V príprave pomohol zdolať víťaza Ligy majstrov, pri ligovej ouvertúre nechýbal v základnej zostave

Michal Martin Konečný v uplynulom období vystrelil ako kométa. Jeho stabilné a kvalitné výkony nielen v klubovom drese, ale aj na reprezentačnej úrovni mu vyniesli zahraničný angažmán. A nie hocijaký. Dvadsaťtriročný brankár sa dostal do jednej z najkvalitnejších ligových súťaží súčasnosti a navyše si ho vybral tamojší špičkový klub. Od sezóny 2020/2021 predvádza svoje brankárske umenie v drese tímu Grundfos Tatabánya KC, v ktorom má za sebou už aj ligovú premiéru. Nielen o nej sme ho vyspovedali v rozhovore pre slovakhandball.sk.

Ako ste sa za krátky čas aklimatizovali na novom pôsobisku?
– Zatiaľ to ide bez akýchkoľvek problémov. Ľudia v klube mi pomáhajú, riešia za mňa rôzne úradné záležitosti spojené s pobytom. Ja sa môžem sústrediť len na hádzanú. Keďže viac nových chalanov prišlo do tímu, ide to takpovediac ruka v ruke. Všetci sa spoločne snažíme začleniť do kolektívu a aklimatizovať v novom prostredí, aby sme mohli odvádzať čo najlepšiu prácu, pre ktorú sme sem prišli.

V tíme pôsobíte popri kvalitnom poľskom prerezentantovi Piotrovi Wyszomirskom. Pustil vás do bránky?
– Prípravu sme začali spolu, ale on sa po treťom dueli s Veszprémom zranil. Začal mať určité zdravotné problémy. V prvých troch dueloch sme si čas v bránke podelili, každý bol medzi troma žrďami polčas s výnimkou zápasu vo Veszpréme, kde on chytal trochu viac. Potom som už ja dostával príležitosť na celé stretnutia, občas ma na chvíľu vystriedal miestny dorastenec. Aj keby Wyszomirski nemal zdravotné problémy, tak by som dostal šancu. Išlo totiž o prípravu, počas ktorej každý dostával priestor, aby mohol ukázať svoje kvality a zabojovať o miesto v základnej zostave.

V príprave ste zdolali aj Kielce (28:27), víťaza Ligy majstrov z roku 2016. Ako ste to vnímali:
– Bolo to niečo úžasné pre mňa. Bol to prvý duel, na ktorom sa mohli zúčastniť už aj fanúšikovia. Tí zaplnili halu, utvorili úžasnú atmosféru. Prakticky už od rozcvičky dávali o sebe vedieť a bolo ich cítiť. V prvom polčase sme mali rešpekt pred súperom. V druhom dejstve to opadlo a zlepšili sme našu hru a bola to dráma až do konca, ktorý sme zvládli.

Vraj aj vašou výraznou zásluhou?
– Odchytal som 60 minút. Áno, niečo ma trafilo… (smiech). V závere som mal nejaké dôležité zákroky, preto je moja radosť o to väčšia.

Aké je to nastupovať proti hráčom, ktorých ste ešte donedávna sledovali len v televízii?
– Je to super. Musím sa priznať, že pociťujem určitú nervozitu a rešpekt z toho. Napríklad, keď sme prvýkrát prišli do Veszprému a videl som len zázemie tejto haly, tak to bolo niečo úžasné. Bolo vidieť, že je to jeden zo svetových tímov a infraštruktúra tomu aj zodpovedá. V každom prípade si to užívam a je to super skúsenosť. Vo Veszpréme sa zrazu predo mnou objavil Vladimir Cupara, ktorého som donedávna sledoval len na videu. Proti Kielcom nastúpil za súpera Andreas Wolff, jeden z mojich obľúbených brankárov. Začínať duel s vedomím, že oproti mne je v bránke protivníka jeden z najlepších svetových gólmanov, je pre mňa veľká výzva a zároveň aj radosť.

Keby ste mohli porovnať, máte za sebou najťažšiu letnú prípravu v kariére?
– Myslím si, že áno. Dalo by sa to porovnať s prípravou, ktorú som zažil ešte v Hlohovci prvýkrát s mužmi pod taktovkou trénera Martina Liptáka. Aj keď vtedy som mal nejaké kilo navyše. Táto bola špecifická, keďže nasledovala po pauze spôsobenej koronavírusom. Po tom, čo sme sa pripravovali dlhšie len doma, bolo náročné naskočiť do normálneho tréningového cyklu. Už som sa však prispôsobil. Tréningy sú náročné, mávam aj svalovicu, ale dá sa to prežiť. Príprava bola rozdielna najmä v tom, že boli v nej aj špeciálne veci zamerané na brankárov a nebolo to len o behaní či posilňovaní s veľkými váhami. Teraz sa viac kladie dôraz na hernú stránku, aj keď aj teraz sa venujeme kondícii i sile, ale už to nie je až také náročné ako na začiatku.

Aké sú očakávania klubu i vaše osobné v sezóne 2020/2021?
– Vzhľadom na výkony, ktoré sme mali počas prípravy, pôjdeme celú sezónu od zápasu k zápasu s tým, že chceme vyhrávať a uvidíme, ako sa nám bude dariť.

V závere minulého týždňa ste začali ligovú sezónu remízou na pôde Balatonfüredu (27:27). Aká bola vaša premiéra v najvyššej maďarskej súťaži?
– Bol to dramatický duel až do konca. V bránke som začal ja, čo ma potešilo, ale zároveň to bola veľká zodpovednosť. Žiaľ, prvý polčas nám aj na moju smolu nevyšiel. Mali sme síce dobrý vstup, vyhrávali sme 3:1, ale potom sme akoby vypli a prestali sme stíhať. Nepremieňali sme šance, robili technické chyby, súper nás trestal ľahkými gólmi z protiútokov. Domáci sa dostali do vedenia 18:11, pre nás to bola nepríjemná facka. Neviem, čo povedal tréner v šatni, ale nastúpili sme ako vymenení. Do bránky išiel Wyszomirski. Začali sme sťahovať náskok a išli aj do dvojgólového vedenia, o ktoré sme v závere prišli a v dueli dvoch rozdielnych polčasov sa zrodila spravodlivá remíza.

Ku ktorému spoluhráčovi máte najbližšie a trávite s ním najviac času?
– Ako brankár mám stále najbližšie k mojim gólmanským kolegom. Najviac času trávim s Piotrom a Benim. Brankári sa vždy k sebe ťahajú a držia spolu, to platí aj tu. Veľmi dobre si rozumieme aj s ľavým krídelníkom Balázsom Molnárom, aj naše priateľky sa kamarátia. S pivotom Adriánom Siposom sa zase stále podpichujeme. Myslím si, že s každým sa dá nájsť spoločná reč.

Ako ste pokročili v maďarčine?
– Ide mi to veľmi pomaly, teraz som sa trochu ulieval a neviem sa donútiť viac učiť. Zatiaľ viem len to, čo som pochytil od chalanov. Pýtam sa ich na rôzne slovíčka.

Máte nejaké slovíčko, ktoré si nie a nie zapamätať, prípadne vám robí problémy jeho výslovnosť?
– Môžem povedať, že je to každé jedno. Maďarský jazyk nemám absolútne nič spoločné so slovenčinou či angličtinou. Tri dni som sa učil jedno slovíčko a aj tak si nie som istý, či som ho použil správne a občas je z toho trapas. Keď sme riešili úradné veci, tak som chcel pozdraviť jednu pani a namiesto ahoj, bozkávam som jej povedal ahoj, prepáč…

Zažili ste v úvode vášho zahraničného angažmánu niečo, čo vás vyslovene zaskočilo či prekvapilo…?
– Išiel som do Tatabánye s otvorenou mysľou, zistiť, ako to funguje vo svete a v kvalitnejšom klube, zároveň nebyť zaskočený. Milo ma prekvapilo, keď som dostal plnú tašku klubového oblečenia. Ďalej napríklad klimatizácia v hale… Ešte sa mi nestalo, aby som počas letnej prípravy nosil v hale termo a mikinu, lebo mi je zima. Hneď na prvom tréningu sme sa podrobili lekárskemu vyšetreniu. Chodíme na spoločné obedy či rôzne akcie na utužovanie kolektívu. To sú síce normálne veci, ale u nás také niečo málokedy zažijeme. Prispievajú však k dobrej atmosfére.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: https://www.facebook.com/tatabanyahandball/

Najnovšie news