Medzi sedmičkami: Náš svet po Hianikovi

Ponajprv by som vari chcel objasniť svoj skromný zámer pri písaní tejto glosy. O metodickom smerovaní našej hádzanej som sa chystal napísať zopár riadkov už skôr, smrť Jana Hianika to trochu urýchlila. Nepôjde teda o žiaden nekrológ, ani o snahu robiť z predčasne zosnulého kolegu svätca. Dôležitý je tu kontext a v ňom si treba uvedomiť, čo slovenská hádzaná odchodom vzácneho experta stratila. Janko Hianik bol podľa môjho názoru posledným školiteľom trénerov a posledným metodikom slovenskej hádzanej, keď sa o ňu síce už „obtreli“ aj globalizačné tendencie, stále však ona mala charakteristickú tvár a jej postuláty vychádzali z metodických tradícií bývalej československej školy, zohľadňujúcej letoru a mentalitu slovenského hráča či hráčky. Bol empatickým školiteľom a chápajúcim mentorom s veľkým pochopením pre názory iných, aj pre také, s ktorými bytostne nesúhlasil. Bol tímový hráč a čo treba zdôrazniť – bol férový hráč! Ako tréner bol bežcom na dlhé trate a úspechy dosahoval tam, kde mu k tomu poskytli dostatočný časový priestor. Nebol to žiaden veľkohubý „guru“ ani „šarmantný šarlatán“ ohurujúci funkcionárov víziami zlatých čias. Pri svojej trpezlivej práci bol stelesnením tém, ktoré k nám priniesli zahraniční odborníci. Napríklad tých, ktoré razí hokejový tréner Jukka Tikkaja. Zacitujem: „Pracovná kultúra ako predpoklad dlhodobého úspechu“ alebo „Športový rast by mal ísť ruka v ruke s pocitom pohody.“ Pre Slováka, ktorý je neustále konfrontovaný džunglou neprajného, neobjektívneho až toxického ovzdušia, prostredia plného závisti a pokrytectva, vyznievajú tieto tézy ako prázdne frázy a nič nehovoriace floskuly. Pre odborníka z civilizovaného a kultivovaného sveta, kde veci fungujú, sú to naopak úplne prirodzené kvality, prýštiace z integrity jeho osobnosti a umožňujúce ničím nezaťaženú komunikáciu s okolím (navzdory často rôznym názorom na rýdzo odborné problémy). Práve pre pevnú symbiózu odbornosti s ľudskými kvalitami si mnohí tréneri vybrali za svojho asistenta Jána Hianika. Lebo zakiaľčo na prvého trénera bývajú väčšie nároky odborné, na asistenta sa zvyčajne kladú oveľa väčšie nároky ľudské. A Janko spĺňal jedno i druhé a nikdy nikoho nepodrazil! Poďme však späť k spomínanej metodike.

Napriek tomu, že Janko bol uznávaný tréner, rýchlo pochopil, že jeho „nosnou“ kvalitou je metodická a školiteľská činnosť. Na istý čas tu zaplnil vákuum, ktoré nastalo po osobnostiach, ktoré buď už zomreli (Milan Mikuš, Martin Gregor, Vincent Lafko, Ján Kecskeméthy), alebo publikačnú a prednáškovú činnosť už nerobia (Jozef Slovík, Viera Zaťková, Rudolf Horváth, Miro Jursík, Aďa Walterová).

V súčasnej dobe sme svedkami uvádzania do života novej metodickej stratégie Slovenského zväzu hádzanej, ktorú autorsky pripravila medzinárodná skupina okolo viceprezidenta SZH Erna Kelecsényiho (Pavel Streicher, Heine Jensen, Fernando Gurich, Rasmus Poulsen a Eugen Laczo). Koncepcia sa permanentne dopĺňa aj o príspevky ďalších autorov. Všetko, čo sa rodí nové, prichádza na svet v bolestiach a nie je tomu inak ani v prípade novej stratégie. Nečakané komunikačné zádrhely v mnohých prípadoch narušili medziľudské vzťahy, ale na druhej strane vedeniu zväzu ukázali, kde sú rezervy v skvalitňovaní práce s mládežou a na koho sa možno spoľahnúť. Metodická „fronta“ okolo Silvie Príklerovej, výbornej Hianikovej žiačky a neskôr kolegyne, hľadá najoptimálnejší „modus vivendi“ pre uplatnenie všetkého najlepšieho z produkcie zahraničných a popredných slovenských odborníkov do každodennej praxe. Súčasná situácia v počte hráčov, hráčok, ale i mládeže stále nie je ideálna a smrť Jána Hianika potvrdila, že „stromy“ sa stínajú aj v kedysi hustom lese našich hádzanárskych odborníkov. Za týchto okolností je jasné – a či sa to niekomu páči, alebo nie – že momentálne z vlastných zdrojov nemáme taký potenciál, aby sme sa dopredu pohli bez impulzov odborníkov zo zahraničia. Ale aj títo budú musieť spĺňať prísnejšie medzinárodné kritériá, odborné i ľudské! A kedy sa konečne budeme zglobalizovanému svetu prezentovať vlastnou metodikou? Nuž, vždy vtedy, keď sa nám podarí dosiahnuť nejaký úspech a svet sa začne zaujímať o cestu, ktorou sme k nemu prišli. Ernö Kelecsényi pri uvádzaní novej stratégie SZH do života zdôraznil fakt, že ide o beh na dlhú trať. Koncepčnosť a trpezlivosť bola aj jedna z charakteristických čŕt trénerskej a učiteľskej filozofie Janka Hianika. Nech jeho duch pomáha odbornej fronte nájsť tie najvhodnejšie riešenia a nech stojí pri nás všetkých pri ich úspešnej realizácii.

Text: Tomáš Kuťka

Autor je jeden z najznámejších a najúspešnejších slovenských hádzanárskych trénerov

Najnovšie news