Prehľad televíznych reportáží z hádzanej

Zdroj: RTVS

Peter Hlavtúr – „Trúba“ na mašine

„Vraví sa, že človek je doma tam, kde má rodinu. Nuž ja mám domovy dva. Na Slovensku mi žije mama a desať-jedenásť skvelých priateľov, zväčša bývalých spoluhráčov, ktorí sú mi ako bratia. Všetci boli vlani na mojej svadbe. Vo Švajčiarsku mám zase manželku a dve krásne dcérky. Doma sa preto cítim tam i tam.”

HOCI BÝVALÝ HÁDZANÁRSKY REPREZENTANT PETER HLAVTÚR ŽIJE UŽ 17 ROKOV VO ŠVAJČIARSKU, VRAVÍ: VŽDY SOM BOL A VŽDY BUDEM SLOVÁK

Dnes 44-ročnému bývalému výbornému hádzanárovi Petrovi Hlavtúrovi, 101-násobnému slovenskému reprezentantovi, účastníkovi európskeho šampionátu 2006, žiaden z kamarátov či niekdajších spoluhráčov nepovie inak ako „Trúba”.

„Cha, cha,” zasmial sa schuti po otázke, ako k tejto prezývke prišiel. „Keď som ako mladší dorastenec, keďže my v Stupave sme v tom čase starší nemali, začal zaň hrať v drese bratislavského ŠKP, šatňou či ihriskom už občas preletela aj nejaká tá pikantná nadávka. Ak niekto niečo pokazil, prípadne nepremenil šancu, bol ko…, veď to poznáte. Ja, slušne vychovaný chlapec, som sa zmohol akurát na výčitku – ty si ale trúba… A prischlo mi to.”

Peter Hlavtúr, ktorý odohral za ŠKP – po príchode zo Stupavy si v ňom odkrútil aj vojenčinu – necelých desať sezón, už takmer sedemnásť rokov žije vo Švajčiarsku.

BARAN MU ZMENIL ŽIVOT

V novembri 2003 sa to zomlelo zo dňa na deň. „Ozval sa mi Mišo Baran, že Bern, za ktorý v tom čase hrával s ďalším naším reprezentačným spoluhráčom Danom Valom, súrne potrebuje pivota, či neprídem. V júni onoho roku som ukončil štvorročné štúdium na Policajnej akadémii a tešil sa na prácu vyšetrovateľa, ale keďže som chcel ešte nejaký čas hrať, pritakal som.

ŠKP ma uvoľnil na hosťovanie do konca sezóny a ja som sa ocitol v poslednom tíme najvyššej švajčiarskej súťaže. Začalo sa nám ale dariť, získavali sme body a napokon sme ich mali toľko, že sme sa nielen zachránili, ale aj vyhli baráži. Spokojnosť bola veľká, Bern si na mňa uplatnil opciu a ja som s ním už ako jeho hráč podpísal dvojročnú zmluvu.”

Po jej uplynutí dostal zaujímavú ponuku z Amicitie Zürich, dres ktorej si v tom čase obliekali aj Radoslav Antl a Tomáš Straňovský. Mala síce v tom čase výborného nórskeho pivota Franka Lökeho, no keďže tomu obrana príliš nevoňala, tvrdý a nekompromisný Hlavtúr by sa jej zišiel.

„Funkcionári Bernu mi ponúkli zmluvu na ďalšie dva roky a začali ma citovo vydierať. Že za mňa zaplatili peniaze, že ma potrebujú, že mi už dali to či ono… No len čo som im ja, dobráčisko, podľahol a upísal sa im na ďalšie dve sezóny, začali vymýšľať.

Chceli, aby som popri hraní aj pracoval, čo by mi až tak neprekážalo, no chceli mi aj znížiť plat, čo sa mi, samozrejme, nepáčilo. Napokon som to tam vydržal, ale nerozišli sme sa v dobrom.”

LÁSKA Z FITNESCENTRA

Snažil sa mu pomôcť Daniel Valo, ktorý svojho manažéra Sašu Bratiča požiadal, aby Hlavtúrovi niečo našiel v Nemecku. Záujem dokonca prejavili aj dve bundesligové mužstvá, ale… „…vo Švajčiarsku som si medzičasom zvykol, urobil si tam dobré meno, nuž začínať po tridsiatke v Nemecku, takpovediac od piky, sa mi už nechcelo.”

Tobôž, keď s výbornou ponukou za ním prišiel Bazilej. „Mal štedrého mecenáša Ernsta Schneidera, zámožného osemdesiatnika, majiteľa firmy Davidoff, ktorá obchodovala najmä s cigarami, ale aj iným luxusným tovarom. Klub bol jeho ‚srdcovka’ – údajne ho zakladal ktorýsi z jeho predkov – nuž pred každou sezónou prišiel, poprial všetko najlepšie a položil na stôl pol milióna frankov.

Lenže v roku 2009 umrel a keďže ani jeden z manželov troch jeho dcér, ktorí prišli k bohatstvu ako slepé kurence k zrnu, nemal záujem finančne podporovať šport, išlo to s klubom dolu vodou.”

Peter Hlavtúr (v hornom rade tretí sprava držiac manželku) počas vlaňajšej svadby s priateľmi zo Slovenska, ktorých považuje za súčasť svojej rodiny.

Peter Hlavtúr (v hornom rade tretí sprava držiac manželku) počas vlaňajšej svadby s priateľmi zo Slovenska, ktorých považuje za súčasť svojej rodiny.Zdroj: archív (ph)

Dva roky vydržal dochádzať denne sto kilometrov z Bernu do Bazileja, no čoraz viac si uvedomoval, že je najvyšší čas myslieť na to, čo bude po kariére. Keďže ešte počas pôsobenia v Berne sa vo fitnescentre počas tréningov spoznal s Martinou Grossenovou, veľmi dobrou volejbalistkou – majsterkou krajiny v šestkovom i plážovom volejbale, s tímom Köniz Bern si dokonca zahrala v roku 2003 vo finále v tom čase druhej najvýznamnejšej európskej pohárovej súťaže finalistkou Top Teams Cupu 2003 – už vedel, že sa usadí vo Švajčiarsku.

Z ponúk, ktoré po konci v Bazileji dostal, si preto vybral tú z druholigového Lyssu, pätnásťtisícového mestečka, z ktorého to mal zo Zollikofenu, kde s rodinkou býva, na skok. Rok zaň hral, dva – už po vypadnutí do tretej najvyššej súťaže – bol hrajúci tréner mladučkého tímu a ďalšie tri už len kouč.

„Sľúbili mi školu, keďže z tých, ktoré som ukončil na Slovensku, mi uznali vo Švajčiarsku len maturitu a zaplatili potenciálnu analýzu, z ktorej som sa na základe rôznych testov dozvedel, na aké povolania mám najlepšie predpoklady. Potešilo ma, že v prvej päťke sa objavil aj policajný vyšetrovateľ, teda to, čo som vyštudoval na Slovensku a čomu som sa chcel po návrate domov venovať.

Z viacerých ďalších možností sa mi veľmi pozdávala aj práca záchranára, na tú by som však potreboval absolvovať štvorročnú školu spojenú s praxou, ktorú by som si musel sám vybaviť a to bol veľký problém.

Nuž som si vybral rušňovodiča a hoci som úspešne zvládol prijímačky i vstupné testy, z rodinných dôvodov som napokon do dvojročnej školy nenastúpil. Keď som si ale našiel inzerát regionálnej železničnej spoločnosti RBS, brali ma všetkými desiatimi. Absolvoval som šesťmesačný kurz a dnes jazdím v okolí Bernu na úzkokoľajovom takzvanom S-Bahne.”

S-Bahn regionálnej železničnej spoločnosti RBS, na ktorom Peter Hlavtúr jazdí.

S-Bahn regionálnej železničnej spoločnosti RBS, na ktorom Peter Hlavtúr jazdí.Zdroj: RBS

OBAVA ZO SAMOVRAHOV

Sú dni, keď vstáva o pol štvrtej ráno, sú aj také, keď sa do postele dostane až pred druhou nadránom. Tri dni jazdí, ďalší má voľno, päť dní jazdí, dva oddychuje. Často sa stane, že v mesiaci má len jeden víkend voľný. Päť trás, najdlhšia je tá do Solothurnu, ktorú – idúc maximálne stovkou – prefrčí za štyridsať minút, neustále strieda.

„Hoci sú chvíle, keď toho mám plné zuby, nesťažujem si. Doma s dvoma dcérkami – Mia má sedem, Malou tri – je to občas blázinec, v tichu pohodlného rušňa zase vítaný psychický relax. Najhoršie na tejto práci je jej nepravidelnosť.

Trpí tým najmä rodina, avšak aj priateľstvá. Kamaráti mi zavolajú, aby som s nimi išiel v sobotu či nedeľu na pivo, no ja som v robote. Raz poviem, že nemôžem, druhý raz to isté, tretí raz opäť a viac sa mi už neozvú.”

Peter Hlavtúr

Peter HlavtúrZdroj: archív (ph)

Obáva sa, aby sa mu nestalo to, o čom už počul od kolegov. „Podľa štatistík druhým najčastejším spôsobom samovrážd vo Švajčiarsku, ročne ich je približne tisícsto, je – po zastrelení sa – skok pod idúci vlak. Keď tristo-štyristo metrov pred sebou zbadáte človeka na koľajniciach, nemáte žiadnu šancu zastaviť 140-tonový rozbehnutý kolos.

Pokyny sú jasné – plné brzdy, zavrieť oči, aby ste nič nevideli, zapchať uši, aby ste nič nepočuli, lebo praskanie kostí je údajne mrazivé, a v žiadnom prípade nevychádzať z vlaku a zisťovať, čo sa stalo. Privolaní policajti sa o všetko postarajú.”

VYPRCHANÁ RADOSŤ Z HÁDZANEJ

Pred dvoma rokmi ho bývalí spoluhráči z Bernu nahovorili, aby si s nimi išiel zahrať plážovú hádzanú. „Čert mi to bol dlžen, vykĺbil som si rameno a musel ísť na pohotovosť. Vtedy som si povedal, že stačilo,” vraví Peter Hlavtúr, ktorý si rád zahrá s priateľom bedminton či squash, občas sadne na bicykel, z času na čas zájde do posilňovne či zabehať si. Najmä vďaka upravenej strave schudol v priebehu troch mesiacov dvadsaťtri kíl, štíhly je ako vŕbový prút.

„Hádzaná bola môj život, celú kariéru som si užíval. Vďaka nej som pochodil kus sveta, spoznal skvelých ľudí, získal mnohých kamarátov, prežil sladké úspechy i trpké sklamania. Nikdy som netúžil byť v centre pozornosti, no vždy som sa snažil správať ako profesionál, robiť všetko to, aby som bol pre mužstvo prospešný.

Avšak postupne sa radosť z hádzanej zo mňa vytrácala, začal som ju vnímať už len ako prácu a pochopil som, že treba skončiť. Potreboval som nový impulz a na moje šťastie som ho v rodine i zamestnaní našiel.”

NAVŽDY SLOVÁK

V decembri bude mať štyridsaťpäť. „Mám šťastnú rodinu, dve zdravé deti, zaujímavé povolanie, vďaka ktorému zarobím toľko, že mám z čoho dobre žiť, nepretĺkam sa od výplaty k výplate. Navyše mi vyhovuje, akí Švajčiari sú. Každý sa stará len o seba, nikto nikomu nič nezávidí.”

Vždy, keď sa chystá na Slovensko, zvyčajne dva-trikrát do roka, povie manželke, že ide domov. „Zatvári sa síce čudne, ale ja to tak cítim. O návrate napriek tomu nepremýšľam, ťažko by sa mi po toľkých rokoch zvykalo. O mojich dievčatách ani nehovoriac, žena vie po slovensky pár slov, dcéry ani to nie. Keďže doma netrávim veľa času – najskôr pre hádzanú a teraz pre robotu – nenaučil som ich. No to nič nemení na tom, že Slovákom som bol, som ním aj dnes a zostanem ním navždy.”

KTO JE PETER HLAVTÚR

– Narodil sa 21. decembra 1975 v Bratislave.

– S hádzanou začínal v Tatrane Stupava.

– Počas kariéry meral 195 centimetrov a vážil 95 kilogramov.

– Pivot mužstiev ŠKP Bratislava (1994 – 2003), BSV Bern/Muri (2003 – 2008), RTV 1879 Bazilej (2008 – 2010), PSG Lyss (2010 – 2013).

– V rokoch 2013 – 2016 tréner PSG Lyss.

– 101-násobný reprezentant Slovenska (103 gólov).

– Účastník ME 2006 vo Švajčiarsku (16. miesto) a juniorských MS 1995 v Argentíne (13. miesto).

– S ŠKP Bratislava vicemajster Slovenska 1995 i 1997 a víťaz Slovenského pohára 1997 i 2000.

Na Draždiaku slovensko-nemecké triumfy

Pri bratislavskom Draždiaku sa počas víkendu uskutočnil medzinárodný turnaj Beachbalon Cup 2020, ktorý je súčasťou série „European Beach Tour“ 2019/2020. V areáli Paneurópskej vysokej školy v Petržalke sa darilo zástupcom z Nemecka, ale napokon nezískali oba triumfy. V hlavných kategóriách si prvenstvo s finančnou odmenou vybojovali tímy s názvami Borovodka (muži) a CAIPIranhas (ženy).

V mužskej kategórii štartovalo 16 družstiev z troch krajín, z ktorých si najlepšie počínali Slováci zo zoskupenia Borovodka. Na druhom mieste skončili hráči nemeckého SG Schurwald a tretí boli Mýtnickí vlci. Do série EBT si body pripísali aj plážoví hádzanári z Balons Gang (celkovo 4.) a Langoše (5.).

Medzi ženami sa predstavilo 10 tímov z dvoch krajín, v tejto konkurencii patrila 1. priečka Nemkám vystupujúcim pod názvom CAIPIranhas. Druhé skončili Kanonierky a na 3. pozícii sa umiestnili Buchty, v oboch prípadoch ide o slovenské účastníčky víkendového turnaja.

Autor: slovakhandball.sk, Foto

Rozhovor s lekárom mužskej reprezentácie Patrikom Javorčíkom

Šport je jedným z najrizikovejších povolaní a zranenia sú jeho bežnou súčasťou. Ako ich však možno minimalizovať a zmierniť následky, s ktorými sa trápia športovci počas aj po skončení aktívnej kariéry. S lekárom nášho klubu a tiež mužskej reprezentácie Patrikom Javorčíkom sme sa rozprávali aj na tieto zaujímavé témy.

Kĺby, ramená, kolená…

Pre vás lekárov boli posledné týždne a mesiace dosť náročné, však?
Tej práce je teraz naozaj veľa. Počas obmedzení kvôli koronavírusu sme museli v Nemocnici v Malackách riešiť množstvo akútnych operácii, ktoré sa nemohli vykonávať v Bratislave. Teraz sa nám to ešte nahromadilo, musíme skĺbiť plánované operácie s akútnymi a je to časovo dosť náročné.

Momentálne pôsobíte ako lekár ŠKP Bratislava a tiež hádzanárskej reprezentácie. Sú vaši pacienti prevažne hádzanári?
Prioritne sa venujem hádzanárom. Riešim ale aj úrazy futbalistov. Nevenujem sa však iba klubom, ale aj jednotlivcom. Samozrejme, riešim aj úrazy obyčajných ľudí, ktorí športujú rekreačne či poloprofesionálne.

Špecializujete sa teda najmä na športové úrazy…
Áno, prioritne sa venujem traumatológii a úrazovej chirurgii, ktorá je zameraná na športové úrazy, ošetrovanie kĺbov alebo operácie ramien, kolien, členkov či lakťov. Vyšetrujem teda najmä pacientov, ktorí prišli k úrazu počas športu, či už profesionálneho, alebo rekreačného.

Rýchla liečba

Ako ste sa vlastne dostali k práci lekára v ŠKP?
Bola to trochu náhoda. Na traumatologicko-ortopedickom oddelení vtedajšej Nemocnice Ministerstva obrany, kde som pracoval, viacerí kolegovia pôsobili aj pri športových kluboch a viac-menej som sa skrz toho dostal k práci v ŠKP a neskôr k reprezentácii.

Je práca pri reprezentácii zaujímavým oživením popri vašej bežnej práci v ordinácii?
V prvom rade je práca pri reprezentácii časovo veľmi zaťažujúca. Ja ako lekár neviem byť s reprezentáciou tak často, ako by som mal byť a nemôžem jej dať toľko, koľko by som jej chcel dať. Lekárov je v bežnom zdravotníctve nedostatok a musím preto ordinovať. Kluby či reprezentácie síce chcú mať na zápasoch profesionálnych lekárov, ale žiaľ, nedá sa to vždy skĺbiť aj so zamestnaním v ordinácii. Je to škoda, určite by som rád pomáhal priamo na zápasoch aj častejšie.

Väčšinou teda pomáhate športovcom a hádzanárom v ordinácii, v čom je teda špecifická vaša práca športového lekára?
Profesionálni športovci očakávajú, že sa budú môcť vyliečiť čo najrýchlejšie. Lekár tiež musí zohľadniť šport, ktorý pacient vykonáva a to, aký vplyv má na charakter a povahu úrazu. Následne je potrebné nasadiť takú liečbu, ktorá by ideálne trvala čo najkratšie, bola efektívna a v prípade operácie aj správne načasovaná, aby sa športovec dostal do záťaže vtedy, keď to potrebuje.

Zdravie alebo úspech

Práve športovci často nedodržiavajú čas potrebný na zotavenie a začínajú športovať skôr, ako by mali…
To sa stáva takmer pravidelne. Bohužiaľ, niektorí nerešpektujú ani tú úplne minimálnu dobu, ktorá je nutná na liečbu. Treba si uvedomiť, že následkom toho dochádza k opätovnému obnoveniu a návratu zranení. V prípade operácie môže takéto unáhlenie sa znamenať aj ďalšiu operáciu.

Je teda takáto tvrdohlavosť hráčov príčinou často sa opakujúcich zranení?
Je to taký začarovaný kruh. Športovci chcú hrať čo najskôr, často ich tlačí aj klub, ktorý od nich očakáva čo najkratší výpadok a čo najlepšie výkony. Problém to je najmä vtedy, ak sa jedná o lídrov družstva. Vtedy manažment klubov často tlačí na lekára aj športovca, aby sa čo najskôr vrátil k tréningom a zápasom. Potom to môže dopadnúť aj tak, ako hovoríte, a zranenia sa budú vracať.

Je to problém aj pri ŠKP?
Chalani z ŠKP rešpektujú navrhovanú liečbu, sú veľmi disciplinovaní a dajú si povedať. V reprezentácii je situácia špecifická.

V čom je reprezentácia iná?
Teraz sa náš národný tím sa snaží dostať späť na pozície spred desiatich rokov. Chceme mať preto hráčov, ktorí sú dobrí a zdraví, a musíme sa tomu podriadiť. Keď sme boli s reprezentáciou na vrchole, tak sme museli hľadieť najmú na športový úspech. Hráči museli byť schopní aj s drobnými zraneniami podať profesionálny výkon. To sa týka najmä veľkých turnajov ako majstrovstvá sveta či Európy. Je to vec prestíže a úspechu. Niekedy sa preto ide aj za hranice toho, ako by sa úrazy a ochorenia mali správne liečiť.

Pamätáte si na nejaký konkrétny moment, keď ste vedeli, že hráč by hrať nemal, ale napokon ste ho pustili na palubovku?
Na majstrovstvá sveta v Chorvátsku si určite všetci chalani aj realizačný tím spomínajú. Postihla nás tam akási viróza, a veľa z nás sa ňou nakazilo. Hráčom som dával lieky na potlačenie horúčky a hoci by som to ako lekár nemal dovoliť, chlapcov som nechal hrať, len po veľmi krátkej a nevyhnutnej dobe na zotavenie. Ten turnaj sme zvládali výborne, darilo sa nám, nálada a atmosféra v šatni bola skvelá a napokon sme obsadili výborné desiate miesto. Aj takéto maličkosti ale môžu neskôr spôsobiť problémy po skončení kariéry. Nie nadarmo sa hovorí: „športom k trvalej invalidite“. Často športovci obetujú pre nejaký úspech aj vlastné zdravie, hoci sa to môže prejaviť až neskôr.

Zranení je stále viac, čo s tým?

Môžu športovci nejako predísť takýmto zdravotným problémom, ktoré sa prejavia po skončení kariéry?
Samozrejme, že môžu. Veľmi dôležitá je prevencia a taktiež je potrebné sledovať, ako telo reaguje na konkrétnu záťaž. Problém však je, že fyzická záťaž na organizmus v športe je stále väčšia. Úrazov stále pribúda, čo je spôsobené aj tým, že šport je stále rýchlejší, dynamickejší a agresívnejší. Telo však tomuto tempu nestíha, zaťaženie naň je príliš veľké a šľachy, kĺby či väzy sa rýchlo opotrebúvajú. Už v mládežníckych kategóriách mávajú hráči poškodené krížne väzy, kolená, menisky či ramená.

Aké základné pravidlá prevencie viete teda odporučiť hádzanárom, aby sa vyhli takýmto problémom?
Na prvom mieste je správna životospráva, zdravá vyvážená strava, starostlivosť o seba a tiež relax. Veľkou pomocou pre športové kluby by boli nutriční poradcovia, no v našich podmienkach je finančne náročné zabezpečiť takýchto ľudí. Čo sa týka samotného športu, tak dôležitý je strečing pred aj po zápase či tréningu a hlavne regenerácia. Veľa zraneniam by sa dalo predísť aj vďaka individuálnemu prístupu na tréningoch. Poviem len príklad. Ak hráči nedávajú góly do pravého horného rohu, nie je správne, aby všetci trénovali streľbu do pravého horného rohu. Každý hráč má určité predispozície či poranenia a nedá sa dosiahnuť, aby každý strieľal do pravého horného rohu rovnako presne a silno. Preto by tréneri mali prihliadať na tieto aspekty a dbať na to, aby svojim zverencov zdravotne nepoškodili neprimeranou záťažou.

Zdroj: http://www.hadzana.skpbratislava.sk/novinka/232/sportom-k-trvalej-invalidite-je-to-naozaj-tak

Príručka o kĺbovej výžive od Slovenskej Antidopingovej Agentúry

SADA pripravila projekt „osveta výživové doplnky – SADA“. Pri práci so športovcami či už pri dopingovej kontrole alebo počas vzdelávacích seminárov sa dá všeobecne konštatovať, že veľká väčšina športovcov, česť výnimkám, nemá poňatia, prečo niečo užíva. Ďalším bodom pri doplnkoch je kedy a koľko ich užívať. Týmto projektom chce SADA otvoriť problematiku suplementácie našich športovcov, aby mali prinajmenšom k dispozícii aspoň nejaké informácie.

Prvým krokom tohto projektu je vydanie informačného letáku, ktorý kategorizuje doplnky. V nadväznosti na tento leták bude SADA každý mesiac pripravovať sériu článkov o konkrétnych doplnkoch.

Autormi týchto článkov sú:

Ing. Tomáš Pagáč, PhD (biochémia STU, pracovník SADA)

PharmDr. Kristián Slíž (farmaceutická fakulta UK)

Najnovším aktuálnym článkom od SADA je téma kĺbovej výživy:

3. Kĺbová výživa

2. Horčík a vápnik

1. Iónové nápoje

ADA_Vyzivove_doplnky_web

Legenda Ďurišinová oslávila šesťdesiatku

Mária Ďurišinová nežije slávou z minulosti, ale je rada za každý deň v prítomnosti

Veľmi málo slovenských hádzanárok malo vo svete také zvučné meno ako Mária Ďurišinová. Košická rodáčka pochádzajúca z Trebišova sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea – 17. júla oslavuje šesťdesiatku. Ako sama tvrdí, ani pred desaťročiami, keď bola na vrchole svojej hádzanárskej slávy a rešpektovaná vo svete hádzanej, si o sebe nemyslela, že je výnimočná hráčka.

„Nikdy som nemala pocit a ani som si neuvedomovala, že nie som bežná hráčka. Skôr ma to viackrát prekvapilo, keď sa o mne takto vyjadrovali iní. Nežijem však minulosťou, ale snažím sa naplno vychutnávať život v prítomnosti,“ rozhovorila sa pre oficiálny web Slovenského olympijského a športového výboru jubilantka a vrátila sa k svojim hádzanárskym začiatkom.

Viac v článku na: https://www.olympic.sk/clanok/jubilujuca-legendarna-hadzanarka-maria-durisinova-nezije-slavou-z-minulosti-ale-je-rada-za

Autor: slovakhandball.sk, Foto: SOŠV

Diskusia „Palubovkové športy po korone“ na Dvojke RTVS v stredu o 21:05

Ďuriš, Žernovič a Konečný chcú tiež pomôcť dvojročnému bojovníkovi Teovi, zúčastnia sa na charitatívnom futbalovom stretnutí športových osobností, autogramiáde a dražbe dresov

Liga na ochranu slovenských športovcov (LOSS) finišuje s prípravami zaujímavého charitatívneho podujatia, ktoré sa uskutoční už nadchádzajúcu sobotu 18. júla 2020 od 16.00 h. Miestny štadión v obci Sokoľ pri Košiciach bude dejiskom dobročinného futbalového zápasu športových osobností, medzi ktorými nebudú chýbať ani slovenskí hádzanárski reprezentanti. Účasť na akcii s myšlienkou „Pomôžme spolu bojovníkovi Teovi, aby mohol chodiť!“ prisľúbili najlepší hádzanári SR uplynulých dvoch rokov Ľubomír Ďuriš a Marián Žernovič, ich spoluhráč z národného tímu Michal Martin Konečný.

Výťažok z podujatia a dražby dresov venuje Liga na ochranu slovenských športovcov pre dvojročného Tea Winnického, ktorý sa narodil s vadou nožičiek – nemá vyvinuté píšťalové kosti. Ten do konca augusta potrebuje vyzbierať 365-tisíc eur na operáciu v USA, ktorá ho zachráni od amputácie oboch nôh. Teovi chýba ešte 60-tisíc eur. Vedenie LOSS zriadilo transparentný účet „Športovci pre Tea“ (číslo účtu: SK83 0900 0000 0051 7142 5663) na podporu zbierky na operačný zákrok. Každý finančný dar môže pomôcť zmeniť Teov život.

Na akcii ukážu svoje futbalové schopnosti, zabavia divákov a podporia skvelú myšlienku viacerí známi športovci, ktorých poznajú fanúšikovia z basketbalových, hádzanárskych a volejbalových paluboviek či z vodnopólových bazénov. Okrem už spomenutých hádzanárov sa v tíme LOSS predstavia aj bývalí futbaloví reprezentanti Slovenska Róbert Semeník, Jozef Kožlej, Marián Kelemen, Tomáš Medveď, ďalej Tomáš Hoferica a Lukáš Seman, v ktorých kariérnej vizitke svieti triumf v ankete o najlepšieho vodného pólistu Slovenska. Osviežením budú futbalové výkony najlepšej basketbalistky Slovenska Barbory Bálintovej a najlepšej volejbalistky našej krajiny Márie Kostelanskej, čerstvej manželky hádzanárskeho brankára Žernoviča. Športové hviezdy na ihrisku podporia aj predseda LOSS Róbert Jano ml., dlhoročná stálica medzi športovými manažérmi Daniel Jendrichovský, futbalisti Róbert Cicman, Mojmír Trebuňák a Pavol Jurčo. Vyzývateľom futbalového výberu LOSS budú hráči domáceho tímu TJ Sokoľ, účastníka V. ligy.

„Už dlhšie sme sa v Lige na ochranu slovenských športovcov zamýšľali nad projektom, vďaka ktorému by sme mohli niekomu pomôcť. Medzi našimi členmi je množstvo známych športových osobností, chceli sme využiť ich mená a vplyv na širokú športovú verejnosť pri podpore charitatívnej myšlienky. Podarilo sa nám dostať známych športovcov na jedno miesto, kde spolu pobavíme obecenstvo počas exhibičného futbalového zápasu a zároveň podporíme malého chlapčeka Tea pri jeho túžbe mať plnohodnotný život. Vinou koronakrízy sme dlho nevedeli, či vôbec budeme môcť takúto akciu zorganizovať. Napriek časovej tiesni sme sa rozhodli, že do toho pôjdeme – hoci s malou dušičkou, ale s veľkým srdcom,“ povedal hlavný organizátor Róbert Jano mladší, predseda Ligy na ochranu slovenských športovcov.

Futbalový zápas sa začne o 17. hodine, po jeho skončení bude od 18.30 h nasledovať autogramiáda. Hráči nastúpia v špeciálnych dresoch, ktoré budú vydražené a aj peniaze z dražby poputujú na konto malého Tea.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Barbora Martikánová

Prehľad aktuálnych hádzanárskych televíznych reportáží

 

Zdroj: TA3, RTVS

 

Zlatý zápas výnimočnej generácie z Čiernej Hory

Každý má rád dojemný príbeh outsidera so šťastným koncom a presne to sa udialo vo finále ženských majstrovstiev Európy 2012. Do finále v Belehrade sa prebojovali tímy Čiernej Hory a Nórska, ktoré dovtedy prehrali iba jediný zápas. Nórky navyše v semifinále prevalcovali Maďarky 30:19 a po štyroch zlatých medailách boli jasné favoritky. Čiernohorky však mali na favoritky prichystané niečo špeciálne.

Nórsko a Čierna Hora sa stretli zoči-voči už v auguste v boji o zlatú medailu na olympijských hrách, pričom severanky vyhrali 26:23. Pre balkánsky tím to bola srdcervúca prehra, ale o to silnejší prišiel na majstrovstvá Európy 2012. Zverenky Dragana Adžiča na svojej ceste do finále zaváhali iba raz, a to proti Nemkám v hlavnej fáze 27:20. Vďaka dôraznej obrane a silný spojkový rad im pomohla až do ich prvého finále, keď v semifinále zdolali domáce Srbky 27:26.

Nórky na predchádzajúcich štyroch turnajoch prehrali jediný zápas. Ich víťaznú sériu ukončilo stretnutie s Dánkami v hlavnej fáze, v ktorej prehrali 33:35. Vďaka jednoznačnému víťazstvu v semifinále nad Maďarskom však boli Nórky favoritkami na zisk ďalšej zlatej medaily.

V riadnom hracom čase mal navrch tím Čiernej Hory, ktorý sa začiatku druhého polčasu ujal trojgólového vedenia, ale Nórsko sa vrátilo späť do hry a v rozhodujúcom okamihu vyrovnalo. Keď to už vyzeralo, že finále dospeje do penaltového rozstrelu, Čiernohorky získali kontrolu nad vývojom. Posledné dve minúty vyhrali 3:0, k tomu prispeli zákroky brankárky Sonje Barjaktarovičovej dva rýchle góly Jovanky Radičevičovej a Andjeli Bulatovičovej a výhra Čiernej Hory bola spečatená.

Hráčka zápasu – Milena Raičevičová (Čierna Hora)
Čiernohorská hviezda mala v tom čase iba 22 rokov, ale vo finále podala vynikajúci výkon a 10-krát skórovala. Raičevičová sa síce nedostala do All-star tímu, ale v rebríčku najlepších strelkýň jej patrilo 2. miesto. Počas turnaja si pripísala 41 gólov a 29 asistencií v ôsmich zápasoch.

Nedocenená hrdinka – Katarina Bulatovičová (Čierna Hora)
Katarina Bulatovičová v Srbsku podala neskutočný výkon. Štvornásobná víťazka Ligy majstrov ukončila podujatie s 56 gólmi a 25 asistenciami. Osem z týchto gólov vsietila práve vo finále do siete Nórska, pretože škandinávska obrana si s jej delovkami nevedela poradiť.

Najlepší citát
„Keby sme hrali dva dni, Nórsko by aj tak nevyhralo. Boli sme také silné,“ uviedla čiernohorská brankárka Sonja Barjaktarovičová.

Čierna Hora vždy hrávala srdcom a bolo jasné, že jej hráčky majú iba jediný cieľ: vyhrať zápas bez ohľadu na to, aké dobré bolo Nórsko. Skutočne to aj dokázali a v Srbsku sa zapísali do histórie svojím perfektným výkonom.

Rozhodujúci okamih
Balkánsky tím mal jednogólový náskok 32:31, do konca zostávalo 90 sekúnd, ale Nórsko sa dostalo do útoku. Odolná čiernohorská obrana získala loptu a Andjela Bulatovičová z rýchleho protiútoku strelila kľúčový gól, ktorý prakticky ukončil zápas. Špecialistka na obranu Bulatovičová predtým skórovala v ôsmich zápasoch turnaja iba sedemkrát.

Výsledok
Výnimočná generácia hádzanárok z Čiernej Hory dosiahla v Srbsku svoj vrchol. Napriek tomu, že hviezdy ako Katarina Bulatovičová, Jovanka Radičevičová alebo Milena Raičevičová stále hrávajú na najvyššej úrovni, Čierna Hora už ďalšiu medailu na takomto veľkom podujatí nezískala. Odvtedy najlepší výsledok dosiahla na majstrovstvách Európy 2014, kde obsadila štvrté miesto. Na druhej strane, Nórsko sa dokázalo odraziť zo zeme a opäť získať zlato na ďalších dvoch turnajoch EHF EURO napriek tomu, že severanky majú v tíme každý rok nové hráčky.

Zaujímavosť
Finále EURO 2012 bolo prvé na ženskom kontinentálnom šampionáte, v ktorom sa rozhodlo o víťazovi až po dvoch predĺženiach. Iba o jednom predchádzajúcom finále sa rozhodlo v predĺžení riadneho času. V roku 2000
Maďarsko a Ukrajina po 60 minútach remizovali 26:26 a v predĺžení si Maďarsko vybojovalo titul so skóre 32:30.

Zdroj: eurohandball.com, Foto: topolica.me

Recept na úspech od majiteľa úspešnej pekárne – Hádzaná

V Červenej hviezde bol dorasteneckým majstrom Československa, dostal sa aj do juniorskej reprezentácie a pomohol vybojovať Stupave historický postup extraligy. Keď s hádzanou skončil, dostal sa k pečeniu chleba. Ľuboš Polčík, bývalý úspešný hádzanár, dnes vlastní jednu z najznámejších pekárni na Slovensku – Raciola. Prečítajte si o jeho hádzanárskych skúsenostiach a Ľuboš vám v rozhovore prezradí aj recept, vďaka ktorému uspel v podnikaní.

Zlaté časy Červenej hviezdy

Aké boli vaše hádzanárske začiatky?
S hádzanou som začal ešte na základnej škole, kde sme mali ako vtedajší pionieri hádzanársky krúžok. Potom som sa prepracoval do Červenej hviezdy, kde ma trénoval pán Budinský, vynikajúci tréner a človek. Z dorastu som sa v sedemnástich rokoch prepracoval k mužom, no v tej dobe bola hádzaná populárnejšia a tak bolo aj náročnejšie presadiť sa v prvom tíme.

Napriek tomu ste chvíľu aj pobudli v prvom tíme Červenej hviezdy…
Dva roky som tam bol v rámci povinnej vojenskej služby. Z celého Československa sa v našom družstve združovali najlepší hráči, ktorí išli v tom čase na vojnu. Niektorí v Červenej hviezde ostali, iní sa potom vrátili domov. Bol to tím na veľmi vysokej úrovni, mali sme vytvorené skvelé podmienky, nedá sa to porovnať s dneškom.

Vaša kariéra potom pokračovala, avšak už v iných kluboch…
Najprv som hral v Rapide Bratislava a po roku som prestúpil do Stupavy. S ňou sa mi podarilo vybojovať historický postup do extraligy, a ďalšie tri sezóny som ešte hrával v najvyššej súťaži. Skončil som potom v pomerne mladom veku, mal som 26 rokov.

Bolo vašim najkrajším hádzanárskym obdobím to dorastenecké, keď ste sa v doraste stali majstri a boli ste aj v juniorskej reprezentácii?
Určite áno. Bol to veľký zážitok stať sa majstrom Československa a veľká česť, že som mohol byť taktiež súčasťou širšieho kádra reprezentácie juniorov. Boli to krásne časy.

Pekáreň dielom náhody

Prečo ste sa neskôr rozhodli v mladom veku skončiť s hádzanou?
Bolo to najmä kvôli vážnej chorobe v rodine, kvôli ktorej som sa vtedy nemohol a ani nechcel venovať športu. Život ma však zaviedol k pečeniu chleba.

Ako ste sa vlastne dostali k podnikaniu s pečivom a chlebom?
Boli sme skupinka športovcov, dvaja hádzanári a dvaja vodnopólisti a v roku 1991 sme si založili vlastnú firmu. Bola to vlastne úplná náhoda. Ľudia vtedy začínali vo veľkom podnikať. Ja som vtedy pracoval na plavárni, ktorá už dnes neexistuje, a jeden z našich kamarátov vodnopólistov prišiel s nápadom založiť si pekáreň. Vzali sme si veľký úver a začali sme na tom pracovať. Bola to vyslovene náhoda, no a vystrelilo to tak, že fungujeme na trhu už takmer 30 rokov.

Pomohla vám hádzaná neskôr aj v podnikaní?
Máme zamestnaných 54 ľudí a viesť toľko ľudí je aj o tom, že musíte vedieť žiť v kolektíve, komunikovať s ľuďmi a motivovať ich. Vo mne to všetko vybudovala hádzaná. Človek prežíva aj ťažké chvíle, museli sme sa presadiť a udržať na trhu. Aj keď sa nedarilo, museli sme ísť ďalej a prekonali sme to. To som sa naučil už pri hádzanej a veľmi mi to pomohlo uspieť. Tak ako v hádzanej, aj v podnikaní existuje konkurenčný boj, ktorý je obrovský. Niektoré pekárne postupne zanikli, my sme to a ale všetko zvládli. Možno aj so šťastím, ale aj vďaka skvelému kolektívu, ktorý je taktiež veľmi dôležitý. Ak by sme nezamestnávali dobrých ľudí, neboli by naše výrobky také dobré a nepredávali by sa tak, ako dnes.

Chlieb chutí celej rodine

Dá sa povedať, že hádzaná vám viac dala, ako vzala?
Hádzaná mi dala do života veľa. Jasné, niekedy si musel človek hocičo odoprieť, čo sme často nemali radi. Najmä zimná a letná príprava boli poriadna drina a museli sme si to oddrieť. Avšak naučili sme sa v živote bojovať, chceli sme uspieť a vďaka hádzanej sme sa naučili byť priebojnejší. Taktiež nám ostali z hádzanej silné priateľstvá, s bývalými spoluhráčmi sme dodnes skvelé priatelia a pravidelne stretávame.

Keď ste začali podnikať, napadlo vám vôbec, že raz budete patriť k TOP pekárňam na Slovensku?
Všetko to ale prišlo postupne. Prvú pekáreň sme mali v Rovinke, v Prievidzi sme postavili ďalšiu pekáreň a kúpili sme aj skrachovanú pekáreň v Dunajskej Lužnej. Neskôr sme z pekárni v Rovinke a Dunajskej Lužnej urobili úplne nová a väčšiu pekáreň v Dunajskej Lužnej a objem výrobkov sa zvyšoval. Na začiatku sme nevedeli, do čoho ideme, ale nemali sme cieľ byť najlepší na Slovensku. Chvalabohu, vypálilo to tak, že sa nám to darí a budúci rok oslávime 30. výročie.

Stále vám po toľkých rokoch chutí chlieb a pečivo?
Jasné že chutí, to by bolo veľmi zlé, ak by som ho nechcel jesť. (smiech) Jeme vyslovene naše výrobky a vyzerá to tak, že celej našej rodine chutia, a to je dobré.

Návrat k hádzanej

K hádzanej ste sa neskôr, už ako pekár, predsa len vrátili…
Najprv išiel hrávať hádzanú syn a prežil v ŠKP pekné hádzanárske roky. Pred desiatimi rokmi som sa k hádzanej vrátil aj ja ako tréner. Pomáhal som iným trénerom a trénoval som aj mladšie dorastenecké družstvá. Pred piatimi rokmi som ale od toho upustil, keďže to bolo časovo náročné skĺbiť s prácou. Na hádzanú sa ale chodím rád pozrieť, aj keď ma mrzí, že na Slovensku tento šport trochu upadá. Je to škoda a ak štát nepomôže športu, tak to bude veľmi náročné.

Okrem toho pomáha vaša firma nášmu klubu aj finančne. Čo vás k tomu motivuje?
Keď sú na to financie, tak rád podporím bratislavskú hádzanú. Nie sú to žiadne obrovské sumy, ale aspoň tou troškou chcem pomôcť. Ak by bolo takýchto firiem viac, bolo by to lepšie. Avšak rozumiem, že podnikať, zarábať peniaze a ešte aj podporovať šport, je náročné. Preto by hádzaná potrebovala aj pomoc od štátu. Okolité krajiny sa snažia podporovať najmä mládežnícky šport, ale u nás to tak nefunguje. Taktiež by bolo potrebné vytvoriť u nás také podmienky, aby podnikatelia boli motivovaní podporovať športové kluby.

Ako tréner ste nepôsobili v ŠKP dlho, prečo?
Musím držať aj firmu a pracovať v hádzanej je časovo dosť náročné. Človek musí robiť po večeroch, cez víkendy a musí tomu dať sto percent. Postupne som aj strácal motiváciu a chuť trénovať, a zatiaľ sa k tomu neplánujem vrátiť.

Za krátky čas ste ale pomohli vychovať dnes najlepšiu ľavú spojku na Slovensku, Jakuba Prokopa. Potešilo vás, keď sa mu nedávno dostalo pocty v podobe tohto ocenenia?
Jakuba som trénoval jeden alebo dva roky. Vtedy sa ešte ani nezmestil do A družstva dorastencov, keďže hráčov bolo naozaj veľa. Preto pôsobil pri mne v B družstve. Bol jeden z tých, ktorý chceli byť čím skôr medzi najlepšími. Urobil veľký pokrok, výrazne sa zdokonalil a dnes patrí k najlepším hráčom na Slovensku. Má veľký talent, držím mu prsty a veľmi ma teší, že sa mu podaril takýto úspech.

Zdroj: https://hadzana.skpbratislava.sk/novinka/231/recept-na-uspech-od-majitela-uspesnej-pekarne-hadzana

 

Vzdelávacie antidopingové príručky pre rodičov aj mladých športovcov

Slovenská Antidopingová Agentúra (SADA) pripravila vzdelávacie príručky pre rodičov aj mládežníckych športovcov.

Príručka pre mládež je napísaná ako prvý kontakt s touto problematikou. Nie príliš zložitou formou, prakticky, výstižne, je tam aj časť o výživových doplnkoch, respektíve ako rozpoznať výstražné znamenia.

Príručka pre rodičov – rodičia sú neodmysliteľnou súčasťou života svojich detí. Predovšetkým rodičia potrebujú vedieť, čomu všetkému môže byť ich dieťa vystavené. Zároveň je dôležité rodičom pripomenúť, že ich správanie a návyky sú automatickým vzorom pre ich deti. (ak rodič nadáva na trénera, dieťa tento názor veľmi rýchlo preberie, ak rodič počas sledovania športu nadáva na rozhodcov, akí sú … , dieťa to potom vo svojom športe reflektuje).

Tieto dve príručky sú ideálny nástroj na vzdelávanie nižších vekových kategórií spolu s rodičmi:

mladeznicka WEB

rodicovska WEB

Zdroj: SADA

Najnovšie news