Načítavanie údajov ...

Košickú atmosféru zo šampionátov chce zažiť na vlastnej koži

Jakub Mikita sa podriadil cieľom tímu a požiadavkám trénera a so spoluhráčom Timuzsinom Schuchom tvorí pevnú hradbu defenzívy budapeštianskeho FTC

Na úspešnom ligovom účinkovaní hráčov budapeštianskeho Ferencvárosu v uplynulej nedohranej sezóne (pri prerušení najvyššej súťaže figurovali na 5. priečke) i v doterajšom priebehu aktuálneho ročníka (4. miesto) má okrem najlepšieho hádzanára SR za rok 2019 Mariána Žernoviča podiel aj krajan brankárskej opory Jakub Mikita. Jeho výkony neušli pozornosti ani reprezentačného trénera Petra Kukučku, ktorý ho nominoval na zápasy Euro Cupu proti finalistom ME 2020. Pandémia koronavírusu však bola v novembri proti uskutočneniu stretnutí s Chorvátmi i Španielmi. Dvadsaťsedemročný košický rodák hrajúci na poste spojky sa však pre slovakhandball.sk ochotne rozhovoril na reprezentačnú i klubovú tému.

Potešila vás pozvánka do reprezentácie od kouča Kukučku?
– Samozrejme, nominácia do národného družstva potešila, zvlášť po dlhšom čase, počas ktorého som sa v reprezentácii neobjavil. Ja som naposledy reprezentoval ešte za bývalého trénera Heineho Jensena. Viacerí chalani si nového trénera pochvaľovali, takže som bol, samozrejme, zvedavý na spoluprácu s novým koučom.

O to väčšie sklamanie zrejme prišlo, keď sa zraz neuskutočnil. Ako ste vnímali zrušenie sústredenia a odloženie duelov s Chorvátmi a Španielmi?
– Určite je to škoda, že k týmto konfrontáciám nedošlo, ale v súčasnej situácii to nie je žiadne prekvapenie. Dúfam, že sa čoskoro situácia zlepší natoľko, aby tieto súboje bolo možné odohrať.

Maďari získali skalp úradujúcich kontinentálnych šampiónov zo Španielska a potom vo vyrovnanom dueli prehrali v Chorvátsku. Mali ste tam duo klubových spoluhráčov Bujdosó – Kovacsics. Aj ste sa s nimi bavili na tému úvodných duelov Euro Cupu?
– Pogratuloval som im a pochválil za výkony, pretože v dosť oslabenej zostave na ich možnosti zahrali solídne zápasy proti veľkým favoritom. Španielov dokonca aj zdolali. Už sa teším, keď sa budeme môcť proti nim postaviť na ihrisku.

ME sú veľkou túžbou pre každého reprezentanta. Čo by pre vás ako Košičana znamenalo predstaviť sa na šampionáte v rodnom meste?
– Samozrejme, rád by som si na ME zahral v Košiciach v drese Slovenska. Fanúšikovia na východe a celkovo na celom Slovensku dokážu utvoriť na zápasoch reprezentácie brutálnu atmosféru. V košickej Steel aréne som už mal možnosť hrať, ako fanúšik som sa zúčastnil na hokejbalových aj hokejových MS a atmosféru, akú tam ľudia dokázali spraviť, by som rád zažil opäť.

Nedávno sa v lige vzdorovali favorizovanému Veszprému a na pôde účastníka Final 4 Ligy majstrov ste podľahli len o štyri góly 25:29, pričom prvý polčas sa skončil nerozhodne 15:15. Bola to vaša prvá prehra v sezóne. Doťahujete sa na dominujúce duo Veszprém – Szeged?
– Dobrý výkonmi v zápasoch sa im vieme priblížiť, niekedy ich potrápiť, ale rozdiel v zostavách je stále enormný. Treba si však uvedomiť, že sú to družstvá plné reprezentantov s dlhoročnými skúsenosťami z Ligy majstrov, majstrovstiev sveta alebo majstrovstiev Európy. Aj tí však majú niekedy zlý deň…

Je z vás už len špecialista na obranu, alebo ešte máte aj útočné chúťky?
– Útočné chúťky mám stále, ale niekedy sa treba prispôsobiť cieľom tímu a požiadavkám trénera. Ten mňa momentálne využíva predovšetkým v obrane, kde hrávam celé zápasy spolu s Schuchom a tvoríme stred defenzívy. Naďalej sa však snažím využívať protiútok na skórovanie.

Ako sa vám spolupracuje so známym obranárom Timuzsinom Schuchom, jedným z najlepších vo svetovej hádzanej?
– Keď mám odpovedať v stručnosti, tak super. Som rád, že mám možnosť s ním hrať. Myslím si, že nám to celkom ide. Má veľké slovo v obrane, množstvo skúseností a z toho ťažíme. Pre mňa osobne je tiež výborné, že mám možnosť sa učiť od hráča takéhoto formátu.

Za hru v defenzíve vás nedávno pochválil aj klubový spoluhráč, brankár a krajan Marián Žernovič. Ako sa vám pozdáva jeho súčasná forma?
– Žerko je v skvelej forme, k tomu nemám čo viac dodať. Ukázal to vo všetkých doterajších zápasoch.

Vlani ste sa vrátili do Ferencvárosu po prekonaní zdravotných peripetií s kolenom. Sú už tie zdravotné problémy takpovediac zabudnutou minulosťou?
– S kolenom žiadne peripetie neboli, išlo o klasické zranenie v našom športe, ktoré si vyžiadalo prestávku ako u každého iného hráča a bolo bez akýchkoľvek komplikácií. Je to už za mnou, viac sa nad tým nezamýšľam a neriešim, čo by bolo keby…

Cítite sa v tomto klube ako doma, teda najlepšie zo svojich doterajších pôsobísk?
– Ako doma sa tu cítim predovšetkým pre mesto, keďže v Budapešti som už viac ako 10 rokov. Samozrejme, prispieva k tomu aj skvelá partia, ktorú sa nám v šatni podarilo vytvoriť. Tá má tiež veľkú zásluhu na našich výsledkoch, či už v minulej alebo tejto sezóne.

Angažmán vo Francúzsku vám vinou vážneho zranenia hneď v úvode nevyšiel. Máte chuť si ešte zahrať v zahraničí mimo Maďarska?
– Chuť určite mám. Keby prišla zaujímavá ponuka, určite by som to zvážil a prebral to s rodinou, pretože rodina je na prvom mieste a nie je už všetko len o mne.

 

Autor: slovakhandball.sk, Foto: https://www.facebook.com/ftckezilabda / fradi.hu

Bitter nezostal nič dlžný svojmu menu, Putera pocítil jeho „trpkosť“ pri bundesligovom debute v úlohe trénera

Miloš Putera po premiére v úlohe hlavného kouča v I. bundeslige: „Bolo to zaujímavé i poučné spestrenie, ale zostávam pri tom, že nechcem byť šéftrénerom“

Niekdajší výborný brankár Miloš Putera má za sebou významný deň svojej stále len začínajúcej trénerskej kariéry. Znenazdajky sa ocitol na lavičke účastníka I. bundesligy hádzanárov v úlohe hlavného kormidelníka. Bývalý slovenský reprezentant pôsobí od roku 2015 v SC DHfK Lipsko, od vlaňajška ako súčasť realizačného tímu. Tridsaťosemročný Trnavčan zaskočil za koronavírusom nakazeného hlavného trénera Andrého Habera a minulý týždeň viedol družstvo na palubovke TVB Stuttgart, kde jeho zverenci podľahli 24:30 (12:15).
V stredu večer sa dozvedel o svojej nečakanej dočasnej úlohe a o necelých 24 hodín absolvoval svoj debut v pozícii hlavného kouča v zápase najvyššej nemeckej súťaže. Po Petrovi Dávidovi (TV Grosswallstadt) je Putera len druhým Slovákom, ktorý dostal príležitosť v ligovej súťaži považovanej za najlepšiu na svete.

Máte za sebou premiéru v úlohe hlavného kouča v I. bundeslige. Aké sú vaše dojmy?
– Z hľadiska výsledku to nebola vydarená premiéra. Miešali sa vo mne rôzne pocity z toho, že budem na chvíľu šéftrénerom. Na jednej strane ma potešilo, že som dostal dôveru, na druhej strane som si uvedomoval veľkú zodpovednosť. Hovoril som aj s kolegami s realizačného tímu v mužskej reprezentácii SR. Peter Kukučka, Dano Valo i Rado Antl ma povzbudili a podporili, že nie každý má takú šancu, tak nech si to užijem. Do duelu som išiel nastavený tak, že chcem vyhrať. Zároveň som si chcel vychutnať tento moment a môžem povedať, že toto sa mi určitým spôsobom podarilo. Veľa trénerov sníva o tom, ja však nie. Bolo to však poučné obohatenie aj pre mňa. Zistil som na vlastnej koži, aké je to náročné byť šéftrénerom. Nedá sa to porovnať s tým, keď som len asistent a mám zodpovednosť iba za brankárov či na starosti len určité veci.

Kedy ste sa dozvedeli, že vo štvrtok v Stuttgarte povediete mužstvo a ako ste zareagovali?
– Najprv som si myslel, že sa vôbec nebude hrať. Všetci sme boli prekvapení, že nám to Úrad verejného zdravotníctva v Lipsku napokon umožnil. Zomlelo sa to veľmi rýchlo. V utorok popoludní sme absolvovali rutinné testovanie, v stredu po tréningu prišli výsledky s tým, že jediný pozitívny bol náš hlavný tréner André Haber. Najskôr nám dovolili odcestovať na zápas, následne nám to zakázali a už sme si mysleli, že sa hrať ani nebude. Večer nám však oznámili, že vo štvrtok ráno sa môžeme vydať na šesťhodinovú cestu do Stuttgartu. Dospelo to k tomu, že nikto iný ako ja neprichádza do úvahy, aby viedol družstvo v tomto meraní síl. Tešil som sa a užil som si to na lavičke, hoci to bola nešťastná premiéra. Strpčil mi ju brankár súpera Johannes Bitter (jeho priezvisko znamená v preklade trpký, pozn.). ´Jogi´ nám okrem troch sedmičiek zneškodnil aj päť vyložených šancí.

Bola tam bezprostredne pred duelom aj určitá tréma?
– Prekvapujúco nie. Keď som bol ešte aktívny brankár, tak som určite mával väčšiu trému. Teraz to bol trochu iný pocit, ktorý ovplyvnila celkovo zvláštna situácia. Udialo sa to rýchlo, vedeli sme, že máme zranených hráčov, rozpadol sa nám celý stred obrany. Všetky tieto okolnosti zohrali svoju rolu.

Ako ste sa sa cítili v tejto úlohe?
– Možno by som si to ešte niekedy zopakoval, ale za iných podmienok a okolností. Nie tak, že dostanem narýchlo šancu, keď niekto ochorie. Stále zostávam pri svojom presvedčení, že by som nechcel byť šéftrénerom. Jednorázovo áno, ale aby som bol plnohodnotným nástupcom šéftrénera, mám sa ešte veľa čo učiť. Keby som ešte dostal takú šancu, snažil by som sa čím viac vzdelávať, aby bol záskok plnohodnotný a ja som bol stopercentne pripravený, nech eliminujem možné chyby na minimum.

Taktiku na zápas bola vo vašej réžii, alebo ste to riešili aj s koučom Haberom?
– Taktiku sme mali pripravenú vopred, o nej sa bavíme štyri – päť dní v predstihu. Na duel v Stuttgarte sme ju dávali dokopy spolu ako pri každom inom súboji, keď sa radíme. Napokon sa však trochu zmenila, keďže sa nám zrazil na tréningu šéf obrany, tak sme to v príprave mužstva upravili. Ja som stretnutie len odkoučoval. Všetko ostatné bolo už dohodnuté, videá i analýzu sme ešte urobili spoločne.

Veľkou prekážkou pre vašich zverencov bol brankár Bitter. Bolo ťažké nájsť recept na niekdajšieho brankárskeho kolegu?
– ´Jogi´ má svoje meno, vyžaruje určitú auru. My sme však zle vstúpili do zápasu. Jednu sedmičku nám chytil, pri druhej sme trafili do brvna. Spôsobili to rôzne okolnosti i neistota – ide sa na zápas, nehrá sa vôbec, dlhá cesta v deň duelu. Keď sa to dalo dokopy, tak na sebavedomí nám to v úvode nepridalo. V druhom polčase už Bitter nemal až takú úspešnosť, ale, žiaľ, predviedol úspešné zákroky v najnevhodnejších chvíľach pre nás. Vždy, keď sme sa doťahovali… To nám zlomilo krok.

Bol to vo vašom prípade záskok len na tento zápas, alebo ešte budete mať príležitosť viesť družstvo?
– Určite len na tento duel. U nás teraz vo veľkom prepukla korona, aktuálne je nakazených osem hráčov plus tréner. Všetci sme v domácej karanténe. Musím zaklopať, mňa koronavírus zatiaľ obišiel. Každé dva dni nás testujú, v pondelok som mal výsledok tiež negatívny. Naše najbližšie duely nám zrejme odložia. Verím, že šéftréner i chalani sa vrátia zdraví a o tri týždne budeme môcť pokračovať.

Máte už nejaké skúsenosti z klubu i reprezentácie. Vidíte svoju budúcnosť v trénerskej činnosti?
– To určite áno. Dlhodobo tu už trénujem a mám v Lipsku zmluvu ešte na tri roky. Fungujem ako asistent a tréner brankárov pri A-tíme, venujem sa aj mládeži – mladším a starším dorastencom a som aj pri ´béčku´ pôsobiacom v III. lige. Táto práca ma baví a vidím sa v nej. K tomu treba pripočítať reprezentáciu, kde sú tiež traja – štyria brankári, v ktorých vidím potenciál. Nielen ja ich môžem niečo naučiť, ale spolupráca s nimi je obohatením aj pre mňa. Rád by som v tom pokračoval.

Je u vás aj ambícia byť prvým trénerom?
– Vôbec. Bolo to milé a zaujímavé spestrenie, ale nemám záujem. Už som sa nacestoval dosť počas kariéry a predsa len práca šéftrénera je spojená s tým, že sa všetko mení. V Lipsku som veľmi spokojný. Páči sa mi, že môžem pracovať aj s mládežou, čo je pre mňa podstatné.

Po 6 dueloch patrí Lipsku 8. miesto v tabuľke, do akej miery to zodpovedá tohtosezónnym ambíciám?
– Naše ambície sú posunúť sa oproti minulej sezóne minimálne o jednu priečku. V predchádzajúcom ročníku sme skončili na 8. mieste. Túto sezónu sme začali veľmi dobre, z prvých štyroch stretnutí sme získali sedem bodov, pričom sme vyhrali aj na pôde favorizovaného Rhein-Neckar Löwen. Ostatné dva duely sme však nezvládli a narazili sme na tvrdú realitu, že ešte nie sme mužstvo s konštantnou výkonnosťou. Určite sa však chceme posunúť vyššie, teda aspoň na 7. pozíciu, ale radi by sme sa vyšplhali čo najvyššie. Najlepšie tímy sú pre nás ešte ďaleko, ale dlhodobý cieľ a nie časovo definovaný je robiť kroky smerom k účasti v európskych pohároch.

Sledujete počínanie ostatných Slovákov v Nemecku? Čo hovoríte na ich výkony?
– Určite to sledujem. Viem, že Csaba Szücs je šéf obrany v Bergischer HC, v defenzíve dominuje a hrá dobre. Rozprával som sa s ním aj počas prípravy. Má veľa rôznych zranení, ktoré sú príčinou toho, že momentálne nie je v reprezentácii. Potešil ma Dominik Kalafut z Nordhornu, ktorý momentálne nastupuje aj v obrane. Minulý rok to nebolo pravidlo, ale pod novým trénerom dostáva šancu na oboch stranách ihriska, čo je pozitívne aj z pohľadu reprezentácie. Maťo Potisk odohral dobré duely za Eisenach, raz pomohol otočiť vývoj súboja a označili ho za kľúčovú postavu duelu. Péchy to má vo Ferndorfe zatiaľ tažšie, je v novom prostredí. Musí si to preskákať a verím, že sa presadí a bude mať v budúcnosti dobrú minutáž. Chvíľu to potrvá, ale má na to, aby to zvládol.

Teraz ste mali byť na zraze reprezentácie. Čo vravíte na vzniknutú situáciu?
– Pre nás je škoda, že nemôžeme v novembri odohrať zápasy s veľmi kvalitnými súpermi ako Chorvátsko a Španielsko. Vzhľadom k tomu, že v januári 2022 nás čakajú domáce majstrovstvá Európy, potrebujeme nastupovať presne proti takým silným súperom. Je to totiž veľká škola pre hráčov i trénerov, aby sme vedeli ako reagovať. Kým u nás išlo len o prípravu v rámci duelov Euro Cupu, rušia sa aj zápasy kvalifikácie ME. Osobne si myslím, že sa celkovo malo pristúpiť k inému riešeniu. Môže vzniknúť veľký problém, keď sa budú hráči vracať do svojich klubov a budú pribúdať noví nakazení. Musíme počkať, kým sa situácia zlepší a verím, že na ďalšom zraze sa budeme môcť pustiť do plnohodnotnej prípravy.

Ako využijete vzniknutý priestor zrušením sústredenia národného tímu?
– Priznám sa, že striedajú sa vo mne rôzne nálady, ale zase nie je to nič strašné. Zatiaľ mám čo robiť, dopredu pripravujem analýzy, strihám videá. Dúfam, že zostanem negatívny aj pri ďalšom testovaní. V stredu sa dozvieme, či aspoň tí s troma negatívnymi výsledkami budeme môcť niečo robiť a pokračovať v individuálnych tréningoch. Prvú pauzu pre koronavírus som využil na zhodnotenie celej minulej sezóny a prípravu novej. Teraz začneme plánovať, ako zapojiť hráčov do individuálnych tréningov, aby nevypadli z tréningového rytmu.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Klaus Trotter / DHfK Leipzig

Aj bez polohrubej múky veľká spokojnosť Korbela s angažmánom v Rumunsku

Marek Korbel si v reprezentácii trúfa obstáť aj proti najlepším

Marek Korbel má za sebou prvú skúsenosť so zahraničným angažmánom. Uplynulé dva roky strávil v českom HC Zubří a v lete urobil ďalší krok, aby sa vo svojej hádzanárskej kariére posunul ďalej. Zamieril do Rumunska, kde si od leta oblieka dres tímu CSM Fagaras. Ľavoruký odchovanec bratislavského ŠKP o novom klube, živote v Rumunsku i svojom vzťahu k reprezentácii Slovenska, v ktorej by mohol byť pre trénera Petra Kukučku voľbou na post pravej spojky, porozprával pre slovakhandball.sk.

Váš prestup do Fagarasu prebehol viac-menej bez výraznejšej mediálnej pozornosti, ako ste sa dostali do Rumunska?
– V Zubří som bol dve sezóny od roku 2018 a tento rok v máji sa mi tam skončila platnosť zmluvy. Na ďalšom pokračovaní sme sa nedohodli, a tak som bol nútený hľadať si nový klub. Zo začiatku som nemal veľmi na výber, no neskôr prišlo viac ponúk. Keď som bol na skúške v Poľsku, tak mi zavolal spoluhráč z reprezentácie Marek Kováčech, že či nechcem ísť hrať do Rumunska. Najprv som si nebol veľmi istý, ale oslovil ma agent a dal mi výbornú ponuku. Veľmi mi pomohla moja priateľka, ktorá komunikovala s klubom, agentom a volala aj s trénerom, kým ja som bol na tréningoch a dohodla všetky podmienky. Spojil som sa aj s českým krídelníkom a bývalým hráčom Tatrana Prešov Tomášom Čípom, keďže hrá za rumunský klub Baia Mare a teda dobre pozná tamojšiu ligu. Ten ma utvrdil v tom, že je to dobrá voľba a mám do toho ísť. Najviac zavážilo, že by som bol prvá pravá spojka a dostával dostatok priestoru, tak som ďalej neváhal a upísal sa. Marek mi dal aj rady ako komunikovať s agentom a riešiť rôzne situácie, keďže dovtedy som nemal až také skúsenosti, takže som mu vďačný.

Na aké obdobie ste uzavreli zmluvu?
– Zmluvu som podpísal na jednu sezónu do júna 2021.

Skúste priblížiť fanúšikom hádzanej na Slovensku, do akého klubu ste išli?
– Prestúpil som do CSM Fagaras. Je to klub, ktorý hrá najvyššiu rumunskú súťaž – Ligu nationala. Pred touto sezónou sa uskutočnila veľká hráčska obmena, zmenili sa tri štvrtiny kádra. V tíme máme dvoch rumunských reprezentantov, jedného reprezentanta Čiernej Hory, jedného Srba a zvyšok sú všetko rumunskí hráči. Hádzaná je v Rumunsku, ale aj v tomto meste veľmi populárna, po futbale je to druhý najobľúbenejší šport.

A čo mesto?
Fagaras sa nachádza v strede Rumunska v Transylvánii. Je to síce menšie mesto, má okolo 30-tisíc obyvateľov, ale je tu všetko, čo s priateľkou potrebujeme k životu, takže som spokojný.

Aké sú jeho ambície?
– Skončiť po základnej časti zo 16 tímov do 8. miesta a prebojovať sa do play-off. Je to však náročné, keďže sa hrá turnajovým spôsobom a ľahko sa môže stať, že sa koronavírus vyskytne aj v našom tíme a pre neúčasť na turnaji sa nám skontumujú nejaké zápasy takisto, ako sa to stalo naším súperom.

Ako sa vám zatiaľ darí osobne a klubu, ktorému aktuálne patrí 9. pozícia v tabuľke?
– Hrávam skoro celé zápasy. Som skutočne veľmi rád, že mám toľko priestoru a dôveru trénera. Je to tu pre mňa všetko nové, iný útočný a obranný systém, ako som bol zvyknutý, ale viem sa presadiť. Zatiaľ som skóroval v každom zápase, pripísal som si aj asistencie. Moja úloha je najmä streľba z diaľky, ale zapájam sa aj do obrannej časti hry, nechodím striedať. Pokiaľ ide o naše výsledky, tak máme za sebou zatiaľ 9 zápasov a bilanciu 4 výhry – 5 prehier. S momentálnym 9. miestom sme spokojní, stále sme blízko k postupovým priečkam do play-off.

Skúste porovnať Rumunsko s česko-slovenským prostredím, v ktorom ste doteraz pôsobili, zo stránky hádzanárskej i z bežného života?
– Najväčším rozdielom je to, že všetky kluby v najvyššej rumunskej súťaži sú profesionálne, takže takmer každý deň trénujeme dvojfázovo, čo mi vyhovuje. Ak mám porovnať ligy, tak rumunská je vyrovnanejšia ako slovenská a česká. S Dinamom Bukurešť, čo je pravidelný účastník Ligy majstrov a niekoľkonásobný šampión Rumunska, sme prehrali len o 4 góly. Hádzaná tu je o dosť tvrdšia, momentálne neviem posúdiť, či aj rýchlejšia, keďže sa hrá tým turnajovým spôsobom, kde je to viac o taktike a menej sa behá. Hráči sú vysokí a dobre fyzicky pripravení, viac strelecky disponovaní. Jednoducho, každé družstvo má aspoň dvoch ´kuričov´, čo prídu a z 12 metrov neskutočne vypália, čo v našich ligách nie je veľmi bežné. Čo sa ešte líši oproti klubom, v ktorých som pôsobil, tak to je, že máme zabezpečené spoločné obedy a večere, no to je v zahraničí viac-menej štandardom. V bežnom živote sme nepocítili nejaké veľké zmeny, asi len to, že nemajú polohrubú múku, majú iba milión druhov hladkej… (úsmev).

Prekvapilo vás tam niečo?
– Musím priznať, že keď sme aj s priateľkou do Rumunska išli, tak sme mali určité predsudky, čo sa týka vyspelosti Rumunska ako krajiny a boli sme trošku skeptickí ohľadom úrovne života. Po príchode sme však zistili, že obavy boli úplne neoprávnené a prekvapilo nás, že na to, ako je tu lacno, tak kvalita potravín aj služieb je veľmi vysoká. Tiež bývame neďaleko hôr, tak aj príroda sa nám tu páči. Prekvapil nás aj jazyk, aký je náročný, pretože to znie ako mix všetkých jazykov sveta a pritom nerozumieme ani slovo…

Okúsili ste niečo, čo dovtedy nie?
– Z jedla som skúsil kurací vývar s mliekom. Dosť ma prekvapilo, že oni si tu do každej polievky dávajú mlieko, kyslú smotanu alebo jogurt. No musím povedať, že toto nie je nič pre mňa. Častejšie jem bravčové mäso, keďže práve to tu je najpopulárnejšie, naopak hovädzie sa tu konzumuje najmenej. Ďalšia vec, u nás nás nezvyčajná, je vyprážaný syr podávaný často ako predjedlo, zásadne s polovicou surovej cibule a paradajky. Tu tiež preferujem slovenskú klasiku – vyprážaný syr s hranolkami a tatárskou.

Ocitli ste sa v širšej nominácii reprezentačného trénera Petra Kukučku na duely Euro Cupu. Čo na to hovoríte?
– Ja som veľmi rád a vážim si každú nomináciu a pozvanie na reprezentačný zraz, aj keď práve nehráme takéto zápasy. Pre mňa je česť reprezentovať. Dúfam, že dostanem príležitosť, bola by to pre mňa nová skúsenosť a vlastne aj krst ohňom zahrať si proti majstrovi a vicemajstrovi Európy. Teším sa na zápasy a dúfam, že nám momentálna situácia dovolí ich odohrať. Aj keď radšej by som bol, keby sme hrali pred divákmi, aby si ich aj oni užili naživo.

Na poste pravej spojky by ste mohli dostať príležitosť, keďže doterajšia stálica na tejto pozícii Patrik Hruščák chýba v nominácii. Trúfate si obstáť v súbojoch s hviezdnymi tímami ako Chorvátsko a Španielsko?
– Áno, trúfam si hrať proti takýmto tímom, preto trénujem a hrám hádzanú, aby som hral proti tým najlepším. Budem rád, ak dostanem príležitosť, spravím všetko pre to, aby som nesklamal.

Vraj ste mali zdravotné problémy, o čo išlo a už ste v poriadku?
– Áno, v auguste 2019 som si roztrhol predný krížny väz a poškodil meniskus. Mesiac na to ma operovali. Ja som bol pripravený nastúpiť aj na zápasy play-off za Zubří, ale pre pandémiu koronavírusu sa sezóna predčasne skončila a ja som to nestihol. Na jednej strane som aj rád, mal som tak viac času na rekonvalescenciu. Do letnej prípravy som nastúpil stopercentne fit a bez ortézy. S kolenom nemám žiadne problémy ani obmedzenia, hrám naplno, vôbec ma nelimituje.

COVID-19 rezonuje na celom svete. Aká je situácia v rumunskej hádzanej?
– Rumunsko je jediná krajina, kde sa liga začala hrať turnajovým spôsobom a bez divákov. Funguje to tak, že sa hrá na neutrálnej pôde, všetkých 16 tímov príde do mesta, každý tím je ubytovaný zvlášť v hoteli. Celý čas sme izolovaní, do haly musíme prísť už v dresoch, v hale nemôžeme používať šatne ani sprchy pre prísne hygienické nariadenia. Sprchujeme sa až v hoteli. Po každom zápase sa dezinfikuje celý priestor. Hrá sa súčasne v dvoch halách a všetci účastníci turnaja musia prísť s negatívnym testom na koronavírus.

Ako ste zvládli doterajšie turnaje?
– Prvý turnaj sme mali v septembri, kde sme za tri dni odohrali tri zápasy, čo bolo naozaj náročné. Druhý turnaj sme absolvovali začiatkom októbra, kde sme počas deviatich dní mali naplánovaných šesť stretnutí. Pravdupovediac, to som si nevedel vôbec predstaviť, je to čistý masaker. Malo sa hrať systémom dva zápasy za dva dni a deň voľna. Momentálne pravidlá sú však nastavené tak, že ak mužstvo nie je schopné prísť na turnaj s minimálne 9 hráčmi, tak sa všetky jeho plánované duely skontumujú výsledkom 0:10. Dvaja naši plánovaní súperi sa nemohli na turnaj dostaviť pre pozitívne testy hráčov, tak napokon a našťastie sme odohrali len štyri súboje a ďalšie dva sme vyhrali kontumačne. Momentálne neviem, čo bude ďalej, viacero tímov nesúhlasí s pokračovaním ligy týmto spôsobom. Uvidíme, ako rozhodne federácia, či naplánuje ďalší turnaj, alebo sa prejde na klasický systém súťaže.

Mali ste nejakú skúsenosť s koronavírusom?
– PCR test som absolvoval už asi 10-krát, zatiaľ som bol vždy negatívny. Koronavírus zasiahol asi pred mesiacom priamo aj náš tím, keď boli dvaja spoluhráči pozitívni. Našťastie, v tom čase sme z preventívnych dôvodov trénovali individuálne, a tak sa nám to nešírilo. Počas izolácie nemali žiadne príznaky, tak sa k nám po karanténe mohli pripojiť, keď mali testy opäť negatívne.

Ako zvláda Rumunsko boj s pandémiou?
– Momentálna situácia je taká, ako asi v každej krajine, počet nakazených stúpa každým dňom. Prírastky nakazených sa hýbu okolo troch až štyroch tisíc za deň pri počte 19,5 milióna obyvateľov. Povinné je nosenie rúšok v interiéri a pred vstupom do obchodov merajú teplotu. Zatiaľ nič nezatvárajú a môžeme normálne trénovať. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Treba myslieť pozitívne a chrániť sa. Dúfam, že čoskoro sa opäť zaplnia haly a budeme si zápasy môcť užívať spolu s fanúšikmi, bez ktorých to vôbec nie je ono.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: CSM Fagaras

V Slavii rodinnejšia atmosféra, Urban má v Prahe na prácu väčší pokoj

František Urban (tréner DHC Slavia Praha): „Živiť hádzanou sa zo ženských klubov na Slovensku a Česku dá iba v Moste a Michalovciach“

Na Slovensku okúsil vďaka Iuvente Michalovce to najlepšie, čo v ostatných rokoch ponúka domáca ženská hádzaná. Vyskúšal si aj post asistenta v reprezentácii SR. Vlani v lete zamieril do Česka, kde pôsobí tiež v dlhodobo poprednom tíme. Stal sa hlavným koučom hádzanárok DHC Slavia Praha, vicemajsteriek ČR zo sezóny 2018/2019. Reč je o Františkovi Urbanovi.

Tridsaťpäťročný kormidelník pochádzajúci zo Sečoviec je napriek svojmu mladému veku historicky najúspešnejší tréner v doterajších osemnástich ročníkoch spoločnej súťaže, keď trikrát získal so svojimi zverenkami tri trofeje v jednej sezóne – majstrovský titul, víťazstvá v spoločnej slovensko-českej súťaži (WHIL, resp. MOL liga) i národnom pohári.

Urban pre slovakhandball.sk priblížil svoj angažmán v Slavii, kde sa snaží nadviazať na úspešné michalovské obdobie.

Začali ste druhú sezónu v Slavii Praha, ako hodnotíte vaše doterajšie pôsobenie?
– Myslím si, že bolo to dobré rozhodnutie prijať túto ponuku. Prišla mi vhod po siedmich rokoch strávených v Michalovciach, kde som zastával rôzne funkcie od šéftrénera mládeže cez trénerské pozície pri A-družstve až po šéfa Regionálneho centra hádzanej.

Je to váš prvý angažmán za hranicami Slovenska. Dlho ste si zvykali na nové prostredie?
– Dlhšia aklimatizácia nebola potrebná. Áno, musel som si zvyknúť na iný prístup k určitým veciam, ale rozdiel nebol až taký veľký. Navyše, aj jazyk je veľmi podobný. Pomohli mi aj ľudia z klubu – prezident Richard Toman a môj asistent v predchádzajúcej sezóne Honza Salač, ktorí ma oboznámili s vecami okolo fungovania tímu. Môj prvý zahraničný angažmán je zatiaľ fajn.

Zo Zemplína ste sa presunuli do českej metropoly. Ako sa vám pozdáva život v stovežatej Prahe?
– Kultúrny šok to nebol. Zvykol som si prirodzene a postupne. Stále sa snažím objavovať a spoznávať nové miesta. Prekvapilo ma, ako je tu veľa zelene, rôznych parkov a nie je to len metropola s množstvom budov. O krásnych historických pamiatkach ani netreba hovoriť, je ich tu veľa. Človek sa v Prahe rozhodne nenudí. Keď mám voľno, určite si vždy niečo vyberiem, kam sa zájdem pozrieť.

Zavítali ste aj na nejaké iné športy?
– Športový klub Slavia Praha má pod sebou okolo 20 športových odvetví. Napríklad basketbal, kde trénujú dvaja Slováci, jedným z nich je Jozef Rešetár. Videl som pár basketbalových zápasov. Po nás mávajú tréningy futsalisti, s ktorými tiež dobre vychádzame. Naživo som si bol pozrieť vlaňajší rozhodujúci duel play-off futbalovej Ligy majstrov, v ktorom Slavia zdolala rumunský Kluž a postúpila do hlavnej súťaže. Na štadióne bolo 18-tisíc ľudí, čo bol aj pre mňa dosť veľký zážitok. Na hokej som zatiaľ nestihol ísť.

Je rozdiel trénovať hádzanú v Česku v porovnaní so Slovenskom?
– Áno, každé prostredie má svoje špecifiká. V Prahe som získal väčší pokoj. Nehovorím, že tu nie je tlak, aj ja sám si ho utváram na seba, keďže nerád prehrávam. V Slavii je však rodinnejšia atmosféra, z čoho som sám dosť prekvapený. V Michalovciach som sa vždy cítil super a mal dobré vzťahy s majiteľom i športovými riaditeľmi. Iuventa bol plne profesionálny klub vždy s najvyššími ambíciami. Tie sú aj tu vysoké, ale náš český konkurent DHK Baník Most je v posledných rokoch na vrchole, a tak sú v Slavii v tomto smere realisti.

Vidíte odlišnosti aj v práci s hráčkami?
– Rozdiel vyplýva z toho, že tu sú tri – štyri pracujúce, zvyšok kádra tvoria študentky, niektoré ešte len stredoškoláčky. Priestor na trénovanie v predpoludňajších hodinách veľmi nie je, rieši sa to skôr individuálne. Popoludní mávame päť tréningov. V tíme sú štyri juniorské a kadetské reprezentantky, Julia Franková je v širšom kádri ženskej reprezentácie ČR. Dievčatá majú ambície pracovať na sebe a posúvať sa ďalej.

Museli ste zmeniť prístup k svojim zverenkám?
– Všetko vychádza z motivácie. Mentalita je iná ako na Slovensku, obzvlášť na východe. Navyše, však aj u nás je iná nátura na jednom a iná na druhom konci republiky. Iné je, keď je hráčka profesionálka a okrem hádzanej nič iné nemá, ako keď je celý deň v škole či práci.

Skúste to porovnať?
V Michalovciach som inak pristupoval k hráčkam, lebo gro kádra tvorili profesionálky. V Iuvente sme trénovali osemkrát v týždni a vedel som objem rozložiť. Tréningový proces i nároky boli iné. Keď niečo nesplnili, nedodržali, tak som mal páky, ako na dievčatá zatlačiť. Mohol som im siahnuť na financie, čo sa stalo asi len dvakrát za porušenie tímovej kultúry, inak som sa vždy snažil ich nejakým spôsobom motivovať. Vedeli však, že je tam nejaká hrozba v prípade prehrešku, keď nie odo mňa, tak od majiteľa či športového riaditeľa.
Tu sú väčšinou študentky, ktoré dostávajú štipendium a robia to z lásky k hádzanej. Sú mladé a berú to ako dobrý odrazový mostík do ďalšej kariéry. V Slavii sú výborné tréningové podmienky, ale živiť hádzanou sa z tímov na Slovensku a Česku dá iba v Moste a Michalovciach.

Ako sa cíti Slovák žijúci v Českej republike?
– Sem-tam mi zo žartu otĺkajú o hlavu českého premiéra pochádzajúceho zo Slovenska, ale inak je všetko v pohode. Praha je multikultúrne mesto a cítim sa tu dobre. Mám tu aj veľa kamarátov z rodných Sečoviec.

V ČR od pondelka vstúpil dvojtýždňový zákaz všetkých športových podujatí. Ako sa na to pozeráte?
– Neteší ma to. Budú to náročné dva týždne. Uvidíme, či budeme môcť trénovať aspoň v exteriéri v skupine do 20 ľudí. To by nebol až taký problém, máme tu na to vhodné podmienky, hoci už je jeseň a počasie môže mať rôzne podoby. To však neovplyvníme a musíme sa s tým vyrovnať.

Slavia po prehre v úvodnom kole v Moste ťahá štvorzápasovú víťaznú šnúru. Prišlo prerušenie činnosti pre vás v nevhodnom čase?
– Áno, je to tak. Okrem Mostu sme síce mali ľahších súperov, ale videl som progres v herných činnostiach. Ďalšia vec, že máme veľmi mladé družstvo s priemerom okolo 21 rokov. Mladé hráčky potrebujú predovšetkým veľa hrať, absolvovať veľa herných tréningov. Predminulý týždeň bola reprezentačná pauza, teraz sme týždeň trénovali a nasleduje dvojtýždňová prestávka. Sme ako na horskej dráhe, z extrému do extrému.

Vás osobne ako ovplyvnil vývoj a udalosti v súvislosti s pandémiou koronavírusu?
– My sme hrali posledný zápas 8. marca a potom som išiel domov. Mala nasledovať reprezentačná prestávka a keďže sme ťahali desaťzápasovú sériu bez prehry (8-2-0), tak som dal dievčatám voľno. Potom však prišlo uzavretie hraníc a ja som zostal na dva mesiace doma. Pripravovali sa podľa individuálnych programov. Fyzická kondícia, ktorú vtedy nabrali, sa neskôr prejavila aj pri hernej stránke. V polovici mája som sa vrátil do Prahy, po ďalšom návrate domov som v nej od 11. júla  nepretržite doteraz.
Čísla sú – aj pokiaľ ide o Prahu – podľa správ v médiách veľké, ale ja osobne som koronavírus nepocítil. Cestujem MHD, pohybujem sa aj po centre, ale nemal som pocit, že je to také zlé. Reálny stav by sme zistili až vtedy, keby sa otestoval celý národ, ale to je nemožné. Mňa osobne dvakrát testovali a bol som negatívny. My sme zatiaľ nemali prerušený tréningový proces pre výskyt ochorenia. Dve dievčatá museli byť na určitý čas mimo družstva, keďže prišli do kontaktu s nakazeným človekom, ale ony nemali nijaké príznaky a boli negatívne.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Denisa Kisialová

Slovák v Lige majstrov ako jeden z najmladších trénerov, pre Hlavatého je veľká výzva viesť jeden z najlepších tímov v Európe

Tomáš Hlavatý dočasne vedie hádzanárky Rostova a zatiaľ neokúsil chuť prehry (bilancia 7 – 1 – 0)

Tomáš Hlavatý si naďalej buduje meno vo svete veľkej hádzanej. Pred pár rokmi doň nakukol počas pôsobenia v maďarskom Győri Audi ETO KC, kde bol pri triumfoch tamojšieho družstva žien v Lige majstrov (2017, 2018). Španielsky kouč Ambros Martín si ho vybral za spolupracovníka aj po odchode do ruského Rostova, kde 33-ročný Slovák nedávno okúsil, aké je to viesť družstvo v najprestížnejšej európskej pohárovej súťaži z pozície hlavného trénera. Hoci do karát mu zahrali aj okolnosti spojené s koronavírusom, ktoré pôvodne na neurčito odložili príchod Martínovho nástupcu, Hlavatému sa dostalo tejto pocty ako jednému z najmladších, navyše hneď jeho premiéra bola víťazná. Aj o tom, ale i o všeličom inom, čo prináša život v Rusku, sa šaliansky rodák rozhovoril pre slovakhandball.sk.

Ambros Martín ukončil svoje pôsobenie v Rostove. Bolo to z rodinných dôvodov?
– Áno, presne tak. Rozhodol sa v najbližšom čase plnohodnotne venovať čas svojim najbližším. Pochopiteľne, pre družstvo a mňa to bolo prekvapenie, ale v takýchto prípadoch človeku nezostáva nič iné, iba ho podporiť v jeho rozhodnutí, keďže Ambros nebol len kolega, ale aj kamarát a spolupútnik, s ktorým sme spolu bačovali v Rusku. Po augustovom finálovom zápase Ruského pohára, v ktorom sme triumfovali nad CSKA Moskva 29:26, Ambros opustil družstvo a odcestoval domov za rodinou.

Malo rozhodnutie španielskeho kouča vplyv na vaše ďalšie pôsobenie v Rostove?
– Áno, klub po Ambrosovom odchode zverejnil meno nového trénera. Stal sa ním Švéd Per Johansson (kormidelník reprezentácie Čiernej Hory, v minulosti viedol Švédsko či CSM Bukurešť, pozn.), ktorého ja osobne nepoznám. Podľa mňa vzťah hlavného trénera s asistentom je veľmi špecifický. Kolegu musíte poznať a takpovediac si s ním sadnúť. Po rozhovoroch s Johanssonom a predstaviteľmi klubu mi oznámili, že v záujme oboch strán je, aby som naďalej pokračoval vo svojej funkcii a tým naplnil svoj kontrakt, ktorý mám do konca tejto sezóny. Je mi však absolútne jasné, že to záleží na tom, ako bude naša spolupráca fungovať. Vzhľadom na aktuálnu situácia v súvislosti s koronavírusom sa Johansson po vymenovaní do funkcie ešte nedostal do Ruska, a tak som ja dostal šancu viesť družstvo v tomto období sám. Príležitosť som mal v superpohári proti CSKA Moskva (27:20), zatiaľ piatich zápasoch najvyššej ruskej súťaže (Zvenigorod vonku, Stavropoľ, Iževsk, Volgograd, Stavropoľ vonku) i prestížnej Ligy majstrov (Ferencváros vonku, Ľubľana).

Odkedy vlastne vediete Rostov sám?
– Svoj prvý ligový duel som viedol vo Zvenigorode 22. augusta.

Aká je momentálna situácia s Johanssonom? Už je v Rusku?
– Môj švédsky kolega by sa mal pripojiť k družstvu 6. októbra. Pripravoval reprezentáciu Čiernej Hory na Golden League.

Konzultujete prípravu či taktiku na diaľku?
– Sme v kontakte, hovorili sme spolu viackrát, ale dostal som od neho absolútne voľnú ruku. Samozrejme, nemohol som si robiť takpovediac, čo chcem, ale snažil som sa pokračovať v nastolenom trende. Meniť viaceré veci by nebolo rozumné, pretože bolo nejasné, kedy sa Johansson pripojí. Každý nový tréner príde so zmenami, ale ja som nechcel spôsobiť, aby mali hráčky z toho „guláš“. Snažil som sa splniť klubové ciele, to bola moja priorita.

Ako prijali hráčky toto riešenie?
– Myslím si, že bez problémov. Sú to profesionálky a každým tréningom to bolo lepšie a lepšie. Nemal som žiadny problém, veľmi mi pomohli disciplinovanosťou. Naša spolupráca bola dobrá, rozumeli sme si, aj keď som niekedy musel pozmeniť tón hlasu. Dievčatá to však akceptovali.

Beriete to ako poctu, že ste dostali dôveru, hoci zatiaľ len dočasne, viesť jeden z najlepších ženských európskych tímov?
– Skôr ako poctou by som to nazval obrovskou výzvou. Bol som rád za dôveru od vedenia klubu, ktorá mi, pochopiteľne, pomohla zvládnuť túto výzvu. Zásluhu na tom má aj moja rodina a priateľka, lebo so mnou bojovali po večeroch, keď som pracoval a nemohol sa im venovať. Ich podporu som však cítil. Keď máte možnosť viesť takéto družstvo, v prvom rade treba pracovať na maximum a užívať si tú prácu.

V domácej lige máte na konte päť víťazstiev spolu s CSKA Moskva a Astrachanočkou. Budete práve s nimi bojovať o obhajobu titulu?
– Liga je tak rozohraná. Ak všetko pôjde tak, ako má, tak by sme sa mali pobiť o titul najmä s CSKA, ale karty môžu zamiešať Astrachán či Lada Togliatti.

V Lige majstrov najskôr tesná výhra na pôde FTC (26:25), potom domáca remíza s Ľubľanou (23:23). Ako to hodnotíte?
– Víťazstvo na pôde Ferencvárosu je veľmi cenné. V Maďarsku sa veľmi ťažko vyhráva a FTC má veľmi kvalitný káder plný reprezentantiek a v príprave zdolal aj Győr. Nám sa podarilo eliminovať silné stránky domácich. Proti Ľubľane to bol trochu iný scenár. Počas týždňa sme prišli v ligovom zápase o dve kľúčové hráčky a príprava nebola ideálna, ale napriek tomu sme siahali po víťazstve. Chýbalo nám možno trochu šťastia na konci, ale aj takéto stretnutia bývajú. Myslím si, že dievčatá i ja sme to vzali správne, poučili sme sa a ideme ďalej. Skupinová fáza LM je veľmi dlhá. My sme začali dobre. Teraz potrebujeme byť v kompletnom zložení a v ďalších dueloch nadviazať na tieto výsledky.

Aká je situácia v súvislosti s pandémiou koronavírusu v Rusku a špeciálne v hádzanej? Čo musíte dodržiavať, podrobujete sa testom, sú zápasy bez divákov na tribúnach?
– Kontroly sú pravidelné, pristupuje sa k tomu poctivo. Pred každým jedným duelom ruskej ligy musíme podstupovat testy. Niekde môžu využiť len dvadsať percent kapacity haly, inde je to úplne bez divákov. Záleží na regióne, kde hráme.

Je v Rusku v takom úspešnom klube ako Rostov veľký tlak na výsledky?
– Tak či tak je tlak. Pochopiteľne, v takýchto kluboch sa nehrá o fazuľky, ale ide o výsledky. V klube pre dosiahnutie cieľa pracuje mnoho ľudí a vedenie očakáva adekvátne výsledky. Keď už prijmete ponuku klubu tejto úrovne, musíte vedieť, že sa počítajú len víťazstvá.

Ako sa pozeráte na život v Rusku?
– Je to iná kultúra. Nejakým spôsobom sa to dá zvládnuť. Ja som sem prišiel pre prácu a možnosti, tým smerom sa aj uberám. Rusko je špecifická krajina. Sú veci, na ktoré sa dá zvyknúť. Sú aj také, ktoré sa dajú ťažko pochopiť. Jedno je však jasné, raz budem môcť svojim deťom porozprávať o tejto krajine množstvo historiek.

Je to náročné vydržať aj s odlúčením od rodiny?
– Toto je na tomto angažmáne najťažšia stránka. Človek je v podstate sám, kamaráti či priatelia sa v Rusku hľadajú ťažšie. Samozrejme, rodina a priateľka mi tu chýbajú, ale bojujeme s tým, ako sa dá. Všetci vieme, prečo to robíme. Priateľka Jana Knedlíková hrá tiež hádzanú, pôsobí v nórskom tíme Vipers Kristiansand. Odlúčenie nám prekáža, ale ona má moju podporu a ja jej tiež. Už sa teším na zápas, keď sa postavíme proti sebe, lebo naše tímy účinkujú v rovnakej skupine Ligy majstrov. Dúfam, že keď ich zdoláme, tak sa ešte bude so mnou baviť a nepošle ma niekam… (smiech).

Ako hodnotíte doterajšie dva roky v tomto špičkovom ruskom klube? Dvakrát ste získali majstrovský titul, dvakrát vyhrali pohár i superpohár a raz ste boli vo finále Ligy majstrov. K dokonalej bilancii chýbal len triumf v LM…
– Z výsledkového hľadiska sme dosiahli všetko, čo bolo v našich silách. Celkový triumf v Lige majstrov nám ušiel len o kúsok, ale myslím si, že sme odviedli systematickú a cieľavedomú prácu. Z profesionálneho hľadiska môžem toto obdobie hodnotiť len pozitívne. Zažili sme aj veľa náročných situácií, ktoré sa pretavujú do skúseností a pre mňa je toto najdôležitejšie.

Spomenuli ste viacero náročných situácií v Rusku. Zažili ste aj nejaké vtipné, ktoré môžete spomenúť?
– Humorné situácie súvisia najmä s jazykom. Teraz už viem po rusky aj konverzovať, ale ked sme s Ambrosom raz prišli do jednej reštaurácie, podišla k nám čašníčka a my sme začali angličtinou, tak sa otočila a viac sa k nám nikto nevrátil… Keď cestujeme autobusom v Európe, tak sme zvyknutí na dialnice. Tu je jedna cesta tam, druhá späť a sem-tam sa jeden pruh stratí…

Autor: slovakhandball.sk, Foto: https://www.facebook.com/rostovhandballe/

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022