Narodil sa v Bojniciach, ale keď mal 9 rokov, presťahoval sa s rodinou do Nórska. Dôvodom boli pracovné povinnosti hlavy rodiny. Hádzanú spoznal až na severe Európy a neskôr bol súčasťou mládežníckych výberov Nórska. Dvojmetrový pivot Jakub Petržela dostal v 21 rokoch pozvánku do slovenskej reprezentácie. Ako sa tento prestup zrodil a čo preňho hádzaná znamená, povedal v rozhovore pre SZH.

Jakub, vitaj opäť doma na Slovensku. Kto prišiel s týmto nápadom, že vymeníš nórsky dres a oblečieš si slovenský?                                                                                                                                               Ďakujem. Začalo sa to všetko zmenou nášho trénera v klube. Prišiel Chorvát Marinko Kurtovič a po druhom zápase tejto sezóny sa ma pri obede pýtal, či som Nór alebo Slovák. Tak si zo mňa robil srandu, že je najvyšší čas vyskúšať si slovenskú reprezentáciu. Keďže môj otec sa pozná z mladosti s Palom Polakovičom, ktorý je asistentom trénera Fernanda Guricha, oslovil ho. Bol to celkom rýchly proces. Sám som uznal, že to radšej skúsim teraz, než by som mal neskôr ľutovať. Tak som tu a zatiaľ sa cítim v pohode.

Aký príbeh je za tým, že si sa dostal k hádzanej?                                                                                                  V škole ma oslovila jedna spolužiačka, aby som to vyskúšal. Ja som o hádzanej dovtedy nepočul. Žijeme v Larviku a ženský hádzanársky klub z Larviku zažíval pár rokov úspešné obdobie v lige majstrov. Videl som stenu s fotkami, niečo ako „hall of fame“ a keďže na tých fotkách boli samé hádzanárky, tak som si myslel, že to je čisto ženský šport. Ale hneď mi povedali, že majú aj mužský tím. Bolo šťastie, že ženy Larviku boli TOP v lige majstrov, tak sme začali chodiť na zápasy a chytilo ma to.

Ako sa ti darí na nórskych palubovkách?                                                                                                                             V Sandefjorde som už piaty rok. Minulá sezóna bola fajn. Prvú polovicu som hral len v obrane, ale v decembri ma tréner v jednom zápase nechal na palubovke celých 60 minút. Strelil som 7 gólov a odvtedy ma už dával aj do útoku. Nakoniec som bol tretím najlepším strelcom tímu. Teraz sa mi v príprave nedarilo, strašne veľa som zahodil. Ako sa rozbehla sezóna, je to už lepšie. Zatiaľ sme v tabuľke druhí a veríme, že postúpime do prvej ligy. Chceme hrávať zápasy s tímami ako sú Kolstad, Elverum a Drammen.

Čo pre teba znamená, že máš na sebe teraz prvýkrát reprezentačný dres Slovenska?                                   Korene mám na Slovensku, znamená to pre mňa veľa. Túto šancu si veľmi vážim. Na tréningu som videl, ako makajú Šimon Macháč, Matúš Moravčík aj Jakub Tóth. Oni sú už zohratí a poznajú systém. Mám trochu zmiešané pocity, ale pre mňa je to nový impulz, že sa musím o túto šancu popri nich pobiť.

Rodina prijala túto zmenu pozitívne?                                                                                                                       Je to veľká radosť, rodina sa teší. Hovoril som im, že vôbec nie je isté, že budem teraz v kvalifikačných zápasoch hrať. Napriek tomu si kúpili lístky do Györu aj do Košíc. Dedo je veľmi šťastný, že robím to, čo robím. On je stará škola a nahlas to predo mnou neprizná, ale vidím na ňom, že je hrdý. Hádzaná je pre mňa v živote na prvom mieste. Teraz, keď som dokončil školu, chcem hádzanej do leta podriadiť úplne všetko. Nebude to jednoduché. V Nórsku sa dá z hádzanej vyžiť len vtedy, ak hráte v prvej päťke najúspešnejších tímov, ale rozhodol som sa. Momentálne je to moja priorita.

A ako sa zatiaľ cítiš v slovenskej repre, aký kolektív si tu našiel?                                                                              Chalani sa už veľmi dobre poznajú a rozprávajú sa o známych veciach. Ja som radšej zatiaľ ticho, aby som sa nespýtal nejakú hlúposť, iba počúvam. Je to trochu iné ako v Nórsku, tento tím je tichší. Mužstvo je super, mladé, vedené pár veteránmi, čo je podľa mňa správne. Povedal by som, že je to taká chill skupina.

Na Slovensku si strávil prvých 9 rokov, už 12 rokov žijete v Nórsku. Slovenčinu stále ovládaš. Doma sa rozprávate s rodičmi naďalej po slovensky?                                                                                         Samozrejme. Mám ešte dve sestry a jedného brata, ja som najstarší. Jedna sestra sa narodila na Slovensku ako ja. Ďalší dvaja súrodenci sa už narodili v Nórsku. Snažíme sa často navštevovať rodinu, aby sa deti rozprávali s bratrancami, sesternicami a nezabudli slovenčinu. Tým, že sme v Nórsku už tak dlho, občas je to taký mix a aj sa nám smiali, lebo keď sa so sestrou začneme hádať, po sekunde prepíname do nórčiny. Ja som si to dlho neuvedomoval. Nedávno sa to stalo opäť. Asi dve minúty sme hovorili po slovensky a potom sme prepli do nórčiny. S tými mladšími súrodencami je to taká miešanina, ktorej asi nerozumie nikto, len naša rodina (smiech).

Hráš na pozícii pivota. Prečo? Vybrali ti ju tréneri?                                                                                                           Áno, bolo to tak, že ma tréner presúval od ľavého krídla cez spojky až po pravé krídlo. Darilo sa mi všade a skúsili sme aj pivota, kde to tak isto išlo. Neskôr sa nikomu z chalanov v tíme nechcelo hrať toho pivota, tak mi to zostalo. A na rozdiel od rovesníkov mi to aj išlo. Mal som hneď na začiatku fantastickú skupinu. Chalani rozumeli hádzanej ako dospelí hráči a ja som sa vyžíval v tom, keď som strieľal góly z pivota a nikto ma nevedel ubrániť.

To znamená, že sa cítiš lepšie v útoku, než v obrane?                                                                                            Viac sa vyžívam v útoku, obrana je väčšia makačka. Musím však povedať, že je skvelé počuť od trénera, keď povie, že ste špecialista obranár. To má pre mňa veľkú hodnotu. Je pravda, že keď mi to v obrane nejde, aj motivácia v útoku padá.

Toto je štýl Ludovica Fabregasa, ktorý potvrdzuje svoju výnimočnosť, veľmi vyzrel a mimochodom stal sa novým kapitánom francúzskej reprezentácie. Je tvojím vzorom tento pivot z Veszprému?       Je to fantastický hráč, ale ja nemám jeden konkrétny vzor. Obdivoval som veľa hráčov. Páčil sa mi napríklad Nór Thomas Solstad, ktorý dlho hrával v Elverume. Mal veľmi múdry štýl hry. Videl som množstvo jeho zápasov a keď som mal debut medzi seniormi, hrali sme proti sebe a povedal som mu, že je veľkým vzorom. Ja som v tom stretnutí dal dva góly. Thomas za mnou prišiel a povedal „mal si dobrý zápas“. Hoci jeho tím nás rozbil, pochválil ma. Rád si beriem veci, rôzne maličkosti od viacerých pivotov. Napríklad Dán Magnus Saugstrup je tiež šikovný, vie si vybojovať pozíciu. Mentálne veľa čerpám od legendárneho basketbalistu Kobeho Bryanta. On mal mentalitu, že je najlepší na palubovke. Ja si tiež v zápasoch často hovorím, že ten gól dám, aj kebyže sa mám prekopať cez parkety a dostať sám cez šiestich protihráčov.

O čom snívaš?                                                                                                                                                                       Mojím snom sú olympijské hry. Viem, že s Nórskom by to bolo jednoduchšie, ale aj Slováci sú bojovný národ, tak uvidíme. Mám 21 rokov a nikto nevie, čo sa stane v najbližších rokoch. Ak mi dajú tréneri slovenskej reprezentácie hoci len malý náznak toho, že sú so mnou spokojní, budem makať ešte viac. Možno práve v drese rodnej krajiny dostanem šancu na medzinárodnej úrovni. Chcel by som byť raz lídrom. Hoci to nie je typická úloha pre pivota, ale práve Fabregas to dokázal.

Autor: slovakhandball.sk