podarilo viackrát. Svoje zohrávajú aj skúsenosti, možno práve vďaka nim to lepšie zvládam. Verím stále, že to dokážeme a napokon sa to podarí.

Pred sezónou ste sa vrátili do I. bundesligy. Ako vám chutilo pôsobenie v jednej z najlepších ligových súťaží na svete?
– Druhá liga má tiež svoju kvalitu, je fyzicky náročnejšia a vonku sa oveľa ťažšie vyhrávajú zápasy. Najvyššia súťaž je však kvalitatívne a atmosférou úplne niekde inde. Čiastočne som spokojný so svojimi výkonmi, hoci spokojnosť nie je úplná. Na niektorých veciach musím popracovať, zameriam sa na to aj počas letnej prípravy. Vo všeobecnosti som spokojný, pred rokom som hral o záchranu v druhej lige a teraz v prvej, čo je výrazný rozdiel. Som hrdý, že sa mi to podarilo a môžem povedať, že to bola z mojej strany dobrá sezóna. Keby mi niekto pred jej začiatkom povedal, že to bude takto, tak by som to bral.

Nedávno ste druhýkrát v kariére získali na Slovensku ocenenie Hádzanár roka. Je podľa vás v správnych rukách?
– Verím tomu, že áno. Viem, čo všetko som musel absolvovať, čo všetko je za tým. Uvedomujem si aj to, čo mi vyšlo a čo naopak nie. Pred pár rokmi by to v inej konkurencii možno dopadlo inak. Keby to bolo na mne, ja by som ocenenie dal Teovi Paulovi, ktorý by si to za svoje výkony v klube i reprezentácii v minulom roku zaslúžil.

Čo vás najviac motivuje do vašej ďalšej kariéry?
– Moja najväčšia motivácia je rodina. Milujem ten pocit, keď mám svojich najbližších na zápase a po dobrom výkone si všetci spoločne vychutnávame radosť a pocity šťastia. Vychutnávam si takéto chvíle. Zároveň chcem aj synovi ukázať, že čo všeličo sa dá zvládnuť, keď sa chce. Sú možno tisíce hráčov, ktoré by chceli hrať v najvyššej nemeckej súťaži. Ja tú možnosť mám a užívam si každý zápas, na ktorý nastúpim. Je to pre mňa česť, že môžem nastupovať proti najlepším hádzanárom na svete, čo sa nepodarí každému.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: https://www.facebook.com/GWDMinden/photos

Simona Szarková: Najviac mi to priala mamina

Najlepšia hádzanárka Slovenska za rok 2021 Simona Szarková prešla v hodnotenom 12-mesačnom období rôznymi úskaliami. Po najlepšej sezóne v kariére v drese Mosonmagyaróváru, keď patrila medzi najlepšie kanonierky maďarskej súťaže a prispela k zisku ligového bronzu, išla za novou výzvou do Siófoku KC. V tíme finalistu Európskej ligy 2020/2021 prišlo v novembri zranenie kolena, ktoré si vyžiadalo chirurgický zákrok. Napriek tomu si v decembri stihla zahrať za reprezentáciu SR na majstrovstvách sveta v Španielsku. V súčte to 30-ročnej ľavej spojke vynieslo ocenenia v ankete SZH, kde bola nielen členkou Sedmičky roka, ale vďaka hlasom fanúšikov sa prvýkrát v kariére stala aj Hádzanárkou roka.

Bol rok 2021 najlepší vo vašej kariére?
– Ja by som to rozdelila na sezóny. Tá, ktorú som dokončila v Mosonmagyaróvári, bola určite najlepšia. Potom prvý polrok v Siófoku som sa oťukávala v novom prostredí, ale nebolo ani to zlé. Následne ma však zabrzdilo zranenie kolena a odvtedy som sa s tým trápila.

Dlhodobo patríte svojimi výkonmi medzi najlepšie slovenské hádzanárky. Poškuľovali ste po tomto individuálnom ocenení na Slovensku?
– Väčšinou túto otázku riešila moja mamina, ona by mi to veľmi dopriala. Ja som sa neodvážila si to ani priať, lebo som vedela, že je tu vždy veľká konkurencia v podobe kvalitných hráčok a treba byť pri zemi. Ona mi to však želala viac, ako som sa ja na to sústredila.

Komu by ste vy udelili túto poctu?
– Ťažká otázka. Ja som veľmi nesledovala dievčatá v zápasoch domácej ligy, ale videla som vystúpenia reprezentácie, resp. aj som bola ich súčasťou. Podľa toho si myslím, že brankárka Viki Oguntoye podávala aj tento rok dobré výkony.

Prečo po roku opúšťate Siófok po jednej sezóne?
– Ak to tak môžem povedať, tak v Siófoku sa od začiatku nenaplnili moje očakávania. Išla som tam aj z dôvodu, že sme mali hrať na európskej scéne. To sa však nestalo. Žiaľ, ovplyvnili to určité interné problémy v klube. Tak som sa rozhodla pre prestup do Kisvárdy a myslím si, že to bude dobrá voľba.

Aké sú vaše očakávania na novom pôsobisku?
– Predovšetkým, že budem zdravá. Posledný polrok to bolo pre mňa náročné. Jednoducho, ak je človek zdravý, tak výkony prídu. Toho by som sa neobávala. Dúfam, že to tak aj bude a teším sa na to.

V závere sezóny 2021/2022 ste sa už neobjavovali v zostave Siófoku. Prečo?
– Musela som si dať pauzu, lebo to moje koleno nebolo ostatný polrok v dobrom stave a už som si to potrebovala doliečiť. Najmä som už myslela na nasledujúcu sezónu. Chcela som sa dať do poriadku a neprísť do Kisvárdy zrazená. Dúfam, že do začiatku letnej prípravy ma koleno už nebude nijako obmedzovať.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: TASR

Slovenská legenda THC i bundesligy sa rozlúčila s hráčskou kariérou, pokračuje v trénerskej

Počas uplynulého víkendu ukončila aktívnu vrcholovú kariéru jedna z najvýraznejších osobností slovenskej ženskej hádzanej. Jej posledný súťažný zápas na palubovke bol víťazný. Lýdia Jakubisová sa v drese Thüringer HC tešila po víťazstve nad Buxtehuder SV z 3. miesta v Nemeckom pohári.
Krátke obzretie sa za hádzanárskou kariérou, ktorú začala pomerne neskoro vo veku 13 rokov a počas ktorej prešla klubmi HK Lehota pod Vtáčnikom, HK Prievidza, HK Bánovce nad Bebravou, HK Slávia Partizánske, HK Slovan Duslo Šaľa, Rhein-Main Bienen, DJK/MJC Trier, VfL Oldenburg a Thüringer HC, i plány do budúcnosti ponúkla 40-ročná pravá krídelníčka v rozhovore pre slovakhandball.sk
Bojnická rodáčka zanechala výraznú stopu najmä v Nemecku, kam zamierila v roku 2007, čo znamená 15 rokov bundesligového pôsobenia. Najdlhšie zotrvala a najväčšie úspechy zažila počas jedenástich sezón Thüringer HC, kde je s 328 súťažnými zápasmi a 1041 gólmi rekordérkou v klubových štatistikách.

Uplynulý týždeň bol pre vás v znamení lúčení. Boli to definitívne vaše posledné zápasy na vrcholovej úrovni?
– Zatiaľ si myslím, že áno. Uplynulú nedeľu to môj posledný zápas za THC. Novú zmluvu nemám a ani neplánujem nič podpísať. Teraz si už užívam dovolenkové chvíle.

Prečo ste si povedali, že už stačilo?
– Už minulý rok mal byť pre mňa taký prechodný, keďže som začala trénovať naše druhé družstvo, ktoré hráva III. ligu. Tento tím pozostáva väčšinou zo starších dorasteniek, ktoré účinkujú aj v dorasteneckej lige. Ja trénujem toto družstvo, okrem toho chodím do práce na štyri hodiny a ešte som sama hrávala I. bundesligu, takže to bolo časovo dosť náročné najmä počas víkendov. Viackrát som nemohla byť s mojimi zverenkami, keďže som mala hráčske povinnosti. Podľa plánu som mala ako hráčka už len vypomáhať, ale keďže naše tretie pravé krídlo bolo zranené, tak som v podstate odohrala celú sezónu. Navyše, na konci som to približne dva mesiace v podstate ťahala sama, keďže sa nám zranila aj ďalšia pravá krídelníčka. Trávila som na palubovke 60 minút. Nesťažujem sa, hoci to bolo náročné. Koniec sezóny mi super vyšiel. Myslím si, že som tam mala dokonca až stúpajúcu formu, čo sa často nestáva v tomto veku.
Všetko stíhať bolo časovo náročné. Veľakrát som trávila v hale aj štyri hodiny. Najskôr som mala tréning s mojimi zverenkami a potom ešte aj svoj tréning. Chcem robiť všetko na sto percent, takže z tohto dôvodu som ukončila kariéru. Povedala som si, že už stačilo bundesligy a ďalej pôjdem už len v trénerských šľapajach.

Našli ste sa v trénerstve?
– Prekvapujúco ma to začalo baviť. Nikdy som si nemyslela, že sa budem venovať trénerskej činnosti. Nechcela som to, ale musím povedať, že na tejto úrovni je to niečo iné ako s malými deťmi a napĺňa ma to.

Plánujete ešte hrať pre zábavu v nižšej súťaži?
– Uvidím, či sa dostanem na palubovku s mojím treťoligovým družstvom. Od júla, keď dovŕši 16 rokov, by tam mohla začať aj moja dcéra Lily. Bola by som rada, keby sme si ešte spolu zahrali. To je taký zatiaľ nesplnený sen. Pôsobenie v úlohe hrajúcej trénerky mi nepripadá ako dosť reálne, lebo potom človek nemá prehľad, čo sa deje na ihrisku. Uvidíme, ale nehovorím, že nie, lebo nie som zatiaľ v hlave nastavená úplne tak, že už nikdy nevybehnem na palubovku.

Aké to boli rozlúčky? Najskôr v utorok na palubovke Buxtehude v I. bundeslige a potom počas víkendu v Stuttgarte na turnaji Final 4 Nemeckého pohára? Veľmi ste si priali dať bodku nejakým úspechom?
– S domácou palubovkou sme sa lúčili ešte predtým, keď sme zdolali druhý tím tabuľky z Dortmundu. Rozlúčky po Dortmunde boli veľmi pekné, rozlúčili sa so mnou spoluhráčky, klub, nahrali mi pekné video aj dievčatá i tréner Popluhár zo Slovenska, čo ma milo prekvapilo. Čerešnička bolo Final 4 Nemeckého pohára. Škoda, že sme nezískali pohár, ale Bietigheim sa stal zaslúžene jeho víťazom. Po výhre o 3. miesto nad Buxtehude sa na banneri objavila moja fotka, celá hala mi zatlieskala. To bolo krásne gesto od HBF, vzdali mi hold ako legende bundesligy.

Aj vašich päť gólov na záver bundesligového účinkovania i v pohári je pekná bodka, súhlasíte?
– Áno, ale mohlo ich byť viac. Aj ja som bola celkom prekvapená zo seba, ako mi vyšiel záver sezóny, takže naozaj pekná bodka.

Prežívali ste posledné chvíle emotívne?
– Keď sa mi všetko premietlo, poplakala som si, ale nebolo to až také zlé. V hlave som mala už dlhšie, čo a ako bude pri rozlúčke. Zatiaľ to až tak nevnímam. Možno to bude intenzívnejšie, keď sa začne nová sezóna a uvedomím si, že už fakt nie som súčasťou prípravy. Vzhľadom na skutočnosť, že zostávam v hádzanárskom dianí, mi to nepríde až také strašné. Možno je to aj tým, že je tu možnosť zahrať si v III. lige, tak mi to nepripadá ako taký definitívny koniec. V podstate ani môj muž a moje okolie tomu neverí.

V lige ste skončili na 4. mieste, v DHB-Pokali na 3. priečke. Spokojnosť?
– Druhá časť sezóny sa nám vydarila, konečne sme sa zohrali a hrali sme super hádzanú. Prvá polovica nám nevyšla, a preto sme skončili v lige až na 4. mieste. Napokon sme vzhľadom na nevydarenú prvú časť boli spokojné s umiestnením. V pohári sme v semifinále čelili Bietigheimu, proti ktorému si nemôžete dovoliť robiť žiadne chyby. My sme ich spravili o trochu viac ako súper, preto sme prehrali. V dueli o bronzovú pozíciu sme sa chceli hráčkam Buxtehude revanšovať, keďže v bundeslige sme s nimi dvakrát prehrali, čo sa nám podarilo a vyhrali sme aspoň v pohári. Zadosťučinením bolo, že sme vyhrali posledný duel sezóny i mojej kariéry. Napokon môžem vysloviť so sezónu spokojnosť.

V poslednom domácom ligovom vystúpení ste symbolicky uzavreli skóre víťazného duelu proti vicemajstrovi z Dortmundu gólom z protiútoku. Ako ste vnímali tento moment?
– Áno, proti Dortmundu mi bolo dopriate, aby som sa pred domácim publikom rozlúčila gólom v poslednej sekunde. To bol fakt highlight, na ktorý nezabudnem.

Ste spokojná so svojou kariérou a s tým, čo ste v nej dosiahli?
– Ja som so svojou kariérou spokojná. V Nemecku som toho dosiahla dosť – šesť majstrovských titulov, dva triumfy v DHB-Pokali, trikrát zisk Superpohára. Ocitla som sa aj medzi nominovanými hráčkami do All-Star tímu Ligy majstrov. Na Slovensku som bola raz šampiónkou a dvakrát víťazkou SP, s reprezentáciou som sa zúčastnila na ME. Teraz už môžem povedať, že som na seba hrdá. Najspokojnejšia som s tým, že ma rodina celý čas podporovala a podriaďovala život mojej kariére. V Nemecku sme si našlo svoj druhý domov a zatiaľ sa na Slovensko neplánujeme vrátiť.

Ktoré momenty považujete za jej vrcholy a na čo budete najradšej spomínať?
– Z môjho pohľadu sú to majstrovské tituly v Nemecku, ale najkrajšie spomienky mám na účasť na európskom šampionáte v roku 2014, kde sme postúpili zo základnej skupiny. Na to nikdy nezabudnem. Sme malá krajina. Keď sme sa konečne prebojovali na vrcholné podujatie a ešte sme tam dostali aj ďalej, tak bo bolo niečo neuveriteľné.

Vaše ďalšie hádzanárske pôsobenie je spojené aj so slovenskou reprezentáciou. Môžete prezradiť viac?
– Teším sa na spoluprácu s bratmi Robom a Ľubom Popluhárovcami, keďže som dostala ponuku na asistentku trénera v národnom tíme kadetiek. Bude to nová výzva. Dúfam, že budem môcť dievčatám odovzdať čo najviac zo svojich skúseností a že im to pomôže.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: Steffen Prößdorf/stepro.foto/, https://www.thueringer-hc.de/

Na najvyššej domácej úrovni sa rozlúčil, skúsenosti bude odovzdávať naďalej

Minulotýždňový tretí zápas série o 3. miesto play-off Niké Handball extraligy 2021/2022, v ktorom hádzanári MŠK Považská Bystrica rozhodli boj o bronz proti HC Sporta Hlohovec (3:0 na zápasy), priniesol koniec účinkovania nielen pre oba tímy. Bodku a nielen za aktuálnou sezónou urobil aj arbiter Zbislav Oťapka, ktorý viedol stretnutie s Petrom Haščíkom. Pre Oťapku to bol rozlúčkový duel s dlhoročnou kariérou rozhodcu v najvyššej súťaži. Dôvodom je vekový limit.

Aké bolo vaše lúčenie?
– Myslím si, že posledný zápas sa ako rozlúčka vydaril, či už z hľadiska úrovne i napätia. Záver bol emotívny, predsa len 27 rokov nepretržite na najvyššej úrovni mi niečo prinieslo aj z hľadiska životných míľnikov.

Aktéri vám dopriali predĺženie rozlúčky, keďže v riadnom hracom čase sa stretnutie skončilo zmierlivo 30:30 a rozhodlo sa až v dramatickom penaltovom rozstrele. Potešilo vás to?
– Lepšie sa to už ani nedalo zrežírovať. Bol dobrý a napínavý zápas s dramatickým vyvrcholením, pre divákov veľmi atraktívny.

Čo všetko máte počas takmer troch desiatok rokov na hádzanárskych palubovkách za sebou?
– Vychádza to na 650 – 700 odrozhodovaných zápasov, z toho 14 rokov medzinárodnej kariéry, ktorá trvala od roku 1998 do roku 2012 a bol som rozhodcom Európskej hádzanárskej federácie (EHF) i Medzinárodnej hádzanárskej federácie (IHF).

Čo považujete za vrcholy svojej kariéry?
– Zúčastnil som sa na MS juniorov v Brazílii v roku 2003, o dva roky neskôr aj na MS juniorov v Maďarsku a rozhodoval som tiež na ME kadetiek v roku 2001 v Turecku. V úlohe arbitra som sa predstavil aj v Lige majstrov či iných európskych pohárových súťažiach.

Aké boli vaše najväčšie zážitky pri rozhodovaní?
– Nepochybne mi najviac utkvelo v pamäti, keď sme rozhodovali v maďarskom Veszpréme pred päťtísícovou kulisou, ale aj finálový duel o titul majstra ČR 2002/2003 medzi Frýdkom-Místkom so slovenským kanonierom Danielom Valom a Duklou Praha, keď bolo na zimnom štadióne sedemtisíc ľudí, čo bola v tom období najvyššia návšteva na hádzanej v Česku.

Koľko sme mali rozhodcovských partnerov, s ktorými ste tvorili dvojice?
– Nemal som ich až tak veľa a môžem povedať, že so všetkými som si ľudsky sadol a nemali sme medzi sebou problémy. S Petrom Haščíkom, s ktorým som strávil viac ako polovicu kariéry a zažil aj tie rozhodcovské vrcholy s účasťou na šampionátoch či v európskych pohároch, sa stretávame dodnes aj mimo hádzanej. V roku 1995 som začínal s Igorom Karlubíkom, potom som rok a pol pískal s Jánom Beňom, nasledoval tucet rokov bez prestávky s Petrom Haščíkom, päť rokov s Milanom Sivákom, tri roky s Romanom Zubom a posledné dva opäť s Petrom Haščíkom.

Je niečo, čo sa vám nepodarilo dosiahnuť?
– Azda len to, že sme sa nedočkali nominácie na majstrovstvá Európy dospelých. Možno sme neboli od toho ďaleko, ale chýbalo nám asi aj trochu šťastia.

Čo vám bude najviac chýbať z rozhodcovskej kariéry?
– Poviem to tak, že každý zápas v najvyšších súťažiach bol pre mňa akoby taký sviatok.

Plánujete v hádzanej zotrvať aj budúcnosti?
– Áno. Chcel by som pokračovať ako delegát, čo som už aj naznačil komisii rozhodcov SZH a pokračovať v rozhodovaní v nižších súťažiach. Rád by som odovzdával mladým rozhodcom skúsenosti, aby sme vychovali dobrých arbitrov do budúcnosti. Nedávno som bol v tejto pozícii, keď sme s Dávidom Chudobom, jedným z našich najperspektívnejších mladých rozhodcov, viedli duel MOL ligy v Dunajskej Strede, čo bol preňho prvý zápas v tejto súťaži.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: msk.sk/SZH

Pre Konečného motiváciou k zmene dresu aj väčší priestor v zápasoch

Od minulého týždňa je známe, že slovenský hádzanársky reprezentant Michal Martin Konečný zmení aj po tejto sezóne dres. Vlani sa z Maďarska presunul na Pyrenejský polostrov a teraz mieri zo Španielska do Rakúska. Po tímoch Grundfos Tatabánya KC a BM Ángel Ximénez Puente Genil bude jeho tretím zahraničným pôsobiskom SC kelag Ferlach, s ktorým sa 25-ročný brankár dohodol na dvojročnej zmluve. Rodák z Trnavy, ktorý sa chce so španielskym angažmánom rozlúčiť záchranou v najvyššej súťaži, sme v tejto súvislosti položili pár otázok v rozhovore pre slovakhandball.sk.

Prečo ste sa rozhodli zmeniť svoje pôsobisko?
– Ešte na prelome rokov som sa bavil s naším prezidentom, ktorý vyjadril záujem o moje zotrvanie. Povedal som mu, že v poriadku, ale otázku ponuky, nech rieši s mojím manažérom. Odvtedy sa však nikto z klubu neozval. Na prelome apríla a mája, keď sme boli stále bez nejakej odpovede, tak som sa rozhodol, že to chce nejakú zmenu. Navyše, aj v predošlých zápasoch som dostával čoraz menej príležitostí, preto som si povedal, že si chcem nájsť niečo iné.

Ako ste sa ocitli v rakúskom klube?
– Vzápätí sa objavila možnosť ísť do Ferlachu, čo je pre mňa lákavejšie z hľadiska toho, že nebudem až tak ďaleko od domova.

Zodpovedá rakúska liga vašim ambíciám?
– Určite je na nižšej úrovni ako prestížna španielska Liga Asobal, ale tiež má svoju kvalitu a najmä môže byť takpovediac odrazová do ešte kvalitnejších ligových súťaží.

Predtým v Tatabányi a teraz v Puente Genil ste neboli v pozícii brankára, ktorý odchytá prevažnú časť zápasov. Bola aj toto motivácia pri výbere nového pôsobiska?
– Ja predovšetkým potrebujem chytať čo najviac, teda nie ako tu v ostatných stretnutiach, keď sa v bránke objavujem čoraz menej. Pre mňa bolo pri výbere nového klubu zo športovej stránky dôležité, aby som dostával čo najviac príležitostí.

Ako vidíte boj o záchranu z pohľadu vášho súčasného tímu?
– Našťastie, teraz sme už v situácii, keď nám z dvoch zostávajúcich duelov stačí vyhrať jeden. V sobotu hráme v Antequere, čo je posledný tím ligovej tabuľky, takže tam určite chceme vyhrať a zaistiť si zotrvanie v najvyššej súťaži. Posledný duel odohráme doma s Torrelavegou, pričom budeme mať zase veľkú motiváciu ukončiť sezónu víťazne a potešiť tak aj našich fanúšikov.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: archív M. M. K.

V Španielsku rozhodovali aj Slovákovi, zážitkom aj pozvanie od Riberu

Spolupráca medzi Slovenským zväzom hádzanej (SZH) a Španielskou hádzanárskou federáciou (RFEBM) pokračuje aj na úrovni arbitrov. Španielski rozhodcovia na jar pôsobili na palubovkách v SR a nedávno dostali slovenskí možnosť okúsiť súťaže v krajine na Pyrenejskom polostrove. Dvojicu, ktorej sa naskytla táto neobvyklá príležitosť, tvoria 23-ročný Maroš Nagy ml. z Bánoviec nad Bebravou a o rok mladší Patrik Papaj zo Stupavy. Spoločne rozhodujú od roku 2018 a v najvyšších domácich súťažiach pôsobia od roku 2020. O pobyte v Španielsku sme sa pre slovakhandball.sk pozhovárali s Patrikom Papajom.

Ako ste sa dostali k možnosti ísť rozhodovať do Španielska?
– Prednedávnom absolvovali u nás stáž španielski rozhodcovia Alejandro Hoz a Axel Riloba. Počas ich pobytu na Slovensku sme im boli nápomocní a snažili sa o to, aby sa u nás cítili čo najlepšie. To sme však ešte netušili, že podobne zavítame do Španielska aj my. Bola to pre nás úžasná správa a tešili sme sa na to, čo nás tam čaká.

Čo všetko ste absolvovali počas vášho výjazdu?
– Prvý cieľ našej dlhej cesty bola Praha, kde sme absolvovali kurz mladých medzinárodných rozhodcov (EHF YRP) v rámci turnaja Prague Handball Cupu. Na tento turnaj sme dostali pozvanie ako jedna z 12 dvojíc z celej Európy. Spoločne s nami bol na turnaji aj Vladimír Rančík ako lektor rozhodcov EHF. V Prahe sme boli od 13. do 19. apríla. Druhá etapa našej cesty sa začala priamo letom z Prahy do Španielska, kde sme strávili 6 dní od 19. do 25. apríla 2022.

Rozhodovali ste po celej krajine alebo len na nejakom mieste a jeho okolí?
– Naše východiskové mesto bola Pamplona. Je to veľmi pekné mesto, z ktorého pochádza aj technický riaditeľ SZH Fernando Gurich. Na zápasy sme vyrážali z Pamplony a cesta trvala do dvoch hodín.

Koľko zápasov a v akých súťažiach ste rozhodovali?
– V Španielsku sme mali tú česť rozhodovať štyri zápasy. Na druhý deň po našom prílete to bol duel najvyššej súťaže – ASOBAL ligy, kde proti sebe nastúpili družstvá Bidasoa Irun a Puente Genil, ktorého brankárom je náš reprezentant Michal Martin Konečný. V miestnej aréne Artaleku vládla fantastická divácka atmosféra.
Následne sme mali dva voľné dni, ktoré sme využili na spoznanie mesta, ale, samozrejme, neobišli nás ani hádzanárske duely, ktoré sme si s radosťou pozreli.
V sobotu nás čakal zápas dorasteniek vo veľmi peknom športovom komplexe v Pamplone s tromi ihriskami. Po našom dorasteneckom zápase sme sa boli pozrieť na stretnutie ASOBAL ligy. Do Pamplony pricestovala FC Barcelona, ktorá si v tomto súboji zaistila titul. Následne sme sa presunuli do prímorského mesta Zarautz, kde sme rozhodovali zápas v súťaži División de Honor (druhá najvyššia) medzi družstvami Amenabar Zarautz – Horneo Alicante (28:30). Bol veľmi emotívny a všetci boli napätí až do samého konca, nechýbala výborná divácka kulisa v zaplnenej hale do posledného miesta.
Náš posledný deň strávený v Španielsku bol taktiež veľmi dôležitý. Rozhodovali sme finálový zápas štvrtej ligy. V boji o postup do vyššej súťaže sa stretli družstvá Loyola a Ardobi. Na tento duel taktiež prišlo nespočetne veľa fanúšikov oboch celkov a hala bola opäť na hrane kapacity. Zápas bol dramatický až do koncovky, nakoľko sa o víťazovi rozhodovalo v posledných sekundách stretnutia. Tešili sa domáci.

Ako vás brali aktéri stretnutí?
– Musíme povedať, že aj napriek nášmu mladému veku nás rešpektovali. Prekvapením bolo, že aj starší hráči či tréneri akceptovali naše rozhodnutia. Keď nebolo trénerovi alebo hráčovi niečo jasné, slušne sa spýtal a stačilo to pár slovami objasniť. Myslíme si, že aj na Slovensku sa postupne správanie hráčov dostáva na lepšiu úroveň.

 

Čo bol pre vás najväčší zážitok?
– Zážitok bol už len to, že sme dostali možnosť ísť rozhodovať do Španielska. Nielen ASOBAL ligu, ale aj nižšie súťaže, ktoré sú na veľmi dobrej úrovni. Jeden z najväčších zážitkov bol pre nás, keď za Irun nastúpil jeden z najlepších hráčov Julen Aguinagalde, ktorého sme do nedávna sledovali a obdivovali v televízii. Teraz sme sa s ním stretli na jednom ihrisku. Nezabudneme ani na to, keď nás počas stretnutia Pamplony proti FC Barcelona zavolal tréner španielskeho národného tímu mužov Jordi Rivera prisadnúť si k nemu do hľadiska. Počas majstrovstiev Európy sme ho v Bratislave videli spoza zapisovateľského a časomeračského stolíka a o pár mesiacov sme mali tú česť s ním sedieť v hľadisku. Najväčší šok v dobrom slova zmysle prišiel keď nás po zápase pozval na spoločnú večeru. Celé naše účinkovanie v Španielsku bol veľký zážitok, ako atmosféra na zápasoch, úroveň duelov a mnohé stretnutia s ľuďmi z hádzanárskej rodiny.

Aká bola odozva na vaše výkony bezprostredne po zápasoch?
– Bezprostredne po zápase sme sa vždy stretli s príjemnou reakciou na naše výkony a funkcionári, ale aj tréneri prejavovali spokojnosť. Po zápase ASOBAL ligy sme mali veľmi príjemný a prekvapujúci telefonát od predsedu rozhodcov španielskej federácie, ktorým je rozhodcovská legenda Angel Sabroso, ktorý nám poďakoval a zagratuloval k nášmu výkonu, s ktorým bol spokojný.

Ako sa vám rozhodovalo? Bolo to ľahšie ako doma?
– Veľmi ťažko sa odpovedá na túto otázku, lebo španielska hádzaná je veľmi rýchla a odlišná od tej našej. Čo bolo niekedy výhodou, ale aj nevýhodou. Museli sme sa rozhodnúť v tom okamihu rýchlo a správne. Čo bol pre nás nezvyk, boli zaplnené haly do posledného miesta. Bol v nich riadny hluk a častokrát nebolo počuť ani vlastného slova, a tak bola veľmi dôležitá gestikulácia, hlasité a výrazné hvizdy. V takejto atmosfére sa však rozhoduje oveľa lepšie ako v halách, kde je pár desiatok divákov.

Ako ste vnímali úroveň zápasov v porovnaní so slovenskými súťažami?
– Podľa nás bol najväčší rozdiel v rýchlosti, hráči sú oveľa technickejší, ale zase na druhej strane sú voči sebe tolerantnejší pri obranných zákrokoch, tým pádom je hra menej kontaktná. Často kvalita útoku prevyšuje kvalitu obrany, takže v zápasoch padá veľké množstvo gólov, čo je pre divákov veľmi atraktívne.

Bolo už nejaké vyhodnotenie tohto projektu a bude sa v ňom pokračovať?
Momentálne nemáme žiadne konkrétne informácie o pokračovaní projektu. Keďže oba zväzy spolupracujú naďalej, tak by bolo super, keby sa pokračovalo vo výmene arbitrov. Je to veľmi dobrý projekt pre rozhodcov oboch krajín.

Čo si odnášate z tejto zaujímavej skúsenosti?
– Z tejto stáže si odnášame veľmi veľké skúsenosti, ktoré nám pomôžu ďalej rásť a zlepšovať sa. Mať skúsenosť na jednej z najlepších hádzanárskych scén sveta je veľmi obohacujúce. Nadobudli sme tam mnoho priateľstiev, ktoré sú pre nás veľkou výhodou do budúcna.

Stihli ste okrem rozhodovania aj niečo iné?
– Počas našich dvoch voľných dni sme mali možnosť pozrieť si celú Pamplonu a najmä jej historickú časť, ktorá je veľmi očarujúca a veľká. Tým, že sa hlavná historická časť nachádza na najvyššom bode mesta, tak z mnohých pamiatok máte mesto ako na dlani. Počas ciest na zápasy sme mali možnosť vidieť mnohé pekne miesta v okolí miest Irún a Zarautz.

Aké sú vaše rozhodcovské ambície?
– Našimi ambíciami je zlepšovať sa každým zápasom, sezónou a nazbierať čo najviac skúseností v zahraničí, ale aj udržiavať si stabilitu výkonov a zlepšovať sa v našich najvyšších súťažiach. Naším snom a cieľom je stať sa medzinárodnými arbitrami. Touto cestou by sme sa chceli poďakovať Slovenskému zväzu hádzanej a komisii rozhodcov a delegátov za prejavenú dôveru a možnosť, že sme sa mohli zúčastniť na tomto projekte. Veľké ďakujem taktiež patrí Dr. Jánovi Rudinskému, šéfovi komisie rozhodcov, ktorý nás veľmi podporil, a technickému riaditeľovi SZH Fernandovi Gurichovi, ktorý stál za celým projektom a bol nám nápomocný počas nášho pôsobenia v Španielsku.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: archív P. P.

Macháč z Egeru do Veszprému

Veszprém je hádzanárska bašta v Maďarsku. A práve toto mesto bude pôsobiskom slovenského reprezentanta Šimona Macháča. Kroky 28-ročného pivota zatiaľ nepovedú do veľkoklubu Telekom Veszprém, ale jeho novým zamestnávateľom od nadchádzajúcej sezóny bude klub Veszprémi Kézilabda KFT, ktorý vystupuje pod mediálnym názvom Fejér-B.Á.L. Veszprém (10. družstvo aktuálnej tabuľky I. maďarskej ligy, pozn.). Ide o klub bývalého výborného maďarského reprezentanta a legendy Józsefa Élesa, ktorý tam založil akadémiu. Prestup Macháča ako cudzinca je o to výnimočnejší, že v tomto veszprémskom tíme nezvykli pôsobiť zahraniční hráči.
Šimon Macháč od roku 2020 hrával za SBS-Eger, predtým bol rok v českom Talent M.A.T. Plzeň, kam zamieril z MŠK Považská Bystrica. S odchovancom považskobystrickej hádzanej, ktorý si v januári 2022 zahral v drese Slovenska na domácich majstrovstvách Európy, sme sa pozhovárali nielen o zmene dresu.

S Egerom ste v lete 2020 podpísali dvojročný kontrakt, nebolo v hre jeho predĺženie?
– Eger si ma chcel ešte udržať, ale v dôsledku neistej situácie mi nevedeli povedať konečné stanovisko. Osobne som chcel mať budúcnosť vyriešenú čím skôr, a tak som pristúpil ku komunikácii s ostatnými záujemcami.

Ako hodnotíte svoje pôsobenie v tomto klube?
– Pocity sú zmiešané. Po úspešnej predchádzajúce sezóne, ktorú sme podľa môjho názoru síce mohli skončiť aj lepšie, bola aktuálna horšia. Na môj vkus sme veľa zápasov, ktoré sme mali rozohraných na víťazstvo, prehrali v posledných minútach vlastnými chybami. Čo ma veľmi mrzí, keďže neznášam prehrávať. Samotné pôsobenie však vnímam pozitívne. Nabral som nové skúsenosti, odohral kvalitné zápasy a v neposlednom rade spoznal skvelých ľudí. Môžem povedať, že Eger mi bol počas dvoch rokov druhým domovom, kde sa vždy rád vrátim.

Budete pokračovať v inom tíme z najvyššej maďarskej súťaže. Na koľko ste sa dohodli s „malým“ Veszprémom a prečo práve táto voľba?
– Dohodli sme sa na dvojročnom pôsobení. Predstavitelia Veszprému chceli zmluvu na dlhšie obdobie, ale napokon sme pristúpili k variantu s dvoma rokmi. Po ich uplynutí sa uvidí, čo ďalej. Páči sa mi ich filozofia, ktorú mi predstavili, ako aj ich očakávania a ciele. Možností som mal dostatok, ale chcel som zostať blízko domova. Všetky ponuky som konzultoval s rodinou a s mojou nastávujúcou manželkou, s ktorou máme v auguste svadbu. Zavážilo, že aj ona môže odtiaľ pracovať a takisto bol Veszprém ústretový aj v mojej požiadavke pracovať popri hádzanej. Mám ukončenú vysokú školu v oblasti IT a v danej sfére potrebujem najmä prax, ktorú som mal v Plzni, ale v Egeri nie. Hádzanú nebudem hrávať do konca života, preto myslím aj na budúcnosť a je dobré mať aj plán B.

S Veszprémom, finalistom Maďarského pohára 2021/2022, si opäť zahráte aj na európskej scéne. Toto tiež zavážilo pri vašom rozhodovaní?
– Určite áno, aj keď táto skutočnosť prišla až po mojom podpise. Vedel som však, že Veszprém má šancu vybojovať si miestenku na európsku scénu a som rád, že sa to jeho hráčom podarilo.

Už vám chýbala konfrontácia na medzinárodnej klubovej úrovni, na ktorú ste boli zvyknutý predtým z Plzne i Považskej Bystrice?
– Každá konfrontácia s európskymi tímami je cenná skúsenosť, ktorá mi len pomôže napredovať a zdokonaľovať sa. Maďarská liga je jedna z najkvalitnejších líg a ďalšie zápasy proti európskym tímom sú len plus, na ktoré sa už teraz teším.

V zápasoch trávite na palubovke obrovské porcie minút, vydýchnuť si obrazne chodíte len pri vylúčení. Ako to zvládate fyzicky?
– Ja som len rád, keď môžem byť na palubovke čo najdlhšie. Teší ma, že zatiaľ to moje telo zvláda. Určite to ovplyvňuje množstvo faktorov ako napríklad kvalitný strečing, regenerácia, veľké množstvo tréningov alebo domáca kuchyňa od priateľky, ktorá mi vždy dodá energiu.

Naposledy ste sa proti Kecskemétu predviedli 9-gólovou vizitkou. Ako sa vám darí dlhodobo udržiavať si vysoký priemer strelených gólov?
– Za toto vďačím najmä spoluhráčom a ich dôvere, keďže na mojom poste pivota si väčšinou neviete sám vytvoriť streleckú šancu. Spomeniem, že napríklad v Považskej Bystrici ma prihrávkami kŕmili ´Pepe´ Tumidalský, Tomáš Vallo a množstvo ďalších, tak tu mám takisto hráčov, ktorí ma dokážu nájsť aj v situáciách, ktoré keď vidím spätne na videu, tak sa sa zdajú nemožné. Ak by som to však mal hodnotiť z osobného hľadiska, veľmi mi pomáha videoanalýza súperov. Verím však, že si individuálnu formu odnesiem aj do Veszprému a tímu pomôžem najviac, ako sa bude dať.

Zostávate v Maďarsku, vyhovuje vám tamojšia najvyššia súťaž z hernej stránky?
– Áno, Maďarsko mi herne sadlo. Je to tvrdá liga, kde sa zároveň veľmi behá. Presne toto sedí na môj štýl hry.

Ste tam už naplno udomácnený?
– Postupne si zvykám na viacero vecí, aj keď s jazykom mám ešte problémy. Všade okolo mňa však počujem maďarčinu, takže sa na mňa dosť slov a výrazov nalepilo. Samozrejme, nemyslím len tie klasické ´šatňové´ ale aj tie, ktoré mi pomáhajú v bežnom živote mimo ihriska. Ako každému hráčovi hrajúcemu v zahraničí mi chýba predovšetkým rodina a kamaráti. Aj preto, keď sa dá, snažím sa za nimi cestovať čo najviac.

V klube sa vám osobne herne darí, v reprezentácii ste si v ostatnom čase veľa radosti neužili. Ako to vnímate z vášho pohľadu?
– Samozrejme, že ma to mrzí, že v reprezentácii sa nám nedarí, ale ja pevne verím, že sa to raz zlomí a úspechy sa dostavia. Určite to nebude hneď, treba ísť postupnými krokmi, ale v tomto smere som optimista.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: https://sk-sk.facebook.com/eger.eszterhazy/photos

Lovci Lovosice angažovali Hniďáka

Slovenský hádzanársky reprezentant Marek Hniďák po sezóne mení pôsobisko. Z Nemecka zamieri do Česka, kde si bude obliekať dres HK FCC Město Lovosice. S účastníkom extraligy sa dohodol na ročnom kontrakte s ročnou opciou.

Hniďák, ktorý reprezentoval SR aj na domácich ME 2022, hrával v ročníku 2021/2022 za nemecký treťoligový HC Burgenland. Predtým strávil polrok v maďarskom prvoligovom tíme Ceglédi KKSE, kam prišiel z tímu Košice Crows.

Dvadsaťročný ľavoruký odchovanec HK Slavoj Trebišovej hrajúci na poste pravej spojky v súvislosti so zmenou dresu poskytol rozhovor pre slovakhandball.sk.

Prečo po jednej sezóne opúšťate Nemecko?
– Na úvod chcem povedať, že sa mi tu veľmi páčilo. Vyhovoval mi aj štýl hádzanej, takže z tejto stránky som si pôsobenie pochvaľoval. Nedostal som však ponuku, ktorá by zodpovedala mojim predstavám. V budúcnosti by som sa však do Nemecka rád vrátil.

Nechceli si vás v Burgenlande udržať?
– Určite áno. Najmä na začiatku, keď sa rozhodovalo čo ďalej, bola snaha, aby som zostal. Táto sezóna bola fajn, veľa mi to dalo, ale ja mám už iné predstavy o mojej budúcnosti, a preto som sa chcel posunúť ďalej.

Bol o vás záujem z iných klubov, mali ste si z čoho vyberať?
– Áno, viacero tímov sa o mňa zaujímalo. Zo zahraničia bolo v hre ešte Nemecko či Maďarsko. Nemecká III. liga však už nebola moja preferovaná voľba a z maďarskej strany to bol len taký nástrel bez dotiahnutia.

Čím vás oslovila ponuka Lovosíc?
– Dlho som rozmýšľal, kam zamierim, ale potom som si to vyhodnotil tak, že Lovosice budú najideálnejšie miesto pre mňa. Predstavitelia českého klubu boli vytrvalí, kontaktovali ma už v januári a neustále deklarovali svoj záujem, čím mi poskytli dostatok času na rozhodnutie. Chcel som ísť do ligy, kde budem mať dostatok herného času a kvalitný tréningový proces. V Lovosiciach, kde ma okrem iného oslovili aj kvalitným klubovým zázemím, by to malo byť 9 tréningov týždenne plus zápas. To je pre mňa podstatné, to potrebujem.

Konzultovali ste túto voľbu s hráčmi či trénermi pôsobiacimi v českej extralige?
– Konkrétne s nikým, ale začal som sledovať tamojšiu súťaž a bol som prekvapený, kam sa posunula. Rysuje sa mi šanca odohrať veľa vyrovnaných duelov, získať skúsenosti, z ktorých môžem čerpať v ďalšej kariére.

Z hľadiska reprezentácie budete v Česku viac na očiach?
– Myslím si, že určite. Tretiu ligu v Nemecku nesleduje toľko ľudí. V ČR budem viac na očiach a tým pádom aj každý úspech, ktorý verím, že príde, bude viditeľnejší. Klubové ambície siahajú k semifinále play-off.

V mladom veku potrebujete čo najviac hrávať, aká perspektíva vás z tohto pohľadu čaká na novom pôsobisku?
– Bol to dôležitý faktor pri rozhodovaní. Je nesmierne dôležité mať dôveru a hrávať, aby som mal herné návyky. Sľúbili mi slušnú minutáž a ja by som sa svojimi výkonmi rád stal jednou z dôležitých súčastí lovosického tímu.

Máte za sebou pôsobenie v Maďarsku, Nemecku. Čo vám dali tieto zahraničné angažmány?
– Naučil som sa o seba postarať a získal som veľa hádzanárskych skúsenosti. V Maďarsku to bol v mojom podaní len taký polkrok k hádzanej na vyššej úrovni. Videl som, ako sa trénuje, ale veľa som toho nenahral. V Nemecku som si uvedomil, že hádzanú tu berú ako jeden z najpopulárnejších športov. Dokázal som si, že viem byť platný hráč pre mužstvo. Z hádzanárskeho i osobnostného hľadiska ma to na oboch pôsobiskách obohatilo. Od angažmánu v Lovosiciach si sľubujem ďalšie napredovanie.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: archív M. H.

Teodor Paul do Toulouse, bude brankárskym kolegom belgického postrachu Slovákov

Pôsobenie Teodora Paula vo francúzskom prvoligovom tíme USAM Nimes Gard sa skončí po aktuálnej sezóne. Tridsaťštyriročný gólman s bohatými reprezentačnými skúsenosťami bude od ročníka 2022/2023 pôsobiť v družstve Fenix Toulouse Handball. Zaujímavosťou je, že v tíme nového zamestnávateľa sa stretne s Jefom Lettensom, na ktorého nemajú dobré spomienky slovenskí hádzanári z kvalifikácie MS 2023, keď Belgičan medzi troma žrďami bol pre nich veľkou prekážkou a často si na ňom takpovediac vylámali zuby.

Teodor Paul pôsobil v Nimes od začiatku roka 2018. Jeho doterajšia kariéra je spätá predovšetkým s pôsobením v maďarských kluboch: PLER KC Budapešť (2008/09 – 2009/10, Celebi-FTC Budapešť (2010/2011), Csurgói KK (2011/12), FTC-PLER Budapešť (2012/13), Grundfos Tatabánya KC (2013/14 – 2014/15), Kőnig-Trade Balmazújvárosi KK (2015/16 – 2016/17) a Váci KSE (2017). V roku 2010 sa stal hráčom úradujúceho šampióna MKB Veszprém KC, ale zaň nechytal, keďže ten ho postupne uvoľňoval na hosťovania do spomenutých klubov.

Košický odchovanec o dôvodoch na zmenu dresu viac prezradil v rozhovore pre slovakhandball.sk.

V Nimes končíte po 4,5 roku. Prečo?
– Ešte som mal zmluvu platnú aj na nasledujúcu sezónu. Rozprával som sa s prezidentom nášho klubu, v ktorom nastanú väčšie zmeny. Môj súčasný brankársky kolega Rémi Desbonnet je na odchode do Montpellieru. Prezident mi povedal, že ak mám možnosť, tak pokojne môžem využiť ponuku z iného klubu, aby som sa v prípade zotrvania neocitol na tribúne. Príde totiž nový tréner, ktorý zrejme bude chcieť mať v družstve svojich brankárov.

Zostávate vo Francúzsku, bolo zotrvanie v tejto krajine priorita?
– Áno. Dá sa povedať, že viac-menej som chcel zostať vo Francúzsku. Za vyše štyri roky som si tu zvykol, konečne som sa naučil aj jazyk a dohovorím sa bez problémov. Manažér sa ma pýtal, či mám záujem ísť do inej krajiny a vyskúšať si niečo nové, ale povedal som nie. Nemám už náladu sťahovať sa do ďalšej krajiny, učiť sa nový jazyk a prakticky začínať odznova. Ja som vo Francúzsku spokojný.

Čo zavážilo v prospech angažmánu v Toulouse?
– Ozvali sa mi, že by mali veľký záujem o moje služby. Následne sme sa dohodli na podmienkach zmluvy, ktorá znie na dva roky, i na ďalších veciach okolo. Navyše, príde za mnou aj rodina. Starší syn bude pokračovať v škole, mladší len začne školskú dochádzku vo Francúzsku, takže určite to nebude jednoduché.

Akú sú ambície vášho nového klubu, ktorý aktuálne figuruje v tabuľke francúzskej Liqui Moly StarLigue o dve priečky vyššie a v Európskej lige tiež postúpil do osemfinále?
– Toulouse je viac-menej na tej istej úrovni ako Nimes. Tradične bojujeme o umiestnenie na 3. – 5. priečke, vždy to bol náš veľký konkurent. Sezóna ešte beží, detailne sme sa o ambíciách v nadchádzajúcom ročníku zatiaľ nerozprávali. Keď sa začne letná príprava, tak to iste preberieme, ale predpokladám, že budú aspoň také ako doteraz.

Jednotkou medzi troma žrďami je belgická opora Jef Lettens, o ktorej kvalitách sa mohli minulý týždeň presvedčiť aj slovenskí reprezentanti v kvalifikácii MS 2023. Aké bude vaše postavenie v novom tíme?
– Jefa osobne nepoznám, ale spoluhráči z Nimes mi vraveli, že je to veľmi dobrý chalan. To som rád a určite budeme spolu dobre vychádzať. Kto bude koľko chytať, to bude závisieť od výkonnosti každého z nás. Lettens má vynikajúcu aktuálnu sezónu. To sme mohli vidieť aj na reprezentačnej úrovni, keď nás takpovediac vychytal. Takéto výkony podáva aj v klubovom drese. Uvidíme, ako to dopadne, ale budem sa snažiť podávať čo najlepšie a stabilné výkony. Keď utvoríme dvojičku ako v Nimes s Rémim Debonnetom, tak o to lepšie pre naše mužstvo.

Vy ste po januárových ME ukončili reprezentačnú kariéru. Čo vravíte na nedávnu nevyužitú šancu národného tímu postúpiť na MS cez Belgicko?
– Ťažko sa to hodnotí. Videl som obe stretnutia. Po prvom som si vravel, že sme sa proti nie až tak známemu súperovi vytrápili, ale dôležité je, že sme vyhrali. Myslel som si, že v odvete to pôjde ľahšie a s prehľadom zvíťazíme o 6 – 7 gólov, keďže sme si súpera už oťukali. Opak bol však pravou. Mrzí ma to kvôli chlapcom, veľmi som im držal palce. Je to však hanba a ako viacerí hovoria, spadli sme na dno svetovej hádzanej. Aj keď my sme tam už boli dlhšie, teda aspoň naše výsledky v posledných rokoch to naznačovali. Nezaslúžili sme si postúpiť na svetový šampionát. Tam to mohlo dopadnúť ešte horšie ako s Belgickom.

Ako sa z toho dostať von z tohto nezávideniahodného stavu?
– Jednoznačne by s tým mal niečo robiť zväz. V prvom rade treba lepšie pracovať s mládežou. Je potrebné k hádzanej prilákať viac detí, ľudia často o nej vôbec nevedia.
Deťom by sa mali venovať najlepší tréneri. Treba začať vychovávať novú generáciu, aby sme o 10 – 12 rokov mohli pravidelne štartovať na šampionátoch. To je jediná cesta. Chýbajú nám totiž možno aj dve generácie hráčov. Stále síce vyskočia jeden – dvaja hráči z mládežníckych kategórií, ale to je málo. Treba dostať deti k hádzanej, pracovať s nimi a potom viesť k profesionálnemu športu ako v iných krajinách. Bude to ešte dlhá a tŕnistá cesta.

Auto: slovakhandball.sk
FOTO: https://www.facebook.com/USAMNimesGard/photos

Repre muži: Proti Belgicku napokon aj s Tomášom Urbanom

Hádzanári Slovenska sa zídu v nedeľu 13. marca v Topoľčanoch, kde začnú prípravu na dvojzápas 1. kola play-off v kvalifikácii MS 2023 proti Belgicku. Hlavný kouč SR Peter Kukučka v uplynulých dňoch zúžil širšiu 22-člennú nomináciu na 18 mien (medzi nimi už nie sú Čupryna, Ivanicja, M. Briatka, Mišových, Bogár a M. Mikita), pričom do tímu ešte pribudol Mikuláš Kucsera a napokon aj kľúčový hráč Tomáš Urban. Dôležitosť dvojzápasu s Belgičanmi zvyšuje skutočnosť, že hoci je to prvé kolo kvalifikácie, už v ňom sa rozhodne o účastníkovi budúcoročného svetového šampionátu vo Švédsku a Poľsku. O situácii v mužskej reprezentácii SR pred duelmi v Topoľčanoch (16. 3.) a Hasselte (19. 3.) sme sa pozhovárali s kormidelníkom Slovákov Petrom Kukučkom.

Ako sa rodila prvá nominácia po januárových ME?
– Najskôr bol určený širší tridsaťpäťčlenný káder, z ktorého sme potom urobili širšiu 22-člennú nomináciu. Čakali sme, v akej forme a zdravotnom stave budú hráči. Teraz sme nominovali 17 hráčov. Chceli sme, nech nás je osemnásť, ale Tomáš Bogár zo Šale nie je k dispozícii, keďže sa nemôže uvoľniť pre pracovné povinnosti. Nechcel som robiť extrémne veľa zmien. Vracia sa Lukáš Urban, ktorý v Tatabányi hráva na strednej spojke, chodí aj do obrany. V 22-člennom výbere figurovali aj ukrajinskí rodáci Čupryna s Ivanicjom, ale po vzájomnej komunikácii sme sa rozhodli, že nie je ideálna situácia na ich povolanie. Síce by som bol rád, keby boli v nominácii, ale teraz je dôležitejšie, keď budú so svojimi rodinami. Nebolo by to jednoduché, preto sme sa rozhodli, že tentoraz s nami nepôjdu na zraz. Na ľavom krídle sme sa namiesto Martina Briatku teraz rozhodli uprednostniť jeho menovca Juraja Briatku, ktorý hráva v AEK Atény. Šancu dostávajú ďalší hráči, ktorí už s nami v minulosti boli. Ratkovský hráva pravidelne v Brne a má slušnú formu, Birdahič už dostal povolenie od IHF, aby nás mohol reprezentovať. Kucsera sa vrátil po zranení. Uvidíme, ako sa budú javiť.

V porovnaní s ME 2022 absentujú aj niekoľkí skúsení hráči, ktorí sa rozhodli už nereprezentovať. Čo môžete povedať k nim?
– Brankár Teodor Paul už verejne avizoval ukončenie svojho pôsobenia v reprezentácii. Podobný prípad je Oliver Rábek, ktorý mi ešte počas šampionátu oznámil, že zápas s Ruskom bol jeho posledným v národnom tíme a chce sa venovať hádzanej už len na klubovej úrovni.

Jakub Prokop chýba pre zranenie. Pôvodne vo výbere nefigurovala ani ďalšia veľká opora Tomáš Urban. Napokon však mužstvu pomôže. Odľahlo vám, že sila mužstva jeho príchodom vzrastie?
– Samozrejme, áno. Tomáš je jeden z našich najskúsenejších hráčov. Má svoju nespornú kvalitu, čo už mnohokrát dokázal. Aj v ostatných vystúpeniach bol našou oporou, dával góly. Svoju dobrú fazónu ukazuje aj v klubovom drese Mindenu a som presvedčený, že si ju prenesie aj do reprezentácie. Máme pred sebou dôležitý dvojzápas, ktorý chceme zvládnuť. Vieme, o čo sa hrá a som veľmi rád, že do duelov proti Belgičanom pôjdeme aj s ním.  Je použiteľný na dvoch postoch – pravom krídle i spojke, čo nám dáva viac možností.

Bude sila súčasného kádra dostatočná na zvládnutie belgickej prekážky?
– Som o tom presvedčený. Nie sme veľkým favoritom, ale máme určite kvalitu, aby sme to dokázali. Teraz je dôležité, aby to nezostalo len na papieri a ukázali sme to v najbližších dvoch zápasoch. Musíme byť čo najlepšie pripravení, nielen takticky, ale aj mentálne.

Od konca uplynulého týždňa je známe, že Rusko nebude môcť odohrať 2. kolo play-off kvalifikácie. EHF rozhodla, že na MS postúpi lepší z dvojice Slovensko – Belgicko. Čo na to vravíte?
– Už keď nám vyžrebovali Rusov, tak som mal stále v sebe pocit, že vieme proti nim lepšie zahrať ako na ME, hoci majú veľkú kvalitu. Teraz rozhodne o postupujúcom len dvojzápas s Belgickom. Nechcem, aby to vyznelo, že sa vytešujeme, že vďaka rozhodnutiu EHF je naša cesta uľahčená. Sledoval som zápasy Belgicka, nebude to jednoduchý súper. Treba ho brať s maximálnou vážnosťou. Najmä jeho základná šestka je zohratá. My sa musíme maximálne koncentrovať, najskôr na prvý v Topoľčanoch.

Bude teraz väčší tlak na slovenskom družstve?
– Určite áno, hoci ten by bol aj v opačnom prípade, keby v 1. kole ešte nešlo priamo o postup. Teraz už len tým, že tento dvojzápas rozhodne, je tlak ešte väčší. To si bude každý uvedomovať. Na nedávnom kontinentálnom šampionáte sme načerpali veľa skúseností, vďaka čomu budeme ešte silnejší a urobíme všetko pre postup. Nechcem povedať, že na sto percent postúpime, lebo stať sa môže všeličo.

Nominácia hádzanárov Slovenska na sústredenie pred dvojzápasom 1. kola play-off kvalifikácie MS 2023 proti Belgicku:
brankári: Marián Žernovič (FTC Budapešť/Maď.), Michal Martin Konečný (BM Ángel Ximénez Puente Genil/Šp.)
pivoti: Dominik Kalafut (HSG Nordhorn-Lingen/Nem.), Martin Slaninka (HSC Suhr Aarau/Švaj.), Šimon Macháč (SBS-Eger/Maď.)
krídla: Tomáš Urban (TSV GWD Minden/Nem.), Juraj Briatka (AEK Atény/Gréc.), Lukáš Péchy (HC Sporta Hlohovec), Marek Kováčech (Handball Sportunion Leoben/Rak.), Mikuláš Kucsera ml. (MHC Štart Nové Zámky)
spojky: Tomáš Smetánka (Viveros Herol BM Nava/Šp.), Martin Potisk (ThSV Eisenach/Nem.), Marek Hniďák (HC Burgenland/Nem.), Ľubomír Ďuriš (HE-DO B.Braun Gyöngyös/Maď.), Jakub Mikita (FTC Budapešť/Maď.), Lukáš Urban (Grundfos Tatabánya KC/Maď.), Vladimír Ratkovský (SKKP Handball Brno/ČR), Derviš Birdahič (ŠKP Bratislava)

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: TASR

Iuventa s unikátnou publikáciou zachytávajúcou klubovú históriu s najväčšími úspechmi

MŠK Iuventa Michalovce už takmer dve desaťročia žne úspechy na domácej scéne a robí si dobré meno aj na medzinárodnej úrovni. Klub si vydobyl renomé najúspešnejšieho ženského klubu. Odteraz bude mať aj unikátnu knižnú publikáciu, ktorá zmapuje jeho doterajšiu históriu od sezóny 1990/91, keď sa michalovské hádzanárky objavili v I. lige, ako aj spoluprácu s generálnym partnerom – firmou Chemkostav, a. s. Na 264 stranách je zachytených 31 uplynulých sezón, 27 rozhovorov s najväčšími osobnosťami, množstvo dobových fotografií a najmä unikátne podrobné štatistiky zo všetkých súťaží, v ktorých michalovské hádzanárky účinkovali.
Krst knihy s názvom Iuventa a podtitulom 20 rokov pod krídlami Chemkostavu bude v sobotu 26. februára krátko po 17.00 h  pred zápasom MOL ligy žien Iuventa Michalovce – Sokol Písek. Krstnými otcami budú generálny riaditeľ Chemkostavu Tibor Mačuga, primátor Michaloviec Viliam Zahorčák a aj jej autor Jaroslav Čúrny. Bývalý novinár a aj športový riaditeľ Iuventy odviedol v priebehu neuveriteľných 100 dní mravenčiu prácu s neoceniteľnou hodnotou, ktorá môže byť veľkou inšpiráciou nielen pre hádzanárske, ale aj športové kluby na Slovensku. V súvislosti s jedinečným dielom, sme jeho autora vyspovedali pre slovakhandball.sk.

Publikácie tohto charakteru nie sú bežnou záležitosťou. Čo vás viedlo k napísaniu diela výnimočného svojho druhu v slovenskej športovej žurnalistike, v hádzanej ani nehovoriac?

„Bolo to na podnet generálneho riaditeľa Chemkostav Michalovce, a.s., Tibora Mačugu. On bol autorom tejto myšlienky už viackrát v minulosti, lenže z rôznych príčin sa proces nikdy predtým nepodarilo naštartovať. Bol však správne namotivovaný a myšlienky napísať knihu o histórii michalovskej ženskej hádzanej sa, našťastie, nikdy nevzdal. Vlani v januári poveril prezidenta MŠK Iuventa Patrika Sabova, aby ma oslovil, keďže snahy získať iných autorov zrejme nedopadli podľa jeho predstáv. Nemal som s tým žiadny problém, históriu klubu ovládam do detailov a navyše som mal k dispozícii aj množstvo materiálov, ktoré som nechcel nechať kdesi v zásuvke. Hneď som mal veľmi jasnú a detailnú predstavu, ako by kniha mala vyzerať a čo by malo tvoriť jej obsah. Môj návrh bol zakrátko vyhodnotený ako najlepší. Do práce som sa pustil v druhej polovici marca 2021 a hoci som mal byť hotový až koncom
septembra, rukopis s textami a kompletnou fotodokumentáciou som odovzdal už v posledný júnový deň. Knihu na 264 stranách som mal teda hotovú za rovných 100 dní.“

Čím ste sa inšpirovali?
„V minulosti som videl knihy podobného druhu a jedno, čo mi tam chýbalo, boli ľudia. Prišlo mi to ako súčet čísel, tabuliek, sem-tam nejaká fotka, ale nemalo to dušu. Tým nechcem znížiť práce na štatistikách, pretože na tých som sa nadrel najviac, ale klub žil a napredoval najmä vďaka ľuďom, hráčkam, trénerom, funkcionárom, sponzorom, ale aj fanúšikom. Chcel som, aby ľudia dotvárali príbeh 45 ročnej cesty z asfaltového ihriska odevnej fabriky až do krásnej Chemkostav arény. Celkovo je v knihe 27 jedinečných ľudských a športových príbehov ľudí, vďaka ktorým sa Iuventa dostala z regionálnej súťaže až na zlatý majstrovský trón.“

Museli ste korigovať vaše predstavy o podobe knihy počas jej písania?
„Zhruba na 90 percent je v knihe to, čo som predostrel vydavateľovi na samom začiatku. Z priestorových dôvodov som musel vynechať dve kapitoly – historický sumár Memoriálu Tomáša Jakubča a reprezentácia Slovenska/reprezentantky z Iuventy v zápasoch odohraných Michalovciach. Na druhej strane Chemkostav Michalovce, a.s., obsah knihy skrášlil fotkami vlastných stavieb, takže ak to aj nebolo úplne podľa prvotnej predlohy, určite je to ešte lepšie, než sme si pôvodne naplánovali.“

Čo bolo najnáročnejšie pri jej tvorbe?
„Vďaka kvalitnému naplánovaniu a špičkovej spolupráci s Patrikom Sabovom a Tiborom Mačugom nemôžem povedať, že by nás niečo zaskočilo, alebo sme si nevedeli dať rady. Všetko z hľadiska obsahu bolo na mne. Náročné bolo získať každý jeden výsledok, gól i zostavu Iuventy vo všetkých možných súťažiach, v akých účinkovala. Následne som každú jednu sezónu vyhodnotil, všetko spočítal a potom som kumulatívne dal dokopy všetky súťaže zvlášť a napokon aj celkovo. Toto bolo extrémne náročné a občas som mal pocit, že nepíšem už knihu, ale som ostal po škole z matematiky… Vďaka tomu má však každá jedna hráčka od roku 1990 zaznamenaný každý jeden štart a gól, aký v drese klubu na ženskej úrovni dosiahla. To isté platí aj o tréneroch, ktorí majú svoje vlastné tabuľky v jednotlivých sezónach, súťažiach a dokonca som im porátal aj dni strávené na lavičke klubu. Viac však už neprezradím, nech sú čitatelia dostatočne zvedaví.“

V čom spočíva podľa vás najväčšia hodnota tohto diela?
„V tom, že je o ľuďoch a pre ľudí. Zároveň veľmi jasne poukazuje na to, ako silný a stabilný partner Chemkostav, a.s., Michalovce zmenil provinčný klub na sebavedomý a úspešný. Osobne verím, že kniha IUVENTA – 20 rokov pod krídlami Chemkostavu ľudí zaujme a že si po jej prečítaní odnesú veľa zážitkov, spomienok i zamyslení sa nad tým, čo všetko dokáže obrovská túžba. A je úplne jedno, ktorú kapitolu budú čítať – práve o tom totiž táto kniha je.“

Aká bola však hlavná motivácia urobiť knihu o ženskom hádzanárskom klube v Michalovciach?
„Vydanie knihy sa viaže k celkovo štyrom výročiam, ktoré si klub vlani pripomenul. Prvým je 50 rokov od založenia samotného ženského športového oddielu TJ Odeva, ktorý bol prvých päť rokov futbalový, druhým 45 rokov od presedlania na ženskú hádzanú, 25 rokov od svojho vzniku si pripomenul aj generálny partner Chemkostav, a.s., Michalovce, nuž a 20 rokov trvá jeho účinkovanie v štruktúrach hádzanárskeho klubu. A ako som spomínal, najväčším hnacím motorom bola určite snaha Tibora Mačugu. Ešte, keď som bol športový riaditeľ Iuventy,
neraz mi o tom hovoril a veľmi túžil po tom, aby aj generácie, ktoré prídu po nás vedeli, ako klub vznikol, kto ho budoval a kto preň získal najväčšie úspechy. Podarilo sa a ja som taktiež vďačný za príležitosť, ktorú som dostal napriek tomu, že už som vyše 10 rokov aktívne nepísal.“

V súvislosti s vami je zaujímavé, že ste nielen najmladším človekom, aký kedy zasadol na post športového riaditeľa v Iuvente Michalovce (v roku 2011 mal iba 29 rokov), ale aj
historicky najdlhšie súvisle slúžiacim (6 rokov) a takisto najúspešnejším (michalovské
hádzanárky získali pod jeho vedením 15 trofejí). Ťažili ste z toho pri tvorbe knihy?
„Na pôsobenie v pozícii športového riaditeľa klubu spomínam rád, pretože aj pre mňa to bola veľká škola, ale úspechy, ktoré sme spoločne dosiahli, stáli zato. A či som z toho ťažil? Na jednej strane je pravda, že ako novinár by som zrejme dostatočne nepochopil, čo všetko v sebe skrýva práca vo vedení klubu, ale pre mňa bolo pri písaní ešte dôležitejšie, že po jedenástich rokoch aktívneho písania o michalovskej hádzanej som mal možnosť ďalších šesť byť v úzkej spojitosti s dianím v klube. Ešte aj ako riaditeľ som si viedol veľmi podrobný archív, navyše mám veľmi dobrú pamäť, a tak mi stačilo iba oprášiť moje štatistiky a hneď sa mi pracovalo ľahšie a rýchlejšie. Pre autorstvo na knihe však bolo jednoznačne kľúčové, že som mal novinárske skúsenosti a schopnosti. Ako iba bývalý športový riaditeľ by som ju nedokázal napísať.“

Súčasťou knihy je aj bonus. Na čo sa priaznivci hádzanej môžu ešte tešiť?
„Ako darček sme pripravili ďalšie dielo pod názvom Majstrovská trinástka, ktorého som autorom, scenáristom i dramaturgom. Ide o historický dokument, ktorý podrobne zachytáva zisk všetkých trinástich majstrovských titulov Iuventy. Je to 54 minút spomienok na zlaté chvíle, zachytené sú zábery zo zápasov, reportáže, rozhovory, snímky a taktiež zo zákulisia. Je to veľmi pohodové a emotívne sledovanie, no predovšetkým spomínanie. Dielo je zachytené na USB nosiči v tvare kreditnej karty, takže môže slúžiť aj ako záložka pri čítaní.“

V sobotu oficiálne uvediete knihu do sveta. Môžete prezradiť nejaké podrobnosti v súvislosti s krstom?
„Krst sa uskutoční najbližšiu sobotu pred stretnutím MOL ligy Iuventa Michalovce – Sokol Písek. Jeho aktérmi budú okrem mňa aj primátor Michaloviec Viliam Zahorčák a generálny riaditeľ Chemkostav Michalovce, a.s., Tibor Mačuga. Prezradím, že vo vestibule haly bude možné si knihu v cene 22,50 € zakúpiť, plus sa budú ďalšie dva kusy žrebovať počas prestávky medzi polčasmi.“

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: archív J. Č.

Žernovič do St. Gallenu

Najlepší slovenský hádzanár za rok 2019 a veľká opora mužskej reprezentácie Marián Žernovič mení dres. Od sezóny 2022/2023 bude chytať za TSV St. Otmar St. Gallen. Tridsaťročný brankár sa s účastníkom najvyššej švajčiarskej súťaže dohodol na dvojročnom kontrakte. Považskobystrický odchovanec po piatich rokoch opustí Maďarsko, kde bol od sezóny 2017/2018 hráčom budapeštianskeho Ferencvárosu. Na Slovensku predtým pôsobil v HKM Šaľa, HC Sporta Hlohovec a materskom MŠK Považská Bystrica. V novom tíme bude pracovať pod vedením slovenskej legendy Ľubomíra Švajlena, ktorý zastáva pozíciu trénera brankárov. V sezóne 2013/2014 sa Žernovič ako brankár Hlohovca tešil v 1. kole kvalifikácie Pohára EHF z postupu práve cez St. Gallen. Družstvo TSV St. Otmar figuruje v tabuľke Quickline Handball League aktuálne na 6. mieste s bilanciou 8 – 2 – 8. Mariána Žernoviča sme v súvislosti s jeho prestupom vyspovedali pre slovakhandball.sk.

Vlani ste nám pri rozhovore o predĺžení zmluvy s FTC povedali, že čas na zmenu dresu je čoraz bližšie. Odvtedy prešiel rok, takže sa dá povedať, že čas dozrel?
– Teraz to bolo rozhodnutie zo strany klubu. Príde nový tréner, ktorý počíta s iným brankárom, takže už nebol záujem o predĺženie zmluvy. Na jednej strane mi je to ľúto, ale na druhej strane som už aj ja trochu cítil v istých aspektoch, že zmena je potrebná. Nebral som to teda tragicky. Bolo to päť krásnych rokov a teším sa na novú výzvu.

Čo vás presvedčilo, aby si kývli na ponuku TSV St. Otmar?
– Pozvali ma nedávno na víkend do St. Gallenu. Moju výkonnosť poznali, vedeli, o koho majú záujem. Chceli mi však prezentovať svoje predstavy, ukázať mi, ako funguje klub a spoznať ma ako človeka. Keď som tam cestoval, nebol som ešte rozhodnutý, ale následne som usúdil, že to bude pre mňa dobrý krok.

Netúžili ste ísť do renomovanejšej súťaže?
– Na jednej strane áno, ale žiadna konkrétnejšia ponuka z Nemecka či Francúzska sa neobjavila. V čase, keď som riešil St. Gallen, som mal aj dve – tri iné ponuky, ktoré prichádzali do úvahy. Ešte však nie som na konci svojej brankárskej kariéry, takže verím, že sa dočkám.

Na nedávnych ME ste boli aj s brankárskym kolegom Teodorom Paulom veľkou oporou tímu SR. Neobjavili sa pre vás aj nejaké ponuky z tímov hrajúcich v Lige majstrov či v účinkujúcich v európskych pohárových súťažiach?
– Bolo pár ponúk, ktoré mi motali hlavu. Boli od účastníkov skupinovej fázy Európskej ligy. Pre moju manželku hrajúcu volejbal na vrcholovej úrovni však nebol v okolí tím, v ktorom by mohla pôsobiť. Stále som váhal, ale napokon ma pár dní v St. Gallene presvedčilo.

Vaša manželka Mária pôsobí rovnako v Budapešti, hráva najvyššiu volejbalovú súťaž za miestny Vasas. Predpokladáme, že pôsobisko bude meniť aj ona. Je to tak?
– Veríme tomu, že áno. Jej budúci klub je v riešení. V okolí St. Gallenu je niekoľko tímov v dostupnej vzdialenosti. Uvidíme, ako to dopadne, ale veríme, že sa jej podarí nájsť vhodný angažmán. Niektoré ponuky pre mňa stroskotali práve na tomto, že tam nebolo pre ňu volejbalové družstvo.

Ako by ste sa chceli rozlúčiť s dresom Ferencvárosu?
– Zopár rokov máme cieľ dostať sa do prvej päťky a vybojovať si pohárovú účasť. Verím, že sa nám minimálne toto podarí. Prinajlepšom by sme si mohli trúfať aj na 3. priečku. Máme to vo svojich rukách, s našimi konkurentmi hráme ešte v domácom prostredí. Bronzová priečka by bola vynikajúca, bol by to taký malý splnený sen dosiahnuť toto umiestnenie v Maďarsku, ale aj do 5. pozície by som bol veľmi spokojný.

Na čo budete najradšej spomínať z päťročného pôsobenia vo „Fradi“?
– Ťažko sa vypichuje nejaký konkrétny moment. Tím sa počas piatich rokov neustále vyvíjal. Hneď po mojom príchode sme úspešne zvládli záchranárske práce v poslednom kole, čo malo tiež svoje čaro. Klub bol v ďalších rokoch stále lepší a lepší. Vytvorila sa neskutočná partia chalanov. Na jednej strane mi je ľúto, že ju opúšťam, ale tak sa rozhodlo vedenie. Ja som nemal inú možnosť a musel som sa zariadiť.

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: fradi.hu

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022