Načítavanie údajov ...

Víťazný míľnik Straku proti bývalému klubu

Straka po necelých siedmich rokoch na lavičke MŠK Považská Bystrica so 100. víťazstvom

Denník Šport vo svojom pondelkovom vydaní upozornil v spravodajstve z hádzanárskej Slovnaft handball extraligy na jednu zaujímavosť. V jedinom víkendovom zápase najvyššej slovenskej súťaže mužov MŠK Považská Bystrica – HK Agro Topoľčany (29:15) dosiahol tréner domácich Václav Straka jubileum. V sobotu to bolo pre neho 100. víťazstvo vo funkcii kouča považskobystrických hádzanárov. Pripísal si ho na konto v 187. stretnutí na lavičke Považanov a práve proti svojmu bývalému klubu, v ktorom pôsobil ako kormidelník a epizódne aj ako hráč.

„Robím si podrobné štatistiky, mám zaznamenané všetky zápasy, ale nesledujem aktuálny stav, takže som ani nevedel, že toto je moje sté víťazstvo. Priznám sa, ani neviem, či sú v tejto bilancii započítané aj duely z uplynulej sezóny, ktorú pre pandémiu koronavírusu zväz anuloval, ale to v konečnom dôsledku ani nie je podstatné,“ povedal na úvod pre slovakhandball.sk Straka, ktorý vedie MŠK už takmer sedem rokov.

Koncom novembra 2013 vystriedal vo funkcii svojho českého krajana Jiřího Kekrta. „Ja som sa v tom roku vrátil do Považskej Bystrice. Bol som trénerom mládeže, ale s chlapcami z tímu mužov som aj trénoval. Kekrt ma prehovoril, aby som mužstvu ešte pomohol, a tak som na jeseň ešte nastupoval na zápasy. Po odvolaní Kekrta som prevzal ´áčko´ už vylúčne len ako kouč,“ zaspomínal si na svoj príchod k považskobystrickému tímu rodák z Tábora.

Trénerské osudy sú vrtkavé a ani v hádzanej nie je obvyklé také dlhé nepretržité pôsobenie v jednom klube. „Pokiaľ ide o dôveru, tréner sa nemôže pozerať týmto smerom a robiť si dlhodobejšie plány. To, že som tak dlho pri mužstve, je ohodnotenie mojej roboty. Od hráčov vyžadujem sto percent, toľko tomu dávam aj ja. Môj prístup a správanie sa odzrkadlil v tom, že sa teším dôvere, hoci ju neberiem ako niečo samozrejmé a automatické. Klub i mužstvo sú živý organizmus. Mám dosť skúseností a viem, že keď je zle, treba to riešiť, ale najmä nepoľaviť v koncentrácii a pracovať. Samozrejme, vyskytli sa obdobia, keď som sám uvažoval, že skončím. Dával som do toho maximum a aj tak sa nedarilo. Boli tiež chvíle, keď bol koniec v hre zo strany klubu. Chcem sa však poďakovať funkcionárom a hráčom, že šancu dostala dlhodobá práca, ktorá má stúpajúcu tendenciu.“

Puto medzi Strakom a MŠK sa mohlo pretrhnúť z iniciatívy kouča už pred štyrmi rokmi. „V sezóne 2015/2016 sme mali veľmi dobré družstvo. O slovo v súťaži sa však prihlásil veľmi kvalitný káder Šale s reprezentantmi, boli tam aj silné Topoľčany a Hlohovec. My sme síce hrali dobrú hádzanú, ale nepodarilo sa nám postúpiť do play-off. Aj ja som uvažoval, či nedať tímu nový impulz. V posledných rokoch je to z hľadiska hry i výsledkov pokojnejšie obdobie, ale opakujem, neberieme to ako automatickú istotu.“

Pre Straku sú najpamätnejšie sú víťazstvá nad Tatranom Prešov. „Medzi nami panuje rivalita. Tatran je o pár levelov vyššie z hľadiska profesionálneho zabezpečenia, podmienok i hráčskeho kádra. Výhry nad Šarišanmi sú sviatočné a majú veľkú cenu. V spomienkach mi utkvelo aj naše víťazstvo na palubovke v Šali v rámci semifinálovej série play-off, ktoré nám v sezóne 2018/2019 zaistilo postup do finále.“

Najradostnejšie chvíle na lavičke Považanov prišli vlani po zisku Slovenského pohára. „Bol to veľký úspech, z ktorého som bol šťastný za hráčov a klub. Vnímal som to ako odmenu za roky kontinuálnej práce bez finančných injekcií od nejakého mecenáša. Krásny pocit…,“ priznal 42-ročný kormidelník pochádzajúci z juhočeského mestečka Soběslav.

Na Slovensku hráčsky pôsobil v Považskej Bystrici, Nových Zámkoch a Topoľčanoch. Trénerskú kariéru na extraligovej úrovni začal pred desaťročím ako hrajúci kouč vo Frýdku-Mísku, kde sa mu podarilo mužstvo zachrániť. V sezóne 2012/2013 viedol HK Topoľčany a potom už nasledoval angažmán v Považskej Bystrici, kde zažil aj vystúpenia s trpkejšou príchuťou. „Mám v pamäti aj dva – tri smutné duely. Najhorší zážitok je z Vyzývacieho pohára 2016/2017, v ktorom sme v osemfinále po famóznom druhom polčase zdolali doma JMS Hurry-Up o jedenásť gólov 30:19, ale ani to nám napokon nestačilo na postup. V Holandsku sme totiž v odvete vybuchli a prehrali 19:32,“ dodal Straka, ktorý má s družstvom MŠK na konte po jednom extraligovom striebre (2019) a bronze (2018).

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Barbora Martikánová

SOŠV spolu s novinármi spúšťa projekt na podporu športovej žurnalistiky

Prax a skúsenosti nadobudnuté ešte pred ukončením vysokej školy sú výborným odrazovým mostíkom v každej profesii.

Platí to aj pre profesiu športového novinára. Slovenský olympijský a športový výbor, ktorého exkluzívnym partnerom je národná lotériová spoločnosť TIPOS, prichádza s novým projektom práve pre tých, ktorí sa chcú venovať športovej žurnalistike.

Cieľom Programu športovej žurnalistiky je ponúknuť študentom vysokých škôl inovatívny spôsob získania praktických skúseností v oblasti športovej žurnalistiky a fotožurnalistiky. „Práca novinára vyzerá v mnohých aspektoch úplne inak ako pred niekoľkými rokmi, mení sa oveľa rýchlejšie ako učebné osnovy škôl. Cieľom nášho projektu je ukázať študentom, čo ich čaká v praxi, ponúknuť im to, čo považujeme pre ich rozvoj a napredovanie za dôležité. Budú mať unikátnu príležitosť pracovať so skúsenými novinármi a špecialistami na rôzne oblasti novinárskej práce,“ predstavuje Program športovej žurnalistiky jeho hlavný lektor Marián Szücs.

Okrem neho sa na projekte podieľajú ďalší šiesti lektori priamo z praxe. Gro stáže sa uskutoční v online priestore, súčasťou však bude aj niekoľko celodenných workshopov, na ktorých sa stážisti stretnú s mnohými zaujímavými témami a osobnosťami. „Mnohí stredoškoláci prichádzajú na vysokú školu s myšlienkou venovať sa práve športovej žurnalistike, no táto cesta je sprevádzaná mnohými prekážkami. Redakcie často nemajú prostriedky ani čas plnohodnotne sa venovať stážistom. Na druhej strane tu máme novinárov s dlhoročnými skúsenosťami a Slovenský olympijský a športový výbor s dobrými vzťahmi s novinárskou obcou. Spojili sme to dokopy a vytvorili netradičný formát stáže, ktorý môže priniesť užitočný doplnok k teoretickému štúdiu nielen žurnalistiky,” hovorí o myšlienke vzniku projektu jeho koordinátorka Dana Galicová zo SOŠV, ktorého okrem exkluzívneho partnera TIPOS podporujú aj generálni partneri Toyota a 4F, hlavní partneri Dôvera, BILLA, Kooperativa, Slovenská sporiteľňa, SPP a Matador i partner Granden.

Autor: SOŠV/Andrej Galica

Stáž je určená pre reportérov i fotografov

Program športovej žurnalistiky absolvuje štrnásť študentov – z toho desať reportérov, ktorí sa chcú živiť písaním, a štyria fotografi, ktorým profesionálnu techniku zadarmo zapožičia technologický líder v oblasti zobrazovania spoločnosť CANON. „Slovenskému olympijskému a športovému výboru ako streche športu záleží aj na kvalite športovej žurnalistiky na Slovensku. Verím, že náš projekt, na ktorom spolupracujeme s ľuďmi priamo z praxe, študentov zaujme a využijú jedinečnú šancu, ktorú im ponúkame,” vyjadril sa k projektu výkonný riaditeľ Slovenského olympijského a športového výboru Gábor Asványi.

Autor: SOŠV/Andrej Galica

Online stáž a možnosť publikovania v slovenských médiách

Študenti sa do programu môžu prihlasovať do konca novembra, samotná stáž sa začne začiatkom letného semestra 2021. „Program bol koncipovaný tak, aby sa na ňom mohli zúčastniť študenti z celého Slovenska a neboli sme limitovaní len väčšími mestami, v ktorých sa nachádzajú športové redakcie. Študenti budú so svojimi lektormi komunikovať online. Dostanú zadanie spolu s deadlinom a po jeho vypracovaní si ho spolu s lektorom rozanalyzujú a povedia si, čo bolo dobré a čo sa dá ešte viac vylepšiť,” približuje priebeh programu Galicová. Lektori majú pre študentov pripravené zaujímavé témy, frekventanti programu si vyskúšajú základné novinárske žánre – rozhovor, komentár, reportáž. To isté sa týka i fotografov. Lektori i Slovenský olympijský a športový výbor budú nápomocní pri získavaní kontaktov či akreditácií na športové podujatia.

Autor: SOŠV/Andrej Galica

Súčasťou Programu športovej žurnalistiky bude aj niekoľko celodenných workshopov, ktoré budú zložené z teoretickej, ale aj praktickej časti a viesť ich budú odborníci priamo z praxe. „Študenti sa napríklad dozvedia, akú úlohu zohrávajú v kariére novinára sociálne siete, ako sa tvoria podcasty, aký by mal byť vzťah športovca a novinára, ako vyzerá práca v športovej redakcii 21. storočia, aké sú špecifiká práce hovorcu športového zväzu, komentátora či televízneho redaktora a množstvo ďalších zaujímavých tém. Workshopy by sa mali uskutočniť vo fyzickej podobe, ale, samozrejme, všetko bude záležať od situácie okolo pandémie nového koronavírusu,” dodáva Galicová. Medzi benefity programu nepatrí len spolupráca s jednými z najlepších športových novinárov, ale aj individuálny prístup lektorov či možnosť pokračovania spolupráce s vybranými redakciami. „Všetko bude závisieť od študentov. My im dáme možnosť získať nové zručnosti, vedomosti, kontakty z novinárskeho a športového prostredia. Ako sa svojej šance chopia, bude už na nich,” hovorí hlavný lektor Marián Szűcs.

Viac informácií a prihlasovací formulár nájdete na webe projektu
www.olympic.sk/…zurnalistiky

Zdroj: https://komercnespravy.pravda.sk/ostatne/clanok/567123-ucte-sa-od-najlepsich-sosv-spolu-s-novinarmi-spusta-projekt-na-podporu-sportovej-zurnalistiky/ 

V Španielsku ligový duel s rúškami, hráč Ademaru León Feuchtmann: „Nikdy viac“

Hádzanári Ademaru León musia v najvyššej španielskej súťaži hrať zápasy s rúškami. Patrí k nim aj Erwin Feuchtmann, bývalý budesligový hráč klubov TBV Lemgo a VfL Gummersbach, ktorý je z tohto nariadenia zúfalý a dokonca pohrozil bojkotom. „Ľudia, ktorí rozhodujú o niečom takom, čo sa vymyká realite, sú jednoducho hlupáci,“ vyjadril svoj hnev pre web sport1.de čilský reprezentant nemeckého pôvodu, ktorý sa podelil o bizarnú skúsenosť.

V nedávnom októbrovom zápase Ligy ASOBAL proti BM Sinfín 31:23 (14:12) museli všetci aktéri vrátane rozhodcov nastúpiť s rúškom na tvári. Dôvodom k tomuto kroku v snahe eliminovať riziko nakazenia koronavírusom bolo nariadenie regiónu Kastília-León platné pre všetky halové športy, v ktorých prichádza k fyzickému kontaktu so súperom.

„Bolo to neuveriteľné, jednoducho ako u idiotov. Hlúpejšie to už ani nejde. Keď nemôžete poriadne dýchať, tak ani nemôžete hrať. Ako by mohlo také niečo fungovať v kontaktnom športe ako hádzaná?. Neustále si naprávať rúško s lepom na rukách… Niektorým hráčom v určitom okamihu došiel dych, prišlo im zle a boli na pokraji odpadnutia. Je to logické, ak neustále dýchate svoj vlastný oxid uhličitý. To nemôže byť zdravé. Toto bolo jedno z najhlúpejších politických rozhodnutí. Ľudia, ktorí rozhodujú o niečom, čo ignoruje realitu, sú len hlupáci,“ nedávala si servítku pred ústa 30-ročná spojka španielskeho klubu, v ktorom si v rokoch 2005 – 2012 urobil svojimi výkonmi výborné meno novozámocký odchovanec Martin Straňovský.

S pribúdajúcim časom sa situácia na ihrisku zhoršovala. Postupne si aktéri rúška stiahli. „O to to bolo šialenejšie. V druhom polčase to už ďalej nešlo, väčšina mala rúško takmer úplne dole. Tak sme si povedali: ´Doparoma, máme sa tu dusiť?´“

Problémy mali aj rozhodcovia. „Píšťalku mali pod maskou, takže mali problémy komunikovať. S nami hráčmi prakticky nemohli hovoriť,“ dodal Feuchtmann.

Ten po prvej skúsenosti vyhlásil, že nikdy viac. So spoluhráčmi bol pripravení protestovať, ak by sa toto opatrenie malo znova dotknúť jeho tímu. „Ako družstvo na to druhýkrát nepristúpime, naozaj nie. Pretože nič z toho nemá zmysel. Dúfame, že sa to nezopakuje. Toto rozhodnutie ignoruje realitu a je hlúpe.“

Nariadenie s nosením rúšok aj počas zápasu neplatilo pre celé Španielsko, ale malo dopad len na spomenutú autonómnu oblasť. Hádzanári Ademaru od tejto nemilej skúsenosti až doteraz už neodohrali ďalší ligový duel.

 

Autor: slovakhandball.sk, Foto: https://alkhaleejtoday.co/

Prehľad televíznych reportáží z hádzanej

Zdroj: RTVS

Peter Hlavtúr – „Trúba“ na mašine

„Vraví sa, že človek je doma tam, kde má rodinu. Nuž ja mám domovy dva. Na Slovensku mi žije mama a desať-jedenásť skvelých priateľov, zväčša bývalých spoluhráčov, ktorí sú mi ako bratia. Všetci boli vlani na mojej svadbe. Vo Švajčiarsku mám zase manželku a dve krásne dcérky. Doma sa preto cítim tam i tam.”

HOCI BÝVALÝ HÁDZANÁRSKY REPREZENTANT PETER HLAVTÚR ŽIJE UŽ 17 ROKOV VO ŠVAJČIARSKU, VRAVÍ: VŽDY SOM BOL A VŽDY BUDEM SLOVÁK

Dnes 44-ročnému bývalému výbornému hádzanárovi Petrovi Hlavtúrovi, 101-násobnému slovenskému reprezentantovi, účastníkovi európskeho šampionátu 2006, žiaden z kamarátov či niekdajších spoluhráčov nepovie inak ako „Trúba”.

„Cha, cha,” zasmial sa schuti po otázke, ako k tejto prezývke prišiel. „Keď som ako mladší dorastenec, keďže my v Stupave sme v tom čase starší nemali, začal zaň hrať v drese bratislavského ŠKP, šatňou či ihriskom už občas preletela aj nejaká tá pikantná nadávka. Ak niekto niečo pokazil, prípadne nepremenil šancu, bol ko…, veď to poznáte. Ja, slušne vychovaný chlapec, som sa zmohol akurát na výčitku – ty si ale trúba… A prischlo mi to.”

Peter Hlavtúr, ktorý odohral za ŠKP – po príchode zo Stupavy si v ňom odkrútil aj vojenčinu – necelých desať sezón, už takmer sedemnásť rokov žije vo Švajčiarsku.

BARAN MU ZMENIL ŽIVOT

V novembri 2003 sa to zomlelo zo dňa na deň. „Ozval sa mi Mišo Baran, že Bern, za ktorý v tom čase hrával s ďalším naším reprezentačným spoluhráčom Danom Valom, súrne potrebuje pivota, či neprídem. V júni onoho roku som ukončil štvorročné štúdium na Policajnej akadémii a tešil sa na prácu vyšetrovateľa, ale keďže som chcel ešte nejaký čas hrať, pritakal som.

ŠKP ma uvoľnil na hosťovanie do konca sezóny a ja som sa ocitol v poslednom tíme najvyššej švajčiarskej súťaže. Začalo sa nám ale dariť, získavali sme body a napokon sme ich mali toľko, že sme sa nielen zachránili, ale aj vyhli baráži. Spokojnosť bola veľká, Bern si na mňa uplatnil opciu a ja som s ním už ako jeho hráč podpísal dvojročnú zmluvu.”

Po jej uplynutí dostal zaujímavú ponuku z Amicitie Zürich, dres ktorej si v tom čase obliekali aj Radoslav Antl a Tomáš Straňovský. Mala síce v tom čase výborného nórskeho pivota Franka Lökeho, no keďže tomu obrana príliš nevoňala, tvrdý a nekompromisný Hlavtúr by sa jej zišiel.

„Funkcionári Bernu mi ponúkli zmluvu na ďalšie dva roky a začali ma citovo vydierať. Že za mňa zaplatili peniaze, že ma potrebujú, že mi už dali to či ono… No len čo som im ja, dobráčisko, podľahol a upísal sa im na ďalšie dve sezóny, začali vymýšľať.

Chceli, aby som popri hraní aj pracoval, čo by mi až tak neprekážalo, no chceli mi aj znížiť plat, čo sa mi, samozrejme, nepáčilo. Napokon som to tam vydržal, ale nerozišli sme sa v dobrom.”

LÁSKA Z FITNESCENTRA

Snažil sa mu pomôcť Daniel Valo, ktorý svojho manažéra Sašu Bratiča požiadal, aby Hlavtúrovi niečo našiel v Nemecku. Záujem dokonca prejavili aj dve bundesligové mužstvá, ale… „…vo Švajčiarsku som si medzičasom zvykol, urobil si tam dobré meno, nuž začínať po tridsiatke v Nemecku, takpovediac od piky, sa mi už nechcelo.”

Tobôž, keď s výbornou ponukou za ním prišiel Bazilej. „Mal štedrého mecenáša Ernsta Schneidera, zámožného osemdesiatnika, majiteľa firmy Davidoff, ktorá obchodovala najmä s cigarami, ale aj iným luxusným tovarom. Klub bol jeho ‚srdcovka’ – údajne ho zakladal ktorýsi z jeho predkov – nuž pred každou sezónou prišiel, poprial všetko najlepšie a položil na stôl pol milióna frankov.

Lenže v roku 2009 umrel a keďže ani jeden z manželov troch jeho dcér, ktorí prišli k bohatstvu ako slepé kurence k zrnu, nemal záujem finančne podporovať šport, išlo to s klubom dolu vodou.”

Peter Hlavtúr (v hornom rade tretí sprava držiac manželku) počas vlaňajšej svadby s priateľmi zo Slovenska, ktorých považuje za súčasť svojej rodiny.

Peter Hlavtúr (v hornom rade tretí sprava držiac manželku) počas vlaňajšej svadby s priateľmi zo Slovenska, ktorých považuje za súčasť svojej rodiny.Zdroj: archív (ph)

Dva roky vydržal dochádzať denne sto kilometrov z Bernu do Bazileja, no čoraz viac si uvedomoval, že je najvyšší čas myslieť na to, čo bude po kariére. Keďže ešte počas pôsobenia v Berne sa vo fitnescentre počas tréningov spoznal s Martinou Grossenovou, veľmi dobrou volejbalistkou – majsterkou krajiny v šestkovom i plážovom volejbale, s tímom Köniz Bern si dokonca zahrala v roku 2003 vo finále v tom čase druhej najvýznamnejšej európskej pohárovej súťaže finalistkou Top Teams Cupu 2003 – už vedel, že sa usadí vo Švajčiarsku.

Z ponúk, ktoré po konci v Bazileji dostal, si preto vybral tú z druholigového Lyssu, pätnásťtisícového mestečka, z ktorého to mal zo Zollikofenu, kde s rodinkou býva, na skok. Rok zaň hral, dva – už po vypadnutí do tretej najvyššej súťaže – bol hrajúci tréner mladučkého tímu a ďalšie tri už len kouč.

„Sľúbili mi školu, keďže z tých, ktoré som ukončil na Slovensku, mi uznali vo Švajčiarsku len maturitu a zaplatili potenciálnu analýzu, z ktorej som sa na základe rôznych testov dozvedel, na aké povolania mám najlepšie predpoklady. Potešilo ma, že v prvej päťke sa objavil aj policajný vyšetrovateľ, teda to, čo som vyštudoval na Slovensku a čomu som sa chcel po návrate domov venovať.

Z viacerých ďalších možností sa mi veľmi pozdávala aj práca záchranára, na tú by som však potreboval absolvovať štvorročnú školu spojenú s praxou, ktorú by som si musel sám vybaviť a to bol veľký problém.

Nuž som si vybral rušňovodiča a hoci som úspešne zvládol prijímačky i vstupné testy, z rodinných dôvodov som napokon do dvojročnej školy nenastúpil. Keď som si ale našiel inzerát regionálnej železničnej spoločnosti RBS, brali ma všetkými desiatimi. Absolvoval som šesťmesačný kurz a dnes jazdím v okolí Bernu na úzkokoľajovom takzvanom S-Bahne.”

S-Bahn regionálnej železničnej spoločnosti RBS, na ktorom Peter Hlavtúr jazdí.

S-Bahn regionálnej železničnej spoločnosti RBS, na ktorom Peter Hlavtúr jazdí.Zdroj: RBS

OBAVA ZO SAMOVRAHOV

Sú dni, keď vstáva o pol štvrtej ráno, sú aj také, keď sa do postele dostane až pred druhou nadránom. Tri dni jazdí, ďalší má voľno, päť dní jazdí, dva oddychuje. Často sa stane, že v mesiaci má len jeden víkend voľný. Päť trás, najdlhšia je tá do Solothurnu, ktorú – idúc maximálne stovkou – prefrčí za štyridsať minút, neustále strieda.

„Hoci sú chvíle, keď toho mám plné zuby, nesťažujem si. Doma s dvoma dcérkami – Mia má sedem, Malou tri – je to občas blázinec, v tichu pohodlného rušňa zase vítaný psychický relax. Najhoršie na tejto práci je jej nepravidelnosť.

Trpí tým najmä rodina, avšak aj priateľstvá. Kamaráti mi zavolajú, aby som s nimi išiel v sobotu či nedeľu na pivo, no ja som v robote. Raz poviem, že nemôžem, druhý raz to isté, tretí raz opäť a viac sa mi už neozvú.”

Peter Hlavtúr

Peter HlavtúrZdroj: archív (ph)

Obáva sa, aby sa mu nestalo to, o čom už počul od kolegov. „Podľa štatistík druhým najčastejším spôsobom samovrážd vo Švajčiarsku, ročne ich je približne tisícsto, je – po zastrelení sa – skok pod idúci vlak. Keď tristo-štyristo metrov pred sebou zbadáte človeka na koľajniciach, nemáte žiadnu šancu zastaviť 140-tonový rozbehnutý kolos.

Pokyny sú jasné – plné brzdy, zavrieť oči, aby ste nič nevideli, zapchať uši, aby ste nič nepočuli, lebo praskanie kostí je údajne mrazivé, a v žiadnom prípade nevychádzať z vlaku a zisťovať, čo sa stalo. Privolaní policajti sa o všetko postarajú.”

VYPRCHANÁ RADOSŤ Z HÁDZANEJ

Pred dvoma rokmi ho bývalí spoluhráči z Bernu nahovorili, aby si s nimi išiel zahrať plážovú hádzanú. „Čert mi to bol dlžen, vykĺbil som si rameno a musel ísť na pohotovosť. Vtedy som si povedal, že stačilo,” vraví Peter Hlavtúr, ktorý si rád zahrá s priateľom bedminton či squash, občas sadne na bicykel, z času na čas zájde do posilňovne či zabehať si. Najmä vďaka upravenej strave schudol v priebehu troch mesiacov dvadsaťtri kíl, štíhly je ako vŕbový prút.

„Hádzaná bola môj život, celú kariéru som si užíval. Vďaka nej som pochodil kus sveta, spoznal skvelých ľudí, získal mnohých kamarátov, prežil sladké úspechy i trpké sklamania. Nikdy som netúžil byť v centre pozornosti, no vždy som sa snažil správať ako profesionál, robiť všetko to, aby som bol pre mužstvo prospešný.

Avšak postupne sa radosť z hádzanej zo mňa vytrácala, začal som ju vnímať už len ako prácu a pochopil som, že treba skončiť. Potreboval som nový impulz a na moje šťastie som ho v rodine i zamestnaní našiel.”

NAVŽDY SLOVÁK

V decembri bude mať štyridsaťpäť. „Mám šťastnú rodinu, dve zdravé deti, zaujímavé povolanie, vďaka ktorému zarobím toľko, že mám z čoho dobre žiť, nepretĺkam sa od výplaty k výplate. Navyše mi vyhovuje, akí Švajčiari sú. Každý sa stará len o seba, nikto nikomu nič nezávidí.”

Vždy, keď sa chystá na Slovensko, zvyčajne dva-trikrát do roka, povie manželke, že ide domov. „Zatvári sa síce čudne, ale ja to tak cítim. O návrate napriek tomu nepremýšľam, ťažko by sa mi po toľkých rokoch zvykalo. O mojich dievčatách ani nehovoriac, žena vie po slovensky pár slov, dcéry ani to nie. Keďže doma netrávim veľa času – najskôr pre hádzanú a teraz pre robotu – nenaučil som ich. No to nič nemení na tom, že Slovákom som bol, som ním aj dnes a zostanem ním navždy.”

KTO JE PETER HLAVTÚR

– Narodil sa 21. decembra 1975 v Bratislave.

– S hádzanou začínal v Tatrane Stupava.

– Počas kariéry meral 195 centimetrov a vážil 95 kilogramov.

– Pivot mužstiev ŠKP Bratislava (1994 – 2003), BSV Bern/Muri (2003 – 2008), RTV 1879 Bazilej (2008 – 2010), PSG Lyss (2010 – 2013).

– V rokoch 2013 – 2016 tréner PSG Lyss.

– 101-násobný reprezentant Slovenska (103 gólov).

– Účastník ME 2006 vo Švajčiarsku (16. miesto) a juniorských MS 1995 v Argentíne (13. miesto).

– S ŠKP Bratislava vicemajster Slovenska 1995 i 1997 a víťaz Slovenského pohára 1997 i 2000.

Majiteľ Tatrana chce preregistrovať najúspešnejší slovenský klub do Ľubotíc

Majiteľ hádzanárskeho Tatrana Prešov Miloslav Chmeliar je známy tým, že čo na srdci, to aj na jazyku. V uplynulých dňoch upriamil na pozornosť na najlepší hádzanársky klub súčasnosti svojimi výrokmi, v ktorých naznačil jeho preregistrovanie do Ľubotíc. Metropola Šariša by prišla o svoje najúspešnejšie športové odvetvie, keďže Tatran je pätnásťnásobný majster SR.

„Prešov nemá poriadny hokej, nemá futbal a nebude mať ani najúspešnejší kolektívny šport – hádzanú. Tatran Prešov preregistrujem v dohľadnej dobe do Ľubotíc, do môjho rodinného sídla v tamojšom Kaštieli. Ak môže Hoffenheim, dedinka s 3,5-tisíc obyvateľmi v Nemecku hrať I. bundesligu vo futbale, tak podobne veľké Ľubotice môžu pokojne účinkovať pod hlavičkou Tatrana v hádzanárskej Európe. Jednu z najbohatších obcí na Slovensku urobím ešte úspešnejšou a slávnejšou,“ vyhlásil pre Korzár majiteľ Tatrana Prešov, ktorého klub stojí na prahu jubilejnej dvadsiatej sezóny od Chmeliarovho vstupu.

Chmeliar má ťažké srdce na miestnu samosprávu. „Za posledných dvadsať rokov nikto neurobil viac pre propagáciu mesta Prešov ako tunajšie hádzanárske tímy. V zahraničí vnímajú Prešov akurát tak cez hádzanú, prípadne niektorí ako mesto na východe Slovenska niekde pri ukrajinských hraniciach. Na druhej strane odplata za takúto propagáciu sa Tatranu od mesta nedostáva. Takému poľskému majstrovi VIVE Kielce prispieva miestna samospráva na činnosť dvomi miliónmi eur. Chorvátsky Záhreb tamojšiemu PPD dáva na sezónu milión eur. Tatran za mojej éry od mesta Prešov nikdy nič nežiadal. Avšak najpopulárnejší šport v Prešove by si finančnú podporu zaslúžil. Aj z dôvodu, že Tatran hrá špičkovú európsku hádzanú a do Prešova prichádzajú tie najlepšie družstvá. Za to množstvo titulov a úspechov i za hranicami Slovenska by si podporu zaslúžili aspoň naše mládežnícke družstvá. Uvedomovali sme si ale, že mestská samospráva nemá peňazí na rozhadzovanie a keď budeme tlačiť my, nedostane sa na ostatných.“

Tatran za Chmeliarovej éry odohral 18 sezón v najvyššej súťaži (jedna bola anulovaná pre COVID-19) a jednu v druhej lige. Získal pätnásť titulov majstra Slovenska, z toho trinásť v rade, pätnásťkrát vyhral Slovenský pohár, stal sa víťazom spoločnej česko-slovenskej súťaže hádzanárov (HIL), trikrát víťazom Českej extraligy. K tomu má za sebou niekoľko desiatok turnajových víťazstiev doma aj v zahraničí, úspešné účinkovanie v Lige majstrov, Pohári EHF či nadnárodnej SEHA Gazprom lige, v ktorej je od jej vzniku pravidelným účastníkom.

„Za toto obdobie naša obchodná spoločnosť zrekonštruovala tri haly, ktoré boli v dezolátnom stave, ktoré dnes slúžia svojmu účelu a ktoré pre mesto Prešov by nikdy neboli prioritou. Pred dvoma rokmi sme spočítali, že hádzaná od roku 2001 stála obchodnú spoločnosť Tatran Prešov v bývalých slovenských korunách už viac ako miliardu,“ poznamenal pre regionálny denník Korzár M. Chmeliar.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Korzár/jale

Rozhovor s lekárom mužskej reprezentácie Patrikom Javorčíkom

Šport je jedným z najrizikovejších povolaní a zranenia sú jeho bežnou súčasťou. Ako ich však možno minimalizovať a zmierniť následky, s ktorými sa trápia športovci počas aj po skončení aktívnej kariéry. S lekárom nášho klubu a tiež mužskej reprezentácie Patrikom Javorčíkom sme sa rozprávali aj na tieto zaujímavé témy.

Kĺby, ramená, kolená…

Pre vás lekárov boli posledné týždne a mesiace dosť náročné, však?
Tej práce je teraz naozaj veľa. Počas obmedzení kvôli koronavírusu sme museli v Nemocnici v Malackách riešiť množstvo akútnych operácii, ktoré sa nemohli vykonávať v Bratislave. Teraz sa nám to ešte nahromadilo, musíme skĺbiť plánované operácie s akútnymi a je to časovo dosť náročné.

Momentálne pôsobíte ako lekár ŠKP Bratislava a tiež hádzanárskej reprezentácie. Sú vaši pacienti prevažne hádzanári?
Prioritne sa venujem hádzanárom. Riešim ale aj úrazy futbalistov. Nevenujem sa však iba klubom, ale aj jednotlivcom. Samozrejme, riešim aj úrazy obyčajných ľudí, ktorí športujú rekreačne či poloprofesionálne.

Špecializujete sa teda najmä na športové úrazy…
Áno, prioritne sa venujem traumatológii a úrazovej chirurgii, ktorá je zameraná na športové úrazy, ošetrovanie kĺbov alebo operácie ramien, kolien, členkov či lakťov. Vyšetrujem teda najmä pacientov, ktorí prišli k úrazu počas športu, či už profesionálneho, alebo rekreačného.

Rýchla liečba

Ako ste sa vlastne dostali k práci lekára v ŠKP?
Bola to trochu náhoda. Na traumatologicko-ortopedickom oddelení vtedajšej Nemocnice Ministerstva obrany, kde som pracoval, viacerí kolegovia pôsobili aj pri športových kluboch a viac-menej som sa skrz toho dostal k práci v ŠKP a neskôr k reprezentácii.

Je práca pri reprezentácii zaujímavým oživením popri vašej bežnej práci v ordinácii?
V prvom rade je práca pri reprezentácii časovo veľmi zaťažujúca. Ja ako lekár neviem byť s reprezentáciou tak často, ako by som mal byť a nemôžem jej dať toľko, koľko by som jej chcel dať. Lekárov je v bežnom zdravotníctve nedostatok a musím preto ordinovať. Kluby či reprezentácie síce chcú mať na zápasoch profesionálnych lekárov, ale žiaľ, nedá sa to vždy skĺbiť aj so zamestnaním v ordinácii. Je to škoda, určite by som rád pomáhal priamo na zápasoch aj častejšie.

Väčšinou teda pomáhate športovcom a hádzanárom v ordinácii, v čom je teda špecifická vaša práca športového lekára?
Profesionálni športovci očakávajú, že sa budú môcť vyliečiť čo najrýchlejšie. Lekár tiež musí zohľadniť šport, ktorý pacient vykonáva a to, aký vplyv má na charakter a povahu úrazu. Následne je potrebné nasadiť takú liečbu, ktorá by ideálne trvala čo najkratšie, bola efektívna a v prípade operácie aj správne načasovaná, aby sa športovec dostal do záťaže vtedy, keď to potrebuje.

Zdravie alebo úspech

Práve športovci často nedodržiavajú čas potrebný na zotavenie a začínajú športovať skôr, ako by mali…
To sa stáva takmer pravidelne. Bohužiaľ, niektorí nerešpektujú ani tú úplne minimálnu dobu, ktorá je nutná na liečbu. Treba si uvedomiť, že následkom toho dochádza k opätovnému obnoveniu a návratu zranení. V prípade operácie môže takéto unáhlenie sa znamenať aj ďalšiu operáciu.

Je teda takáto tvrdohlavosť hráčov príčinou často sa opakujúcich zranení?
Je to taký začarovaný kruh. Športovci chcú hrať čo najskôr, často ich tlačí aj klub, ktorý od nich očakáva čo najkratší výpadok a čo najlepšie výkony. Problém to je najmä vtedy, ak sa jedná o lídrov družstva. Vtedy manažment klubov často tlačí na lekára aj športovca, aby sa čo najskôr vrátil k tréningom a zápasom. Potom to môže dopadnúť aj tak, ako hovoríte, a zranenia sa budú vracať.

Je to problém aj pri ŠKP?
Chalani z ŠKP rešpektujú navrhovanú liečbu, sú veľmi disciplinovaní a dajú si povedať. V reprezentácii je situácia špecifická.

V čom je reprezentácia iná?
Teraz sa náš národný tím sa snaží dostať späť na pozície spred desiatich rokov. Chceme mať preto hráčov, ktorí sú dobrí a zdraví, a musíme sa tomu podriadiť. Keď sme boli s reprezentáciou na vrchole, tak sme museli hľadieť najmú na športový úspech. Hráči museli byť schopní aj s drobnými zraneniami podať profesionálny výkon. To sa týka najmä veľkých turnajov ako majstrovstvá sveta či Európy. Je to vec prestíže a úspechu. Niekedy sa preto ide aj za hranice toho, ako by sa úrazy a ochorenia mali správne liečiť.

Pamätáte si na nejaký konkrétny moment, keď ste vedeli, že hráč by hrať nemal, ale napokon ste ho pustili na palubovku?
Na majstrovstvá sveta v Chorvátsku si určite všetci chalani aj realizačný tím spomínajú. Postihla nás tam akási viróza, a veľa z nás sa ňou nakazilo. Hráčom som dával lieky na potlačenie horúčky a hoci by som to ako lekár nemal dovoliť, chlapcov som nechal hrať, len po veľmi krátkej a nevyhnutnej dobe na zotavenie. Ten turnaj sme zvládali výborne, darilo sa nám, nálada a atmosféra v šatni bola skvelá a napokon sme obsadili výborné desiate miesto. Aj takéto maličkosti ale môžu neskôr spôsobiť problémy po skončení kariéry. Nie nadarmo sa hovorí: „športom k trvalej invalidite“. Často športovci obetujú pre nejaký úspech aj vlastné zdravie, hoci sa to môže prejaviť až neskôr.

Zranení je stále viac, čo s tým?

Môžu športovci nejako predísť takýmto zdravotným problémom, ktoré sa prejavia po skončení kariéry?
Samozrejme, že môžu. Veľmi dôležitá je prevencia a taktiež je potrebné sledovať, ako telo reaguje na konkrétnu záťaž. Problém však je, že fyzická záťaž na organizmus v športe je stále väčšia. Úrazov stále pribúda, čo je spôsobené aj tým, že šport je stále rýchlejší, dynamickejší a agresívnejší. Telo však tomuto tempu nestíha, zaťaženie naň je príliš veľké a šľachy, kĺby či väzy sa rýchlo opotrebúvajú. Už v mládežníckych kategóriách mávajú hráči poškodené krížne väzy, kolená, menisky či ramená.

Aké základné pravidlá prevencie viete teda odporučiť hádzanárom, aby sa vyhli takýmto problémom?
Na prvom mieste je správna životospráva, zdravá vyvážená strava, starostlivosť o seba a tiež relax. Veľkou pomocou pre športové kluby by boli nutriční poradcovia, no v našich podmienkach je finančne náročné zabezpečiť takýchto ľudí. Čo sa týka samotného športu, tak dôležitý je strečing pred aj po zápase či tréningu a hlavne regenerácia. Veľa zraneniam by sa dalo predísť aj vďaka individuálnemu prístupu na tréningoch. Poviem len príklad. Ak hráči nedávajú góly do pravého horného rohu, nie je správne, aby všetci trénovali streľbu do pravého horného rohu. Každý hráč má určité predispozície či poranenia a nedá sa dosiahnuť, aby každý strieľal do pravého horného rohu rovnako presne a silno. Preto by tréneri mali prihliadať na tieto aspekty a dbať na to, aby svojim zverencov zdravotne nepoškodili neprimeranou záťažou.

Zdroj: http://www.hadzana.skpbratislava.sk/novinka/232/sportom-k-trvalej-invalidite-je-to-naozaj-tak

Legenda Ďurišinová oslávila šesťdesiatku

Mária Ďurišinová nežije slávou z minulosti, ale je rada za každý deň v prítomnosti

Veľmi málo slovenských hádzanárok malo vo svete také zvučné meno ako Mária Ďurišinová. Košická rodáčka pochádzajúca z Trebišova sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea – 17. júla oslavuje šesťdesiatku. Ako sama tvrdí, ani pred desaťročiami, keď bola na vrchole svojej hádzanárskej slávy a rešpektovaná vo svete hádzanej, si o sebe nemyslela, že je výnimočná hráčka.

„Nikdy som nemala pocit a ani som si neuvedomovala, že nie som bežná hráčka. Skôr ma to viackrát prekvapilo, keď sa o mne takto vyjadrovali iní. Nežijem však minulosťou, ale snažím sa naplno vychutnávať život v prítomnosti,“ rozhovorila sa pre oficiálny web Slovenského olympijského a športového výboru jubilantka a vrátila sa k svojim hádzanárskym začiatkom.

Viac v článku na: https://www.olympic.sk/clanok/jubilujuca-legendarna-hadzanarka-maria-durisinova-nezije-slavou-z-minulosti-ale-je-rada-za

Autor: slovakhandball.sk, Foto: SOŠV

Diskusia „Palubovkové športy po korone“ na Dvojke RTVS v stredu o 21:05

Ďuriš, Žernovič a Konečný chcú tiež pomôcť dvojročnému bojovníkovi Teovi, zúčastnia sa na charitatívnom futbalovom stretnutí športových osobností, autogramiáde a dražbe dresov

Liga na ochranu slovenských športovcov (LOSS) finišuje s prípravami zaujímavého charitatívneho podujatia, ktoré sa uskutoční už nadchádzajúcu sobotu 18. júla 2020 od 16.00 h. Miestny štadión v obci Sokoľ pri Košiciach bude dejiskom dobročinného futbalového zápasu športových osobností, medzi ktorými nebudú chýbať ani slovenskí hádzanárski reprezentanti. Účasť na akcii s myšlienkou „Pomôžme spolu bojovníkovi Teovi, aby mohol chodiť!“ prisľúbili najlepší hádzanári SR uplynulých dvoch rokov Ľubomír Ďuriš a Marián Žernovič, ich spoluhráč z národného tímu Michal Martin Konečný.

Výťažok z podujatia a dražby dresov venuje Liga na ochranu slovenských športovcov pre dvojročného Tea Winnického, ktorý sa narodil s vadou nožičiek – nemá vyvinuté píšťalové kosti. Ten do konca augusta potrebuje vyzbierať 365-tisíc eur na operáciu v USA, ktorá ho zachráni od amputácie oboch nôh. Teovi chýba ešte 60-tisíc eur. Vedenie LOSS zriadilo transparentný účet „Športovci pre Tea“ (číslo účtu: SK83 0900 0000 0051 7142 5663) na podporu zbierky na operačný zákrok. Každý finančný dar môže pomôcť zmeniť Teov život.

Na akcii ukážu svoje futbalové schopnosti, zabavia divákov a podporia skvelú myšlienku viacerí známi športovci, ktorých poznajú fanúšikovia z basketbalových, hádzanárskych a volejbalových paluboviek či z vodnopólových bazénov. Okrem už spomenutých hádzanárov sa v tíme LOSS predstavia aj bývalí futbaloví reprezentanti Slovenska Róbert Semeník, Jozef Kožlej, Marián Kelemen, Tomáš Medveď, ďalej Tomáš Hoferica a Lukáš Seman, v ktorých kariérnej vizitke svieti triumf v ankete o najlepšieho vodného pólistu Slovenska. Osviežením budú futbalové výkony najlepšej basketbalistky Slovenska Barbory Bálintovej a najlepšej volejbalistky našej krajiny Márie Kostelanskej, čerstvej manželky hádzanárskeho brankára Žernoviča. Športové hviezdy na ihrisku podporia aj predseda LOSS Róbert Jano ml., dlhoročná stálica medzi športovými manažérmi Daniel Jendrichovský, futbalisti Róbert Cicman, Mojmír Trebuňák a Pavol Jurčo. Vyzývateľom futbalového výberu LOSS budú hráči domáceho tímu TJ Sokoľ, účastníka V. ligy.

„Už dlhšie sme sa v Lige na ochranu slovenských športovcov zamýšľali nad projektom, vďaka ktorému by sme mohli niekomu pomôcť. Medzi našimi členmi je množstvo známych športových osobností, chceli sme využiť ich mená a vplyv na širokú športovú verejnosť pri podpore charitatívnej myšlienky. Podarilo sa nám dostať známych športovcov na jedno miesto, kde spolu pobavíme obecenstvo počas exhibičného futbalového zápasu a zároveň podporíme malého chlapčeka Tea pri jeho túžbe mať plnohodnotný život. Vinou koronakrízy sme dlho nevedeli, či vôbec budeme môcť takúto akciu zorganizovať. Napriek časovej tiesni sme sa rozhodli, že do toho pôjdeme – hoci s malou dušičkou, ale s veľkým srdcom,“ povedal hlavný organizátor Róbert Jano mladší, predseda Ligy na ochranu slovenských športovcov.

Futbalový zápas sa začne o 17. hodine, po jeho skončení bude od 18.30 h nasledovať autogramiáda. Hráči nastúpia v špeciálnych dresoch, ktoré budú vydražené a aj peniaze z dražby poputujú na konto malého Tea.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Barbora Martikánová

Prehľad aktuálnych hádzanárskych televíznych reportáží

 

Zdroj: TA3, RTVS

 

Zlatý zápas výnimočnej generácie z Čiernej Hory

Každý má rád dojemný príbeh outsidera so šťastným koncom a presne to sa udialo vo finále ženských majstrovstiev Európy 2012. Do finále v Belehrade sa prebojovali tímy Čiernej Hory a Nórska, ktoré dovtedy prehrali iba jediný zápas. Nórky navyše v semifinále prevalcovali Maďarky 30:19 a po štyroch zlatých medailách boli jasné favoritky. Čiernohorky však mali na favoritky prichystané niečo špeciálne.

Nórsko a Čierna Hora sa stretli zoči-voči už v auguste v boji o zlatú medailu na olympijských hrách, pričom severanky vyhrali 26:23. Pre balkánsky tím to bola srdcervúca prehra, ale o to silnejší prišiel na majstrovstvá Európy 2012. Zverenky Dragana Adžiča na svojej ceste do finále zaváhali iba raz, a to proti Nemkám v hlavnej fáze 27:20. Vďaka dôraznej obrane a silný spojkový rad im pomohla až do ich prvého finále, keď v semifinále zdolali domáce Srbky 27:26.

Nórky na predchádzajúcich štyroch turnajoch prehrali jediný zápas. Ich víťaznú sériu ukončilo stretnutie s Dánkami v hlavnej fáze, v ktorej prehrali 33:35. Vďaka jednoznačnému víťazstvu v semifinále nad Maďarskom však boli Nórky favoritkami na zisk ďalšej zlatej medaily.

V riadnom hracom čase mal navrch tím Čiernej Hory, ktorý sa začiatku druhého polčasu ujal trojgólového vedenia, ale Nórsko sa vrátilo späť do hry a v rozhodujúcom okamihu vyrovnalo. Keď to už vyzeralo, že finále dospeje do penaltového rozstrelu, Čiernohorky získali kontrolu nad vývojom. Posledné dve minúty vyhrali 3:0, k tomu prispeli zákroky brankárky Sonje Barjaktarovičovej dva rýchle góly Jovanky Radičevičovej a Andjeli Bulatovičovej a výhra Čiernej Hory bola spečatená.

Hráčka zápasu – Milena Raičevičová (Čierna Hora)
Čiernohorská hviezda mala v tom čase iba 22 rokov, ale vo finále podala vynikajúci výkon a 10-krát skórovala. Raičevičová sa síce nedostala do All-star tímu, ale v rebríčku najlepších strelkýň jej patrilo 2. miesto. Počas turnaja si pripísala 41 gólov a 29 asistencií v ôsmich zápasoch.

Nedocenená hrdinka – Katarina Bulatovičová (Čierna Hora)
Katarina Bulatovičová v Srbsku podala neskutočný výkon. Štvornásobná víťazka Ligy majstrov ukončila podujatie s 56 gólmi a 25 asistenciami. Osem z týchto gólov vsietila práve vo finále do siete Nórska, pretože škandinávska obrana si s jej delovkami nevedela poradiť.

Najlepší citát
„Keby sme hrali dva dni, Nórsko by aj tak nevyhralo. Boli sme také silné,“ uviedla čiernohorská brankárka Sonja Barjaktarovičová.

Čierna Hora vždy hrávala srdcom a bolo jasné, že jej hráčky majú iba jediný cieľ: vyhrať zápas bez ohľadu na to, aké dobré bolo Nórsko. Skutočne to aj dokázali a v Srbsku sa zapísali do histórie svojím perfektným výkonom.

Rozhodujúci okamih
Balkánsky tím mal jednogólový náskok 32:31, do konca zostávalo 90 sekúnd, ale Nórsko sa dostalo do útoku. Odolná čiernohorská obrana získala loptu a Andjela Bulatovičová z rýchleho protiútoku strelila kľúčový gól, ktorý prakticky ukončil zápas. Špecialistka na obranu Bulatovičová predtým skórovala v ôsmich zápasoch turnaja iba sedemkrát.

Výsledok
Výnimočná generácia hádzanárok z Čiernej Hory dosiahla v Srbsku svoj vrchol. Napriek tomu, že hviezdy ako Katarina Bulatovičová, Jovanka Radičevičová alebo Milena Raičevičová stále hrávajú na najvyššej úrovni, Čierna Hora už ďalšiu medailu na takomto veľkom podujatí nezískala. Odvtedy najlepší výsledok dosiahla na majstrovstvách Európy 2014, kde obsadila štvrté miesto. Na druhej strane, Nórsko sa dokázalo odraziť zo zeme a opäť získať zlato na ďalších dvoch turnajoch EHF EURO napriek tomu, že severanky majú v tíme každý rok nové hráčky.

Zaujímavosť
Finále EURO 2012 bolo prvé na ženskom kontinentálnom šampionáte, v ktorom sa rozhodlo o víťazovi až po dvoch predĺženiach. Iba o jednom predchádzajúcom finále sa rozhodlo v predĺžení riadneho času. V roku 2000
Maďarsko a Ukrajina po 60 minútach remizovali 26:26 a v predĺžení si Maďarsko vybojovalo titul so skóre 32:30.

Zdroj: eurohandball.com, Foto: topolica.me

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022