Načítavanie údajov ...

Čo je s vami? Renáta Tarhaiová: Ako brankárka sa “tlačila” hádzať sedmičky. Čím viac nadávala na beh, tým viac sa tréner Daniš rehotal…

Hoci sa Renáta Tarhaiová narodila a mladosť prežila v Prahe, mnohí o tom ani netušia a spájajú si ju len so Slovenskom. Jednak pre viaceré kluby pod Tatrami, v ktorých bývalá skvelá brankárka pôsobila, tiež preto, že od mladosti žije v Bratislave. A možno i preto, že slovenčinu má krajšiu než mnoho rodených Slovákov… 

 K športu mala blízko už od kolísky. Otec Jaromír bol futbalovým brankárom, chytával za tradičné pražské kluby Bohemians a Duklu. Mama Alžběta síce nešportovala, dcéru však podporovala vo všetkom, do čoho sa pustila. “Akurát na začiatku netrafila šport: Prihlásila ma na gymnastiku a balet. S gymnastikou to ešte ako tak išlo, vždy je to dobrá príprava pre iné športy. Ale balet mi teda nesadol – neraz mi vypadli slzičky, že tam nechcem ísť,” spomína po rokoch s úsmevom. V Prahe žili v útulnej štvrti Krč, do centra starobylého mesta to mali len na skok. O jej športovom osude napokon rozhodlo malé ihrisko neďaleko domu, v ktorom bývala. “Miestni chlapci tam hrávali futbal, takže keď potrebovali niekoho do počtu, rada som sa pridala. Vždy ma postavili do brány, tam som im asi nezavadzala… Keď to mama videla z balkóna, len sa chytala za hlavu.“ 

V treťom ročníku na základnej škole ju spolužiačka a dobrá kamarátka zlákala na hádzanársky tréning do pražskej Slávie. Tak začala jej aktívna športová cesta. “Najskôr som hrávala na krídle, ale raz na tréning neprišla brankárka, tak som sa trénerovi ponúkla, že to odchytám. S bránou som už mala spomínané detské skúsenosti, takže som sa toho nezľakla. Pamätám si, že sme trénovali na antuke, takže po tréningu som domov priniesla plnú tašku úplne špinavých teplákov, tričiek – a najmä antuky…” 

Hoci Slavia Praha patrí medzi české hádzanárske pojmy, v tom období hrali seniorky len v druhej najvyššej súťaži. Klub však fungoval aj ako centrum talentovanej mládeže, takže do hlavného mesta Československa sťahovali mladé nádeje z celej republiky. “Mohli tam študovať na kvalitných stredných školách a zároveň rozvíjať svoj talent. Klub si tak vyberal z toho najlepšieho a vychovával mnohých budúcich reprezentantov. To mi samozrejme veľmi pomáhalo, že som mohla rásť popri šikovných spoluhráčkach.” 

Odchod z Prahy do neznáma aj nezištná pomocná ruka v Bratislave 

Už od 15.-tich rokov patrila Tarhaiová do kádra dorasteneckej reprezentácie, ktorú viedli manželia Popluhárovci z Partizánskeho. Mimochodom, úzko spätí s hádzanou boli neskôr aj ich známi potomkovia Róbert a Ľuboš. V juniorskom veku bol jej trénerom v reprezentácii Tomáš Kuťka. “Práve on sa postaral o môj prestup do bratislavského Interu. V Prahe som chytala za ženy už v osemnástke, ale klub sa stále nachádzal v druhej lige a ja som sa chcela posúvať, mala som vyššie ambície. Takže keď prišiel Kuťka s tým, či nechcem ísť do najvyššej súťaže, neváhala som. Bol to môj sen. Samozrejme, nemala som žiadneho manažéra, vtedy to v našom športe ešte takto nefungovalo. Všetko, čo súviselo s prestupom do bratislavského Interu, za mňa zariaďoval otec. To obdobie som prežívala v takom svojom sne, bola som nadšená. Všetko mi došlo, až keď som sedela vo vlaku a kývala rodičom z okna – že idem do neznáma, že tam nikoho nepoznám, že nemám zázemie… Mala som dokonca strach, či ma vôbec bude niekto čakať v Bratislave na stanici.“ 

Obdobie v Interi označuje Tarhaiová slovami “úplne super”. Ani s tými začiatkami to napokon nebolo také zlé, keďže mala šťastie na ľudí ochotných pomôcť. Rada spomína najmä na Věru Datinskú, ktorú v roku 1975 vyhlásili aj za najlepšiu hádzanárku Slovenska. “Bola mojím veľkým vzorom, dala mi skvelú brankársku školu, aj keď vtedy už chytávala menej, skôr sa venovala trénerstvu. Veľmi mi však pomohla ľudsky – prišla som ako mladé dievča, takže ma naučila zorientovať sa v meste, neraz mi robila spoločnosť alebo ma pozvala k nej domov na večeru.” Silné spomienky zostali Renáte na bratislavské derby zápasy so Štartom. Vzájomné zápasy mali vždy zvláštny silný náboj. “Na oboch stranách stáli skvelé hráčky, u nás Viola Gaburová, Elena Boledovičová, Katka Foglsingerová, Hana Čápová, či Ria Beňová, a veľké mená nastupovali aj za Štart – Maja Ďurišinová, Janka Stašová, či Jana Kuťková. Všetko hádzanárske pojmy.” S Interom dvakrát získala aj ligový bronz. S obľubou spomína aj na zápasy B-tímu, za ktorý vo voľnejších dňoch tiež chodila hrávať – ale na krídlo. Možno aj to jej potom v bráne pomáhalo ešte lepšie čítať hru a predvídať, čo asi skúsia útočiace protihráčky pri streľbe vymyslieť. “Aj ako brankárka som sa však často “tlačila” hádzať sedmičky, samozrejme za rozhodnutého stavu. Raz som jednu v drese Interu nepremenila, ale stihla som ešte prebehnúť na druhú stranu a zabrániť gólu. A ten môj šprint – to bol teda výkon, ja som totiž beh priam neznášala, na tréningoch to bola moja smrť… A tréner Daniš mal z toho vždy veľkú zábavu – čím viac som pri tom behu nadávala, tým viac sa rehotal.” 

V roku 1985 sa jej narodil syn Ladislav, neskôr skvelý slovenský reprezentant. O ďalšie štyri roky prišla prestupová ponuka, ktorá ju napokon doviedla k najúspešnejším klubovým sezónam. 

 K zlatu s Duslom pomohla výborná partia, skvelej atmosfére na tribúnach prišla na chuť až v Šali 

V Dusle Šaľa sa práve vtedy formoval tím, ktorý následne v 90. rokoch predvádzal mnoho sezón skvelé výkony ozdobené majstrovskými titulmi (ešte aj v spoločnej federálnej lige) a mnohými ďalšími úspechmi. “Bola to fantastická éra, moje najkrajšie hádzanárske roky. Hneď v mojej prvej sezóne sa nám podarilo získať striebro a o ďalší rok sme už oslavovali titul. V Šali sa stretla výborná partia, sadli sme si aj ľudsky a dodnes mi z toho obdobia zostali silné kamarátstva. Výbornú robotu odvádzal aj tréner Dušan Daniš, dokázal nás stmeliť. A musím povedať, že až v Šali som prišla na chuť skvelej atmosfére na tribúnach, ktorou sú tamojší fanúšikovia povestní. Ten náboj v hľadisku bol úplne iný, než na aký som bola zvyknutá v Bratislave. To čo predvádzali šalianski fanúšikovia v majstrovskej sezóne – to je nezabudnuteľné.” 

Po zlatej sezóne s Duslom Tarhaiová posilnila Topoľníky, aj s trénerom Danišom a spojkou Zuzanou Prekopovou, súputničkou z viacerých klubov a dodnes výbornou kamarátkou. “Po rozdelení republiky nastala situácia, že v klube mohli hrať len tri cudzinky. Za Topoľníky sme hrali dve Češky a dve Rumunky, v zápase však vždy jedna musela stáť. Aby som pravidelne chytávala, dohodli sme sa na hosťovaní v Zlatnej na Ostrove. Po pol roku som prestúpila do slovinského Mariboru – na rok a pol sme sa opäť stretli s Prekopovou.” Po návrate na Slovensko sa stal na dve sezóny jej tímom Chirana Prema Bratislava (bývalá BCT). Hráčsku kariéru ukončila v Rakúsku, kde najskôr nastupovala za Stockerau neďaleko Viedne, a následne po zlúčení klubov aj za Korneuburg, opäť s parťáčkou Prekopovou.  

Ťažká voľba pri výbere reprezentácie: V jednej si napokon zahrala a v druhej pomohla v realizačnom tíme 

Po rozdelení Československa čakalo na Renátu ťažké rozhodnutie: za ktorú reprezentáciu bude ďalej nastupovať? “Narodila som sa v Čechách, takže to napokon rozhodlo. V spoločnom federálnom tíme som ešte absolvovala majstrovstvá sveta v roku 1993 v Nórsku, a potom za český tím aj svetové šampionáty v rokoch 1995, 97 a 99. Za najväčší úspech považujem 8. miesto na majstrovstvách Európy ´94 v Nemecku. Každá pozvánka do národného tímu pre mňa znamenala veľkú radosť aj poctu, že môžem byť pri tom. O svoje miesto v silnej konkurencii bolo treba vždy poriadne bojovať, keďže na zraz prišli aj štyri brankárky, ale na podujatie cestovali len tri.” V reprezentačných tímoch napokon nastúpila v skvelých 126 zápasoch. 

A hoci sa v slovenskom národnom drese v bránke nikdy neobjavila, napokon sa predsa len stala aj súčasťou našej reprezentácie. “V roku 2013 ma oslovil tréner tímu Dušan Poloz a prijala som pozíciu vedúcej družstva. Mala som vtedy po vážnych zdravotných problémoch, nuž som si vzala čas na rozmyslenie, ale v skutočnosti som niekde vnútri hneď vedela, že to príjmem. Zúročila som svoje skúsenosti z reprezentácie i z manažérskej práce v klube. A napokon sme sa po vydarenej kvalifikácii prebojovali aj na záverečný turnaj majstrovstiev Európy 2014.” 

Ako mnohí úspešní športovci aj R. Tarhaiová priznáva, že mala šťastie na trénerov. Okrem spomínaného Tomáša Kuťku ju viedli aj Laco Gross, Milan Kolečáni, Pavol Streicher, či František Bako, v českej reprezentácii zase legendárny Jiří Zerzáň. “Formovali ma nielen športovo, ale aj ľudsky, každý z nich mi niečo dal. A samotná hádzaná tiež, vyzdvihla by som najmä spoluprácu. Neustále ste totiž v kolektíve, hráčky, realizačný tím a ďalší ľudia okolo, to je kopa ľudí. Takže sa musíte naučiť prispôsobiť, prijať názory iných, poučiť sa. A to je skvelé aj pre súkromný a pracovný život, pretože ani tam to bez spolupráce nejde, jednotlivcovi sa ťažko presadzuje. Ak to nedokážeš, tak máš väčšinou problém.” 

 Tvrdú prácu v pozadí hádzanej pochopila až po aktívnej kariére 

Po rakúskej anabáze zamierila Renáta Tarhaiová do bratislavského ŠKP, v druhej najvyššej súťaži trénovala brankárky. Práve tam napokon odohrala aj svoj posledný majstrovský zápas. “Mala som už 42 rokov, keď sa nám zrovna v play-off zranili obe brankárky. Tréner Ľuboš Amberský rozhodol, že do bránky idem ja… Myslela som si, že žartuje. Ale napokon som pár dní potrénovala, našla som doma odložené všetky možné ortézy na kolená a išla som do toho.” 

Keď ženy ŠKP postúpili do česko-slovenskej WHIL, stala sa manažérkou a vedúcou družstva. Odrazu videla hádzanú z úplne inej perspektívy. “Ako hráčka som si vôbec neuvedomovala tú prácu okolo, čo všetko musia tí ostatní ľudia pri nás spraviť. Pochopila som, čo všetko sa za tým skrýva – koľko to chce úsilia, koľko je to organizačnej práce, ale aj aké ťažké je zohnať peniaze na šport, vybaviť nové dresy či sústredenie. V podstate som pred zápasom nebola nervózna z toho, či vyhráme, ale aby všetko prebehlo v poriadku a na nič som nezabudla… Z tejto práce som sa však veľmi tešila, bavilo ma to. Navyše trikrát sme sa stali majsterkami, takže aj na toto hádzanárske obdobie mi zostali krásne spomienky.” 

 Užíva si synove úspechy i cestovateľské spoznávanie Slovenska a Čiech 

V súkromí sa R. Tarhaiová teší z úspechov syna Laca. Bývalý slovenský reprezentant (účastník MS 2011 vo Švédsku a ME 2012 v Srbsku) nenasledoval len úspechy mamy, ale aj otca Ladislava, účastníka MS 1986 vo Švajčiarsku. Dnes žije syn vo švajčiarskom Zürichu a babke Renáte robia radosť dve vnúčatá i nevesta, ktorá čoraz lepšie rozpráva po slovensky. “Lacko síce žije ďaleko, ale je tam šťastný a spokojný. A jeho šťastie je aj moje šťastie. Len škoda, že teraz nemôžeme cestovať, už mi všetci veľmi chýbajú,” poznamenala Renáta. 

Hoci v kariére absolvovala stovky ťažkých zápasov, ten najťažší boj sa napokon týkal zdravia. Pred rokmi, práve pred pôsobením v manažérskej pozícii pri slovenskom národnom tíme, jej diagnostikovali onkologické ochorenie. “Možno to bude znieť zvláštne, ale hneď od prvej chvíle som do toho išla s tým, že to zvládnem, iné som si nepripúšťala. Že to bude len na krátky čas a potom ideme ďalej. V týchto ťažkých chvíľach je to najmä o vnútornom nastavení človeka, je to o hlave, o vôli prekonávať problémy. A to sa mi podarilo.” A hoci sa zákerná choroba po čase opäť vrátila, Renáta má svoje vnútorné nastavenie stále rovnaké. Nikdy sa nevzdávala na palubovke a svoj postoj nemení ani pri boji s chorobou. Navyše – vždy s úsmevom a dobrou náladou, čo sa mnohokrát potvrdilo aj počas nášho rozprávania. 

Pri čerpaní energie jej veľmi pomáha aj príroda, turistika. “Ja si život naozaj užívam,” tvrdí. “Každú možnú voľnú chvíľu využívame na turistiku, výlety, spoznávanie Slovenska a Čiech. Hrady, zámky, rôzne zákutia – to je moje. Ľudia utekajú na dovolenky do cudziny, pritom aj tu máme toľko krásnych miest, ktoré ešte nepoznáme a často sú, obrazne povedané, za rohom… Zabudnúť nemôžem ani na hudobné festivaly, našimi srdcovkami sú Country Lodenica v Piešťanoch a folklórny festival v Strážnici. Voľakedy som bola ten “autový” tip, dnes si však vychutnávam výlety vlakom, to má tiež svoje čaro. Slovensko je na turistiku fantastické.” 

Dnes 56-ročná Renáta je druhýkrát vydatá, nosí priezvisko Marcinová. A k svojej celoživotnej športovej láske prilákala aj nového manžela, ktorý napríklad už niekoľko rokov pomáha zabezpečovať live streamy z hádzanárskych zápasov na Slovensku.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Renáty Tarhaiovej (Marcinovej)

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022