Načítavanie údajov ...

Čo je s vami? Peter Mesiarik vyhral vtedajšiu Ligu Majstrov, v Trnave po ňom hádzali mince, po desaťročiach sa vracia na Slovensko

V rubrike Čo je s Vami? vám budeme postupne predstavovať mnohé legendy a ďalšie zaujímavé osobnosti nášho športu, ktoré v hádzanej dokázali veľa, no rokmi už predsa len trochu zišli z očí. Čo dnes robia? Ako žijú? Na čo najradšej spomínajú? Ako vnímajú hádzanú dnes?

V silnej ére československej hádzanej nazbieral až 156 reprezentačných štartov, niekoľko ďalších pridal po rozdelení federácie aj v drese Slovenska. Peter Mesiarik vyrastal pri fantastickej generácii hráčov v trnavskej Lokomotíve. Keď v roku 1995 odchádzal zo Slovenska, absolútne nepredpokladal, že v cudzine prežije takmer polovicu života. 

Nikdy by mi nenapadlo, že budem žiť toľké roky v inej krajine. Ani keď som odchádzal, takto dopredu sme s manželkou nepočítali, to ani náhodou. Dokonca som bol až osem úvodných rokov v Nemecku sám, rodina sa za mnou nesťahovala. Jednak bola aj doma v Trnave vždy nejaká povinnosť, syn nastupoval do školy, či neskôr dcéra na gymnázium. A po druhé – netušili sme, koľko to vydrží, ako dlho to v cudzine potiahnem. Vydrží to ešte rok? Dva? Takže plány na dlhodobý život v Nemecku sme rozhodne nemali,“ priznáva dnes 58-ročný Mesiarik. 

Ligu chytal už ako 17-ročný, bitku o veľký talent vyhrala pražská Dukla 

Peter Mesiarik nikdy nezabudne pripomenúť, že mal od útleho detstva obrovské šťastie na trénerov i spoluhráčov. Jeho hádzanársky rast úzko súvisel s trnavskou Lokomotívou. Do prípravky si ho vyhliadol Ernest Gubrický, dlhé roky ho viedol Ivan Hargaš, v doraste Ivan Matúš aj Karol Debnár. Na vojenčine v pražskej Dukle i v reprezentácii ho kresal legendárny Jiří Vícha, v národnom tíme tiež Vojtěch Mareš, na klubovej úrovni aj Richard Matušek, František Šulc či Peter Hatalčík. Čo meno, to pojem. “Všetko špičkoví tréneri. A keď sa vám to deje počas celej kariéry, musíte uznať, že ste mali obrovské šťastie,” vysvetľuje. 

Spočiatku to nevyzeralo, že v Lokomotíve rastie špičkový gólman. Medzi najmenšími najskôr hrával v poli, do brány sa dostal až neskôr. “Ktovie, zrejme som sa trénerovi zdal príliš veľký, neohrabaný, nuž som skončil v bráne. Mal som dokonca aj epizódu, že som uvažoval nad futbalom, lebo aj vo futbalovej bráne sa mi celkom darilo. Ale napokon vyhrala hádzaná. Veľa mi dali práve mládežnícke roky s Ivanom Hargašom. On vtedy s trénovaním začínal a bola to pre mňa veľká škola. Získali sme s ním tituly v žiackych kategóriách, v mladšom doraste sme vyhrali československý pohár. Vo vtedajšej konkurencii to už bolo čo povedať.” Silné spomienky zostali P. Mesiarikovi aj na povestné trnavské publikum. Športová hala bývala mnohé roky natrieskaná bez ohľadu na to, či sa tímu darilo viac alebo menej. “A ešte jedna silná vec: Ako deti sme mohli počas zápasov sedávať priamo na palubovke za bránkami. Priamo pred očami nám pravidelne lietali všetky naše vzory, všetky esá československej hádzanej. To nás neuveriteľne hnalo dopredu, úžasná motivácia. Každý ešte intenzívnejšie sníval, že sa raz vypracuje medzi tých najlepších.” 

Na fotografiách je aj vtedy začínajúci tréner Ivan Hargaš.
Na fotografiách je aj vtedy začínajúci tréner Ivan Hargaš.

 

Medzi seniorov ho v Trnave zaradili už v 17 rokoch, ešte ako stredoškoláka z priemyslovky. Aj vtedy zaúradovala náhoda – zranil sa jeden z brankárov. Svoju šancu už nepustil. Brankársky povyrástol natoľko, že pred odchodom na povinnú základnú vojenskú službu prichádzali do úvahy len tie najlepšie kluby. “Spočiatku to vyzeralo na bratislavskú Červenú hviezdu, ale napokon ma získala pražská Dukla – tá hrala v Československu prvé husle, takže si to asi “postrážila” aj v hádzanárskej diplomacii… Na niekoľko mesiacov ma poslali na hosťovanie do Písku, tam chodili hádzanári na vojenčinu k tankistom, čiže chlapi s výškou tak 160 centimetrov. Keď som tam prišiel so slovenským spoluhráčom – obaja dvojmetroví chlapi – to bola teda v tíme veľká zábava,” smeje sa Mesiarik aj po mnohých rokoch. 

V drese Dukly Praha.

 

Rástol s legendárnymi hráčmi aj trénermi, v Trnave ho milovali, ale aj po ňom hádzali mince 

V Trnave rástol spolu s hráčmi, ktorých i dnes označuje za európsku i svetovú triedu – Hirner, Šulc, Brestovanský, Matušek, Šimek,… S tímom získal v lige dvakrát striebro. O sile tamojšieho klubu svedčí aj fakt, že keď sa Mesiarik stal v roku 1988 najlepším hádzanárom Slovenska, na piedestáli vystriedal práve Milana Brestovanského, ktorý tam kraľoval predošlé štyri roky. Po víťazstve v PMEZ získal Mesiarik aj vtedajšie prestížne ocenenie Majster športu a za postup na OH aj Zaslúžilý majster športu.

V drese Trnavy.

 

Mimochodom – Marián Hirner. Pre Petra Mesiarika významná téma, v Lokomotíve vyrastal práve popri tomto brankárskom velikánovi. Rád spomína na jeho ľudskosť, pomoc v kolektíve, na kamarátsky prístup bez akýchkoľvek manierov. O brankárskych kvalitách ani nehovoriac. Mesiarik dokonca dlhé roky tvrdil, že odvtedy brankára Hirnerových kvalít nevidel. “Mal jedinečný štýl, som o tom presvedčený. Aj na slávnom Omeyerovi by som našiel viac drobných chybičiek, než pri Mariánovi. Ale musím uznať, že v poslednom období sa mi veľmi páči dánsky gólman Niklas Landin Jacobsen, najlepší hádzanár sveta za rok 2019. Povedal by som, že práve jeho štýl sa celkom podobá na ten Hirnerov.” 

Ak sme už spomínali trnavského fanúšika (a nemyslíme len futbalového), ten je naozaj svojský. Hráča vie milovať až za hrob, ale aj z duše neznášať. Záleží, či má na sebe ten správny dres (Spartaka, Lokomotívy), alebo nie… Túto mincu spoznal dôverne z oboch strán aj P. Mesiarik. “Keď som hrával za Lokomotívu, fanúšikovia by ma obrazne povedané aj na rukách nosili. Ale keď som sa objavil v tamojšej hale Družba v drese pražskej Dukly, išli ma zožrať… Dokonca po mne hádzali kovové päťkorunáčky,” spomína na tradičnú búrlivú atmosféru v Trnave. 

Mesiarik bol počas kariéry známym búrlivákom, podľa pamätníkov bol údajne najrýchlejším brankárom v šprinte na 20 metrov za rozhodcom… “To je pravda, vedel som vybuchnúť, aj sa povadiť s rozhodcami,” priznáva. “Ale bolo to presne tak, ako sa zvykne hovoriť: Na palubovke som bol nervák, vždy som sa tam riadne vykričal, ale doma som bol potom pokojný, v kľude. Úplný protiklad.” 

Ako hráč bol búrlivákom a svoje si neskôr užili aj jeho zverenci…

 

S Duklou schladil horúcu Juhosláviu, vychytal aj najlepšieho hráča sveta a vyhral vtedajšiu Ligu majstrov 

S Duklou Praha napokon zažil počas vojenčiny dve skvelé sezóny zakončené ziskom majstrovských titulov, ale aj svoj najväčší úspech na klubovej úrovni. V roku 1984 vyhrali Pohár majstrov európskych krajín (v podstate dnešnú Ligu majstrov), vo finále zdolali fantastickú juhoslovanskú Metaloplastiku Šabac. “Dukla mala vždy skvelý mančaft, ten vtedajší nebol výnimkou. Brankári na čele so skvelým Michalom Bardom však bojovali so zraneniami, takže som získal dostatok šancí ukázať sa. A priestor som dostal aj v spomínanom európskom finále. Doma sme vyhrali 21:17, no v odvete sme prehrali presne rovnako – 17:21. Vtedy sa nehralo predĺženie, hneď nasledovali sedmičky – vyhrali sme 4:2. Hoci na sedmičky bol do našej brány určený Barda, na jednu tam poslal tréner aj mňa. A chytil som ju! Bolo už len čerešničkou na torte, že som vychytal práve Veselina Vujoviča, už vtedy obrovskú hviezdu a neskôr aj najlepšieho hráča sveta. Spomínam si, že celá Juhoslávia verila vo víťazstvo tohto srbského tímu, v hale vládla búrlivá atmosféra. Mali nachystané obrovské oslavy, boli si istí, že trofej získajú. Takže sme ich horúce hlavy teda poriadne schladili…” O tom, že Dukla zdolala naozaj európsku veličinu, svedčí aj fakt, že Metaloplastika Šabac následne ovládla ďalšie dva ročníky tejto najvýznamnejšej klubovej súťaže. 

Krutá olympiáda v Soule: Gól chýbal k zápasu o bronz, dva góly na finále 

V československej reprezentácii odchytal Peter Mesiarik množstvo zápasov. Tie najpamätnejšie sa väčšinou viažu na veľké podujatia. Mesiarik si zachytal vo všetkých dueloch na dvoch olympijských hrách – v Soule (1988) a Barcelone (1992). V prvom prípade skončila československá reprezentácia na 6. mieste, v druhom obsadila 9. priečku. Najmä v Soule sa však ukázalo, že medzi (medailovým) úspechom a neúspechom je v športe naozaj tenučká línia… 

V mimoriadne vyrovnanej a napínavej skupine skončil národný tím až tretí, hoci porazil aj druhých Maďarov a s víťaznou Južnou Kóreou prehral o jediný gól. Ak by uhral čo len remízu, zahral by si na OH o bronz, pri dvoch góloch by už postúpil do finále. Na “keby” sa však nehrá ani v hádzanej… “Bolo to naozaj veľmi tesné. Spomínam si, že v tom zápase s Kóreou hádzali v úplnom závere proti nám sedmičku. Tréner váhal, koho poslať do brány, napokon vybral Michala Bardu – nechytil ju… V zápase o 5. miesto už potom mnohým chýbali mentálne sily, neskrývali sklamanie a tak sme prehrali aj so Švédmi. Ale hoci niektorí to brali ako neúspech, stále išlo o jedno z najlepších umiestnení reprezentácie.” 

Na olympiáde v Soule.
Na olympiáde v Soule

 

Olympiáda v Barcelone bola jedným z posledných spoločných vystúpení federálneho tímu. Až 5. priečka v základnej skupine odsúdila tím iba na súboj o 9. miesto (s Nemeckom 20:19), hoci od výrazne lepšej pozície nebol ďaleko (remíza s Islandom, prehry s J. Kóreou 19:20 a Maďarskom 18:20). “Aj po rokoch musím priznať, že v tom tíme niečo nefungovalo… Z hľadiska kvality to vôbec nebolo zlé, mali sme na viac, ale akoby nesadla tá povestná tímová chémia. A zrejme aj medzi trénermi a hráčmi.” 

Na olympiáde v Barcelone.

 

Pri prestupe do Nemecka musel zaplatiť sám za seba 

Po vojenčine a úspešných rokoch v Trnave posilnil Mesiarik v roku 1991 Topoľčany, kde sa opäť stretol s koučom Ivanom Hargašom, svojím veľkým učiteľom z mladosti. Odchytal dve sezóny a na ďalšie dve sa upísal bratislavskému ŠKP. Roky však pribúdali a vytúžený prestup za lepšou hádzanárskou budúcnosťou neprichádzal. “Padol komunizmus a funkcionári klubov si odrazu mysleli, že za nás môžu pri prestupoch pýtať ktovieaké obrovské peniaze. Navyše v mojom prípade sa mohli oháňať aj účasťami na dvoch olympiádach… Lenže ja som bol brankár, nie spojka, ktorá dávala 10 gólov za zápas. Keď som sa teda v roku 1995 definitívne rozhodol, že chcem odísť z ŠKP do Nemecka, doslova som musel zaplatiť sám za seba ako odstupné polovicu prestupovej sumy. Taká to bola doba… A to som ani nešiel do profesionálnej súťaže, ale ani tak som nemal inú možnosť.” 

Po Nežnej revolúcii mali odrazu fabriky – tradiční sponzori športových klubov – úplne iné starosti. Do toho prišla privatizácia, k majetkom sa dostali aj rôzni pofidérni a neschopní ľudia. Šport sa veľmi rýchlo dostal na druhú koľaj, často aj na tretiu, peňazí nebolo. Na podobné okolnosti neskôr doplatila aj trnavská Lokomotíva, po tvrdom páde klub napokon zanikol. “Mal som rodinu, deti, nedalo sa žiť len z nejakej minulej slávy. Už pri pôsobení v ŠKP som zároveň musel mať aj zamestnanie, hral som popri robote. Veľa ľudí na Slovensku si myslelo, že ak sa nám podarilo dostať do zahraničia, tak sme boli automaticky po prestupe milionári. Čo je samozrejme nezmysel, nemali ani predstavu, aké ťažké bolo presadiť sa. Hádzanú na najvyššej úrovni sme hrali od mladosti, nebolo času urobiť poriadnu školu, ale v cudzine na to nikto nehľadel. Aj ja som si myslel, že z 5. ligy sa rýchlo presuniem niekde hore, ale cesta bola napokon oveľa kľukatejšia. Okrem hádzanej som vždy musel mať aj štandardnú prácu.” 

V Nemecku viedol mužov aj ženy, v tíme si zahral aj so synom 

V Nemecku sa Peter Mesiarik usídlil vo Freisingu, 40-tisícovom mestečku neďaleko Mníchova, ktoré preslávila známa univerzita i najstarší fungujúci pivovar na svete. Na známe letisko to má Mesiarik bližšie ako z centra Mníchova. Čakali ho ťažké začiatky. “Chytal som za miestny amatérsky klub v 5. lige, ktorý som zároveň aj trénoval, a tiež som musel viesť aj mládež. Inak to nešlo, Slovensko ešte nebolo v Európskej únii, takže klasické pracovné povolenie pre nejakú inú prácu by som nedostal. Freisingu sa rozpadol tím, ale napokon sme sa dokázali zachrániť. O rok som dotiahol z Topoľčian ľaváka Jura Galoviča, postupne sme sa prepracovali medzi špičku tejto landesligy a o niekoľko rokov aj k postupu do 4. ligy, čo je najvyššia amatérska súťaž. Nad ňou sú už v Nemecku len profesionálne súťaže.” 

V drese Freisingu.
V drese Freisingu.

 

Ďalších osem rokov pôsobil Mesiarik opäť v 5. lige, viedol Ingolstadt. Po úvodnej sezóne dotiahol do tímu i svojho vtedy 17-ročného syna, s ktorým si v nasledujúcom ročníku dokonca aj zahral v tíme. S družstvom sa mu opäť podarilo postúpiť do vyššej súťaže. 

V Ingolstadte.
V Ingolstadte.

 

Opäť však prišla výzva z Freisingu. Chvíľu trvalo, kým ho presvedčili na úplne novú misiu – ženské družstvo. “Aj s nimi sa mi však podarilo postúpiť o súťaž vyššie, tam sme navyše hneď v prvom roku skončili na štvrtom mieste, čo bol výsledkovo najvýznamnejší úspech klubu.“ Dnes pôsobí Peter Mesiarik opäť pri mužoch, vedie regionálny tím Alten Erding.  

Aj dnes je v kontakte so slovenskými hádzanárskymi kamarátmi. Nielen s generáciou hráčov, ktorá spoznávala hádzanárske Nemecko v 90.-tych rokoch (Škandík, Masica, Szucs st. Či David), ale aj s chalanmi, ktorým sám pomáhal pri hľadaní angažmánov v Nemecku – Žgančík, Gregůrek, či Jedinák. “Kamaráti síce žijú vo vzdialenejších kútoch Nemecka, no vieme o sebe. Pred pár rokmi ma dokonca pozvali na majstrovstvá sveta starých pánov, kde súperia kluby z jednotlivých krajín. Stretli sme sa v Taliansku a bola to veľmi príjemná hádzanárska akcia.”   

Vážne rozhodnutie: Mesiarikovci sa vracajú domov na Slovensko! 

Na Slovensko cestovali Mesiarikovci pravidelne dva-trikrát do roka. Petrovi žije v Trnave celá rodina, otec Peter s mamou Vierou, sestry dvojičky Veronika a Martina, i brat Pavol, ktorému hádzanársku kariéru zničilo ťažké zranenie kolena v dorasteneckom veku. 

Tak ako by Peter Mesiarik pred rokmi nepovedal, že prežije takmer tri desaťročia v cudzine, tak by ešte pred pár rokmi nepovedal, že sa napokon vráti na Slovensko. Zdá sa však, že život mu ukázal cestu domov… “Nerátali sme s tým, no napokon sme sa s manželkou po dlhých debatách rozhodli: Do roka, do dvoch sa vrátime na Slovensko, kúpili sme si už aj bývanie. V Trnave stále máme všetko: Silné rodinné zázemie, kamarátov, je to náš domov. Syn Peter i dcéra Lucia už majú v Nemecku svoje rodiny, žijú tam a najmä boli “poctivejší” ako ja: Spravili si vysoké školy a majú adekvátne zamestnania, takže si budujú svoju budúcnosť v Nemecku. Nás s manželkou to ťahá domov, na Slovensko. Budeme však stále v úzkom kontakte, máme sa za kým vracať a aj oni majú za kým chodiť. Radosť nám tiež robia traja vnukovia, posledný z nich sa narodil iba pred niekoľkými dňami.”

S vnukmi si to dedo Mesiarik naozaj užíva.
So synom Petrom a dcérou Luciou.

 

Mesiarik pozorne sleduje aj prebiehajúce majstrovstvá sveta mužov v Egypte. Jasného favorita nevidí, šampiónom sa môže stať viacero mužstiev. “Príjemne ma prekvapujú Maďari, ktorí predvádzajú skvelé výkony, hoci majú mladé mužstvo. Celkovo ide o vyrovnaný šampionát, ťažko hľadať iba jedného favorita. Uspieť môžu Francúzi, Chorváti, či Nóri, zdvíhajú sa aj Španieli,” komentuje Peter Mesiarik, ktorý sa už teší na budúcoročné majstrovstva Európy na Slovensku. “Určite sa prídeme pozrieť, už som sa o tom rozprával aj so synom. Verím, že už budú môcť byť plné tribúny. Na šampionáte v Egypte fanúšikovia veľmi chýbajú, je to cítiť.” 

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Petra Mesiarika

Najnovšie news

Naši partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Partner SZH
Technologický partner SZH
Oficiálny partner mobility SZH
Oficiálny partner NHE a MOL Ligy
Oficiálny partner oblečenia SZH Oficiálny partner oblečenia SZH
Mediálny partner SZH
Clothing partner of the Men´s National Team for the EHF EURO 2022