Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi Sedmičkami Tomáša Kuťku: Fenomén Anton Frolo

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
24.04.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: babieleto.sk

Pred pár dňami nás opustila najväčšia legenda slovenskej hádzanej. Najlepší hádzanár 20. storočia Anton Frolo, člen Siene slávy slovenskej hádzanej a člen Klubu ligových kanonierov. Majster sveta z roku 1967, vicemajster sveta z rokov 1958 a 1961 a bronzový z MS 1964. Klub športových redaktorov Slovenského syndikátu novinárov mu v roku 2013 udelil top ocenenie „Športová legenda.“       

Zakiaľčo farár monotónnym hlasom na pohrebe neosobne vykladal o akomsi „bratovi Antonovi“, smútiaci pozostalí veľmi dobre vedeli, akého výnimočného človeka práve odprevádzajú na jeho poslednej ceste do miest, skadiaľ už nieto návratu. 

Mnohých z nich práve Majster Frolo pre hádzanú objavil, podaktorým  doslova ovplyvnil osud a nepoznám nikoho, komu by neučarovala jeho elektrizujúca  aureola víťazného bojovníka a charakterného človeka. Prvá vec, ktorá ma akosi  podvedome napadla, keď som sa dozvedel o jeho smrti, bol mužný stisk jeho ruky, priam som ho v tej chvíli metafyzicky „na diaľku“ pocítil v dlani, akoby sa Tóno tíško prišiel osobne rozlúčiť.

Rodák z Ružomberka vyrastal ako sirota. Ujali sa ho saleziáni a títo pre chlapca našli opatrovateľskú rodinu. S hádzanou sa zoznámil počas štúdia na gymnáziu v Michalovciach. Telesne výborne pripraveného chlapca si vyhliadol prešovský Tatran, kam Tóno zamieril hneď po maturite. Vojenčil v pražskej Dukle, s ktorou získal dva majstrovské tituly (1956 a 1957) a bol aj pri prvom víťazstve Dukly v Pohári európskych majstrov (1957). Po návrate z vojenčiny hrával za Tatran Prešov ešte desať sezón. Po sezóne, v ktorej Československo získalo v Dánsku titul majstra sveta (1967) začal Tóno poškuľovať  po trénerskej kariére. Od roku 1968 sa stal nestorom košickej hádzanej, ktorú „vypiplal“ od kolísky a vychoval celé generácie výborných hráčov. Mnohí z hráčov sa kontinuálne vypracovali na uznávaných trénerov. Jedným z nich je aj súčasný reprezentačný tréner mužov SR Martin Lipták. 

Nechajme teda o Antonovi Frolovi hovoriť Martina Liptáka: „O tom, že sa dodnes venujem hádzanej, v podstate rozhodol Tóno Frolo. V Petrovom parku v Košiciach, kde sa vlastne začala slávna história košickej hádzanej robil klub TJ VSŽ Košice výber detí do žiackych družstiev. Anton Frolo bol hlavným trénerom spomínaného výberu. Mňa tam priviedol otec, aby som prestal blbnúť a venoval sa športu. Po skončení výberu čítal Tóno mená, ktoré vybral. Mňa nevybral. Až po otcovom prosení sa zľutoval a napokon ma zobral. Potom sme sa znovu stretli u mužov VSŽ Košice. Tóno mal vtedy na krídle vcelku zaujímavú zostavu. Drahuš Frolo, jeho syn, ktorý neskôr uprednostnil štúdium medicíny, Rastislav Trtík, Ján Babic, ktorý sa rokmi preorientoval na spojku a ja. Čo si spomínam, bol na nás krutý ako pes. Stále hral s nami cez rozcvičku futbal a mlátil nás ako žito až do momentu, keď aj jeho riadne prebrúsil náš spoluhráč Teodor Zajac, tiež poriadny medveď a odvtedy už nehrával. S jeho manželkou Valikou som pôsobil na Športovom gymnáziu v Košiciach, takže sme sa občas aj stretávali. Stále to bol ten istý Anton Frolo, zažratý a zbláznený do hádzanej, veľmi prísny, ale spravodlivý.“

Príbeh ako z dielne hollywoodskych scenáristov o chlapcovi, ktorý sa so svojím prvým žiackym trénerom stretol v zostave majstrov sveta, by mohol vďačným poslucháčom vyrozprávať najmladší z výberu československých majstrov sveta z roku 1967 Rudolf Horváth, vôbec posledný slovenský žijúci majster sveta:

„Charizma Tóna Frola bola pre mladých chlapcov silným magnetom. Keď nás trénoval ako žiakov, bolo nás vari do šesťdesiat a pri rozcvičkovom behu okolo hádzanárskeho ihriska nebolo vôbec rozoznať, kde zástup začína a kde končí. Taký bol vtedy záujem mládeže o hádzanú a trénera. Tóno bol predovšetkým k sebe nesmierne náročný, tvrdý a svedomite dodržiaval zásady životosprávy. Taký človek má potom aj všetky morálne práva, byť tvrdý aj na iných. Mal veľkú smolu, že v časoch svojej aktívnej činnosti nemohol štartovať na olympiáde, pretože v tom čase ešte hádzaná nebola v programe OH. Inak by ku štyrom jagavým medailám z MS určite pribudli vari zo dve z olympiády. Obdivuhodný bol Tóno aj tým, že bol jedným z mála špičkových svetových športovcov, ktorí popri športovej kariére študovali na vysokej škole. Vyštudoval Pedagogický inštitút v Prešove a neskôr aj FTVŠ UK v Bratislave. Málokto vie, že napísal aj knihu „S hádzanou po svete,“ s ktorou skvele propagoval hádzanársky šport. Bol aj úspešným trénerom – v Košiciach získal s VSŽ dva tituly majstra ČSSR.“ 

Rudo Horváth priznáva, že ho jeho prvý tréner a neskôr spoluhráč ovplyvnil najmä svojou nezlomnou vôľou a chuťou študovať popri vrcholovom športe. Sám vlastní tituly docenta, doktora i kandidáta vied a na prahu sedemdesiatky je stále aktívnym vysokoškolským pedagógom. Vraví, že zásluhou Tóna Frola sa dostal aj do zlatej reprezentácie. Pridáva o tom nezabudnuteľnú historku :

„Ako osemnásťročný som už dostal šancu hrať za ligový Tatran Prešov. Keď k nám prišla Dukla Praha, bol to vždy sviatok a veľký zážitok. Pri pamätnom zápase proti Dukle sa mi hneď v úvode podarilo dať gól, ale pri páde na antuku som si na nejakom ostrom predmete úplne rozdriapal celú dlaň. Z ruky sa mi valila krv a hneď po návrate do obrany vravím Tónovi, ktorý bránil vedľa mňa –ja to nevydržím, ja musím ísť striedať. Tóno na mňa pozrel pohľadom, ktorý nezniesol žiaden odpor a dôrazne mi hovorí – ty nemôžeš ísť teraz striedať, ale ty to statočne musíš dohrať  až do konca. Zaťal som zuby a v ďalšom priebehu dramatického zápasu sa mi pošťastilo zaznamenať ďalšie dva góly. No a dať voľakedy vonku z krídla tri góly, to bolo akoby ste ich dnes dali šesť či sedem. Po zápase prišiel za mnou tréner reprezentácie Beďár König s tým, že som na neho urobil obrovský dojem a že so mnou ráta...Nebyť Tóna, určite by k tomu nebolo prišlo a vari by som ani nebol dohral ten zápas!“

Sú tréneri, ktorí sú výrazné osobnosti a udávajú tón. Prichádzajú s víziami, nesú svoju kožu na trh a nezriedka sa dostávajú do konfliktných situácií. Novinári o nich píšu ako o mágoch a funkcionári si idú lakte zodrať, aby ich angažovali. Takouto výraznou osobnosťou bol aj skvelý hráč a skvelý tréner Anton Frolo.

A zakiaľčo na prvých trénerov sú vždy väčšie nároky odborné, na ich asistentov a partnerov na trénerských lavičkách sú väčšie nároky tie ľudské. Nie je ľahké v prospech tímu obetovať obrovský kus svojho ja, byť často v úzadí, niesť aj svoju kožu za partnera, s ktorým nie vždy súhlasím, ale nikdy ho nepodrazím. Toto nie každý dokáže a preto takýchto ľudí nie je veľa. Empatie majú za dvoch, voňajú človečinou a keď ich chválite, len skromne marginalizujú svoj podiel na úspechoch, ešte vás napomenú, aby ste nepreháňali. Typickým predstaviteľom týchto skvelých a spoľahlivých „božích“ ľudí bol napríklad  Vladko Danove (je mi ľúto, že som nebol na jeho pohrebe, ale bol som pripútaný na lôžko), u susedov za riekou Moravou „obrázek“ Lubomír Schnitzer, alebo Česťa Preclík. A takýmto človekom, ako skyva chleba, je aj Paľko Hižnay, ktorý mal tú česť prežiť niekoľko  pekných sezón po boku Antona Frola. Ako si na neho spomína on:

„V tichosti odišiel môj tréner, starší spoluhráč a kamarát. Ako dorastenec Tatrana som ho obdivoval, netušiac, že raz budem s ním hrávať. Keď začal stavať na nohy hádzanú v Košiciach, vyhliadol si ma ako posilu a presvedčil ma jednoducho slovami – keď si v Košiciach vybojujeme prvú ligu (vtedy najvyššia súťaž v ČSSR), budeš ju hrávať! Jeho aj môj sen sa splnil, hrali sme ju a tvrdím, že najmä jeho zásluhou. To bol základ veľkej tradície košickej hádzanej. Obaja sme potom v Košiciach zostali. Tóno tam okrem trénovania učil na viacerých gymnáziách až do odchodu do dôchodku. Dostavili sa tituly v mládežníckej aj mužskej hádzanej, vychovali sa mnohí reprezentanti ČSSR i Slovenska – na ich vymenovanie by bolo treba ďalší článok. Vyšli odtiaľto mnohí tréneri, z veľkých mien okrem Frola napríklad Šípoš, Papiernik, Timko, Švajlen až po súčasných ako sú Lipták, Trtík, Kolesár, Hruščák či Jurajov. Aj moja maličkosť mala šancu trénovať okrem prvej ligy mužov a žien aj juniorské výbery dievčat ČSSR a spolu s Jankou Kuťkovou aj Slovenska na Európskych OH v Barthe (Anglicko – bronz) 1995, na ME 1998 v Bratislave a na MS 1999 v Číne. Tóna Frola si pamätám ako tvrdého hráča, ktorý súperom nič nedaroval. Bez ohľadu na stav zápasu bojoval až do konca (veľmi nerád prehrával) a naučil to aj nás. Na tréningu bol tvrdý na nás aj na seba a preto sme ním naordinovanú záťaž znášali, pretože sme sa nechceli nechať zahanbiť hráčom, rádovo od nás starším aj o desiatky rokov. Dosiahol takmer úplne všetko, čo hádzanár môže dosiahnuť, len jedno sa mu nepodarilo – netrénoval reprezentáciu. Určite by jej mal čo dať. Ďakujeme Ti z celého srdca, Tono!“ 

K tomu už niet čo dodať. Vari len to, že keby dnes, v čase „rýchleho stredu“ a behavej hádzanej hore – dolu tento kondične výborne pripravený hráč, ktorý by sa 20. apríla bol dožil 83 rokov, ešte hrával, rovnako by exceloval, ako pred päťdesiatimi rokmi.

Česť Tvojej nehynúcej pamiatke, PÁN HÁDZANÁR !


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner