Medzi sedmičkami – Memoriály dôstojne, s pietou a taktom

Už dlhšie nosím v hlave myšlienku s pracovným názvom „Bratislava memory“ alebo „Handball memory“ o organizovaní podujatí na počesť hádzanárskych osobností, ktoré nás už opustili. Obzvlášť tých mladších, ktorí mali ešte pred sebou kusisko života na tomto svete. S touto ideou som už stihol „nakaziť“ aj dušu všetkého diania v bratislavskom ŠKP Ľuba Orosza a ten skúša ďalších ľudí, ktorí môžu tejto myšlienke pomôcť azda väčším spoločenským a v kútiku duše dúfam, že aj ekonomickým vplyvom.

K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovala reakcia príbuzných Mariána Hirnera na zvesť o organizovaní memoriálu tejto veľkej slovenskej hádzanárskej legendy v rámci turnaja starších žiakov. Údajne sa stalo to, že rodinu nik z organizátorov predtým nekontaktoval. Ak je to tak, považujem to za prejav veľkej netaktnosti a tristnej arogancie, ktorá poškodila ušľachtilý zámer uctiť si tohto vynikajúceho brankára a neskôr trénera slovenskej hádzanej. V mojom dávnejšom príspevku v tejto rubrike, pod názvom „Zostávajú v našich srdciach“ som písal o množstve zosnulých hádzanárskych činovníkov. Väčšina z nich zasvätila hádzanej celý svoj život a niektorým krutá smrť už v mladom veku túto možnosť zmarila.Všetci títo ľudia by si zaslúžili svoj hádzanársky memoriál. Niekde majú memoriály, ktoré prežili vďaka obetavým funkcionárom aj ťažké ekonomické časy (tie prežívajú všetky kolektívne športy intenzívne aj dnes). Nech bolo ako bolo, niekde vedeli svoj memoriál udržať (niekedy s prestávkou) aj v tých najťažších podmienkach  a v niektorých prípadoch sa na ňom podieľala aj rodina zosnulého športovca.

V Bratislave sme nedávno organizovali mládežnícke memoriály Evy Salingerovej a Zuzany Palmovej. Tak, ako sa s prozreteľnosťou nedá vyjednávať, kto má kedy zomrieť, tak by bolo nemiestne a hlúpe špiritizovať o tom, kto zo zosnulých má väčšie alebo menšie zásluhy na rozvoji slovenskej hádzanej. A totálne netaktné by bolo bezducho špekuľovať o tom, kto si viac zaslúži, aby bolo práve po ňom pomenované nejaké športové podujatie. Obzvlášť vo väčších mestách, kde je hádzanárskych nebožtíkov, žiaľ, už veľa. Nikto z nás žijúcich, nemá žiadne právo „kádrovať“ mŕtvych! Toto je neskutočne chúlostivá i citlivá téma a treba s ňou zaobchádzať veľmi ohľaduplne a so spoločenským taktom. Preto by bolo azda vhodné usporiadať, napríklad v hlavnom meste, pekný turnaj s názvom, trebárs „Bratislava memory,“ na ktorom by v hale figurovali bannery s fotografiami  pozostalých. Pri každom by bolo napísané jeho „curriculum vitae“ so stručným prehľadom hádzanárskej kariéry. Na obrázku by pokojne mohla byť citovaná najcharakteristickejšia „hláška“ danej osobnosti a pod obrazom by horel malý kahanček. Mladí, ktorí dotyčného ani nepoznali, by sa tak dozvedeli o svojich predchodcoch viac a vhodne by si rozšírili svoje vedomosti o športe, v ktorom sa realizujú. Pri dostatku prostriedkov by mohli na konci turnaja odmeňovať aj „posty“ cenou zosnulého, ktorý na tejto pozícii hrával, najlepšieho rozhodcu cenou Buba Ambruša, alebo Eduarda Pardubského, sympatického  trénera či  vedúceho družstva cenou zosnulej osobnosti. Oddiely by mohli toto podujatie využiť na ocenenie svojho najvernejšieho fanúšika cenou „fanúšik roka“ ap. V Bratislave by si z množstva zosnulých slávnych mien mohli predlho vyberať. Spomeňme ľudí ako boli Gross, Kecskeméthy, Otřísal, Kuchyňka, Bako, Végh, Hargaš, Bulík, Jašek, Gáliková, Salingerová, Kraľovičová, Gubrický, Hianik, Čáp, Palmová, Jursíková, Gécz, Koukal, Madara, Klčo, Schiller, Zeman, Baumgartner, Budinský, Trstenský, Kupčíková, Timková, Cichý, Muránsky, Kuštor, Kázmer, Brišš a ďalší (nech mi odpustia tí zosnulí, na ktorých som si tu nespomenul). Turnaj by nemusel byť každý rok, ale povedzme dva a so striedaním mužského a ženského obsadenia. Podľa toho a tiež podľa jubilea úmrtia by sa určovalo, po ktorých osobách budú v konkrétnom roku všetky udeľované ceny pomenované. Memoriál nie je pohreb, ale väčšina zosnulých by si určite priala, aby sa na nich spomínalo nielen v dobrom, ale najmä veselo, pri všetkej úcte a piete. Genius loci (duch miesta) by bol určite „obohatený“ najmä o prítomné duše tých, na ktorých sa spomína, čo by dodalo tejto udalosti výnimočný pátos vznešenosti, súdržnosti a kontinuity. Lebo to, čo nás spája nie je farba kože, náboženstvo, ani politika. Je to náš milovaný šport, zvaný hádzaná. Takáto prax by nemusela byť doménou veľkých miest. Sú tu aj menšie mestá hádzanou preslávené (Šaľa, Trnava,Partizánske, Nitra). Napríklad v Šali majú svoj memoriál na česť a slávu  sympatického Jozefa Geru, ktorý zomrel mladý pri autonehode, ale po rokoch Jožka Geru nasledovali aj ďalšie významné postavy, ktoré v Šali zanechali viac ako výraznú stopu. Spomeňme mená ako sú napríklad Kovács,  Ritter, Alfӧldi či Turbek. Aj títo všetci by si dozaista zaslúžili dôstojnú spomienku. V Partizánskom zasa spomínajú na Božku Greguškovú, mladú Magdu Škodovú či mecenáša Tonka Jašíka. Dúfam, že v mojom rodnom meste, v Nitre, hádzaná nezanikne. Veď aj tam spomínajú na Kecskeméthyho, Hupku, Sečanského, Štarkeovú, Greguša, Pekaroviča a ďalšie veľké osobnosti. A tak by som mohol pokračovať nielen v Trnave, Hlohovci či v Trenčíne, ale po celom Slovensku.

Kolektívne športy momentálne na Slovensku vzdorujú „genocíde,“ ku ktorej ich odsúdili necitlivé rozhodnutia nekompetentných „kompetentných.“ Verme, že zdravý rozum napokon zvíťazí, zákon o športe nadobudne príťažlivejšiu „vizáž,“ sponzorom a mecenášom budú umožnené veľkorysejšie odpisy z daní a kluby basketbalu, volejbalu a hádzanej nebudú „prežívať“ len zo dňa na deň. Potom bude možné v oddieloch nielenže koncepčnejšie pracovať, ale aj zmysluplnejšie  snúbiť minulosť s budúcnosťou, aby po všetkých, čo v slovenskej hádzanej niečo dokázali a čosi v nej znamenali, nezostalo len trápne ticho. Pojmy ako pokora, pieta, rešpekt a úcta by nemali z nášho slovníka nadobro vymiznúť.

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Autor: Tomáš Kuťka, Foto: liberechandball.cz

Najnovšie news