Naše hádzanárky sa nedávno predstavili na Karpatskom pohári. Na medzinárodnom turnaji v Rumunsku obsadili v konkurencii šiestich účastníkov výborné tretie miesto, keď vyhrali dva zápasy z troch. Ako doma sa cítila Tatiana Šutranová. Naša reprezentačná spojka pôsobí v Rumunsku druhú sezónu. Aktuálne oblieka dres CS Măgura Cisnădie a so životom v tejto krajine je veľmi spokojná, čo potvrdila v rozhovore pre SZH.

Čo viete po necelých dvoch rokoch povedať o Rumunsku, je to hádzanárska krajina?                                         V Rumunsku je obrovská fanúšikovská základňa pre všetky športy, či už individuálne alebo kolektívne. Šport je pre miestnych niečo, k čomu sa veľmi radi vyjadrujú a kam radi chodia. Väčšina športovcov sú štátni zamestnanci. To znamená, že verejnosť ich hodnotí a keď chcú vedieť, koľko konkrétny športovec zarába, radnica je povinná túto informáciu zverejniť – ako napríklad u hasičov či policajtov. Súkromní sponzori existujú, ale hlavným sponzorom športového klubu je v tomto prípade mesto alebo región – a tým pádom je to všetko verejné. Neplatí to u všetkých klubov, ale u väčšiny áno. Takmer 95% športových klubov má vlastný fanklub, ktorý je zvyčajne rozdelený na bežných fanúšikov a ultras. Atmosféra na športových podujatiach býva skvelá.

Ako ste si zvykli na život v Rumunsku?                                                                                                                                 Prvú sezónu som mala perfektnú skúsenosť. Bola som veľmi, veľmi sklamaná, že rozbehnutý projekt v mojom klube CSM Deva nevyšiel. Bol to niekoľkoročný projekt s cieľom postupu do prvej ligy. Postavil sa tím, ktorý mal ukázať, čo v ňom je. Cítila som sa tam perfektne, všetci boli skvelí od spoluhráčok, cez realizačný tím až po vedenie. Vtedy som sa do Rumunska zaľúbila. Všade je to o ľuďoch a v Rumunsku sú skvelí ľudia. S ničím tu nebol problém.

Aj na tú šialenú a extrémne hustú dopravu v krajine ste si zvykli?                                                                   To nie (smiech), ale veď všade sú nejaké „muchy“.

A čo jazyk? Naučili ste sa ho pomerne rýchlo, robil vám na začiatku veľké problémy?                              Bolo to zaujímavé, keďže na Slovensku nemáme s rumunčinou vôbec kontakt. Nepočujeme ju bežne na ulici, v rádiu, v televízii, neučíme sa ju v škole. Bolo to pre mňa niečo nové, s čím som sa pasovala. Čo sa týka vecí z hádzanárskeho sveta, na 80 až 90 percent rozumiem aj plynule komunikujem v rumunskom jazyku. Ostatné veci z bežného života som sa postupne doučila.

Učili ste sa sama, alebo bol niekto nápomocný v klube?                                                                                          Tréningy boli nazačiatku vedené dvojjazyčne – po rumunsky a pre nás, ktoré sme zo zahraničia po anglicky. Tento trend sa postupne vytrácal. Po dvoch až troch mesiacoch zostala angličtina už len na najnevyhnutnejšie prípady. Napríklad keď už bola vyhrotená situácia v zápase a tréneri nevedeli, ako nám dať rýchlo informáciu. Akceptovala som to, keďže väčšina spoluhráčok v prvom klube boli Rumunky. Ja som bola tá, ktorá sa má prispôsobiť. Všetko však bolo prirodzené, nič nútené. Naozaj som mala perfektnú skúsenosť. To ma presvedčilo v Rumunsku zostať. Napriek tomu, že môj prvý klub mal finančné problémy.

Akú zaujímavosť viete povedať o miestnych obyvateľoch?                                                                                                Rumuni sú neskutočne poverčiví a platí aj to, že sú horkokrvní Balkánci. Zároveň sú veľmi srdeční. Je veľmi, veľmi príjemné prechádzať sa po akokoľvek rumunskom meste alebo menšom mestečku. Všade sú plné ulice, rodiny s deťmi, vo veľkom sa stretávajú priatelia. Bolo to pre mňa niečo iné, čo som z domu veľmi nepoznala.

Rumunsko nie je komerčnou dovolenkovou destináciou. Čo upútalo vašu pozornosť?                                    Príroda. Rumunsko má nádhernú prírodu. Možno sa trochu podceňuje a zahraničných turistov nie je v krajine tak veľa, ale keď je človek v Rumunsku, určite tu má čo vidieť. Je to obrovská krajina. Ja žijem v oblasti Transylvánie, ktorú preslávil Dracula. Rumuni to odmietajú a hovoria, že to s ich národom nemá nič spoločné. Rumunsko je finančne dostupné a jedlo je tu vynikajúce.

Aj ste si niečo z miestnej kuchyne obľúbili?                                                                                                                    Zistila som, že naše národné jedlo bryndzové halušky je tak z polovice nemecké a z druhej polovice rumunské. Halušky máme od Nemcov, ktorí žili na území Slovenska a bryndzu máme od Rumunov. Všetky syry a to, čo si my predstavíme pod pojmom koliba, je rumunské. Valasi, ktorí migrovali, k nám priniesli spracovanie mlieka na všetky možné spôsoby. Z toho vznikla naša bryndza, ako poznáme dnes. Pre Rumunov je každý biely syr bryndza – píše sa to brânzâ. Aj toto slovo pochádza z rumunčiny. U nich však klasická bryndza z ovčieho syra nie je veľmi obľúbená, páchne im.

Varia aj halušky?                                                                                                                                                                         Halušky práve nerobia, pre nich je typická polenta. Kukuričná kaša, ktorú podávajú s bielym syrom a slaninou.

Autor: slovakhandball.sk                                                                                                                                       Foto: Sportsmedia.ro/ súkromný archív T.Šutranovej